Ja som cesta, pravda a život (Jn 14,1-7) - Mons. Stanislav Zvolenský

 

Ja som cesta, pravda a život (Jn 14,1-7)

Lectio divina úryvku z Jánovho evanjelia pod názvom Ja som cesta, pravda a život (Jn 14,1-7) z cyklu Ježiš sa predstavuje.

 

 

Modlitba

Príď, Duchu Svätý, a daruj nám schopnosť, aby sme porozumeli, že Slovo, ktoré budeme počuť, hovorí priamo do nášho života a odhaľuje nám plán lásky, ktorý má náš dobrý Boh s každým z nás.
Príď, Duchu Svätý, a otvor sluch nášho srdca, aby sme pozorne počúvali Slovo a mohli sa znova prehĺbiť v tom, čo znamená byť skutočným žiakom Pána Ježiša a aby sme sa bez strachu rozhodli pre to, čo od nás žiada evanjelium.
Príď a pomôž nám, aby sme dovolili vstúpiť sile tvojho Slova do nášho života, aby ho premenila, aby ho urobila krásnym a aby všetci mohli vidieť, že aj my sme stretli nášho Pána a že toto stretnutie nám zmenilo život. Amen.

 

Uvedenie do stretnutia

Veľmi dôležitou udalosťou v dejinách spásy je Posledná večera nášho Pána s učeníkmi pred jeho utrpením, smrťou a zmŕtvychvstaním. Pri poslednej večeri odovzdal Pán Ježiš spoločenstvu svojich učeníkov dedičstvo nezmerateľnej hodnoty. Odovzdal im Sviatosť oltárnu a sviatosť kňazstva. Odovzdal im nový príkaz lásky, znázornený umývaním nôh. Odovzdal im vo svojej rozlúčkovej reči a vo veľkňazskej modlitbe nenahraditeľné duchovné bohatstvo.

Pán Ježiš vo svojej rozlúčkovej reči pri Poslednej večeri aj jedinečným spôsobom odhalil ďalšiu časť tajomstva svojej osoby. A tak sa teraz zahĺbme spoločne do krátkeho úryvku z rozlúčkovej reči Pána Ježiša, v ktorom Pán Ježiš zjavuje seba samého a pozýva nás, aby sme sa priblížili tajomstvu jeho osoby.

 

Lectio

Jn 14,1-7

1 „Nech sa vám srdce nevzrušuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa.
2 V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto?!
3 Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja.
4 A cestu, kam idem, poznáte.“
5 Tomáš mu povedal: „Pane, nevieme, kam ideš. Akože môžeme poznať cestu?!“
6 Ježiš mu odpovedal: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa.
7 Ak poznáte mňa, budete poznať aj môjho Otca. Už teraz ho poznáte a videli ste ho.“

 

Kontext úryvku

Nech sa vám srdce nevzrušuje! (v. 1)

Takto 14. kapitola začína, a podobnými slovami: „Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje“ (v. 27), aj končí. Pán Ježiš považuje za samozrejmé, že učeníci sú rozrušení a zľaknutí. Veď im potvrdil, že jeho utrpenie a smrť sú blízko. Chce však svojich učeníkov upokojiť a dať im istotu.

Ježiš sám prežíval rozrušenie pri hrobe priateľa Lazára (11,33), ako aj tvárou v tvár vlastnej smrti (12,27) i pri Judášovej zrade (13,21). Rozrušenie je časom skúšky, príležitosťou rastu vo viere, ale tiež pokušením k pádu do nedôvery.

Veríte v Boha, verte i vo mňa (v. 1)

Viera je tým najsilnejším liekom proti úzkosti, tak ako zasa nedôvera je tým najnebezpečnejším stavom pre duchovnú rovnováhu. Ježiš stavia na jednu rovinu vieru v Boha a vieru v neho. Pri inej príležitosti to vyjadril takto: „Kto verí vo mňa, nie vo mňa verí, ale v toho, ktorý ma poslal.“ (Jn 12,44). On a Otec sú jedno (Jn 10,30.38; porov. 14,11.20; 17,21-23). Veriť v neho ako Syna znamená veriť v Boha ako Otca.

Z bližšieho pohľadu sa každé pokušenie týka vždy viery, jedinej sily schopnej prekonať nevyhnutné rozrušenia: „V obrátení a v pokoji bude vaša spása, v tichosti a dôvere je vaša sila“, spomína prorok Izaiáš (Iz 30,15b). Strach a viera v nás žijú spolu, ale v nepriamej úmernosti: strach je prázdnotou, ktorú viera postupne napĺňa.

V dome môjho Otca. (v. 2)

Domom svojho Otca označil Pán Ježiš chrám (2,16). Pri inej príležitosti ten istý chrám stotožnil so svojím telom (2,21). Otcovým domom je Syn, prostredníctvom ktorého sa Bohu preukazuje poklona v Duchu a pravde (4,24).

Chrám Ježišovho tela bude zničený smrťou na kríži; ale práve tak sa v zmŕtvychvstaní Ježišovo oslávené telo stane svätyňou novou a definitívnou (porov. 2, 19-22).

V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. (v. 2)

„Kde bývaš?“ je prvá otázka, ktorou sa podľa evanjelia svätého Jána obracajú učeníci na Pána Ježiša (1,38). Ale až potom, keď videli, ako Ježiš umýva Petrovi nohy a podáva zradcovi Judášovi smidku, spoznali, a vieme to aj my, kde Ježiš prebýva. Jeho príbytkom, jeho domom je dokonalá láska, ktorá robí z Otca príbytok Syna a zo Syna príbytok Otca. V Otcovom dome, alebo v Synovi, je mnoho príbytkov: jeden pre každého brata, nikto nie je vylúčený. Každému, kto ho prijme, Ježiš umožní stať sa Božím dieťaťom. (1,12) Ježiš je chrámom, v ktorom sa každý človek stretáva s Bohom a nachádza Božiu tvár.

Odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe. (v. 3)

Ježišov odchod otvára možnosť dostať príbytok v Otcovom dome. Výraz „zasa prídem“ neznamená jeho príchod na konci vekov, ale jeho blízky príchod, keď zanedlho ako vyvýšený zo zeme, všetkých pritiahne k sebe (12,32). Vtedy nás „prijme k sebe“. Áno, láska bez hraníc, ktorú nám práve svojím odchodom ponúka, je jeho novým a definitívnym príchodom k nám, ktorým nám umožňuje prísť tam, kam sme sa skôr nemohli dostať (13,33). Jeho príchod medzi nás je teda príchodom lásky (porov. v. 15-24).

Aby ste aj vy boli tam, kde som ja. (v. 3)

Cieľom jeho odchodu od nás je, aby sme tiež prišli tam, kde je aj on. On je v Otcovi tak, ako je Otec v ňom (porov. v. 10): opätovaná láska spôsobuje, že jeden je v druhom, každý sa stáva príbytkom toho druhého. Nemôžeme byť tam, kde je Ježiš skôr, ako on odíde a daruje nám svoju lásku (7,33n.36; 13,33.36).

A cestu, kam idem poznáte. (v. 4)

Cestou návratu k Otcovi, od ktorého sme sa vzdialili, je naplnená láska. Aby sme mohli byť tam, „kde“ je on, treba zachovávať prikázanie milovať tak, „ako“ on miloval nás (13,34). Len táto cesta je pravá a nejestvuje žiadna iná.

Tomáš mu povedal: „Pane, nevieme kam ideš. Ako môžeme poznať cestu?“ (v. 5)

Apoštol Tomáš bol ochotný zomrieť po Ježišovom boku (11,16). Mal rád svojho Majstra a myslí si, že najväčšou láskou je dať život za svojho priateľa (15,13). Ešte však nevie, že silnejšia ako smrť je láska (porov. Prís. 8,6). Nie smrť, ale láska je tou poslednou skutočnosťou, pretože je to tiež prvá skutočnosť. Ježišovo odchádzanie nie je koncom, ale naplnením jeho darovania seba.

V Tomášovi vidíme odraz pochybnosti, ktorá je spoločná nám všetkým. My totiž často považujeme smrť za definitívnu hranicu našej existencie. Ale Boh smrť nechcel (porov. Múd 1,13n); ona je len mzdou za hriech (Rim 6,23), ale nie konečnou skutočnosťou. Tomáš, nazývaný Didymus, znamená „dvojča“: je dvojčaťom každého z nás, v pochybnostiach sme Tomášovými dvojčatami, ale sme povolaní, aby sme sa stali dvojčatami Ježišovými. Preto Tomášovi Pán odpovedá s poukazom na to, že láska nie je len cestou k dôstojnému prístupu k smrti: je to cesta pravdy a života. Ale aby to mohol poznať, musí najprv vložiť prst do rán po klincoch a ruku do otvoreného boku. Až potom uvidí to skryté tajomstvo a bude môcť povedať: „Pán môj a Boh môj.“ (20,27n)

Ja som cesta, pravda a život. (v. 6)

Učeníci mali vedieť, kam Ježiš ide, ale požiadavka poučenia ohľadom „cesty“ dáva Ježišovi možnosť ďalšieho sebazjavenia ako „cesty“. Pán Ježiš je cesta k Otcovi a akým spôsobom je Pán Ježiš touto cestou, vysvetľuje pomocou dvoch slov, ktoré nasledujú. Hlavné vyjadrenie Pána Ježiša spočíva v tom, že on je cesta a obe nasledujúce slová opisujú „cestu“, ktorá je pravda a život.

Vyjadrenie Pána Ježiša, že on je „cesta“, je ešte viac ako len sebazjavenie. Ako to je pri všetkých vyjadreniach „ja som“ s doplnkom, Pán Ježiš nielen oznamuje, kým je, ale tiež oznamuje, čo robí. Cesta niekam vedie (porov. 10,7.9): vedie k Otcovi (v. 6b). Ježiš je jedinou cestou k Otcovi, je jedinečným a spasiteľným zjavením Boha (porov. 1,18.51; 3,13; 5,37-38; 6,46; 10,1.7.11.14). Pán Boh sa zjavuje v živote a v slovách Pána Ježiša a učeníci by mali vedieť, že Ježišov odchod k Otcovi sa uskutoční prostredníctvom vyzdvihnutia na kríž (porov. 3,14; 8,28; 12,32) a smrti (porov. 10,16- -18; 11,4.49-53; 12,23-24.32-33; 13.18-20). Ježišova cesta je láskyplné a úplné vydanie seba samého až na smrť (v. 6a; porov. 13,1). Táto cesta sa musí rovnako stať cestou jeho nasledovníkov (porov. 13,15.34-35).

Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa. (v. 6)

Ježiš Kristus, Boží Syn, je jedinou cestou, po ktorej je potrebné ísť, aby sme sa vrátili k Otcovi: skrze neho spoznávame Boha a v druhých rozpoznávame bratov a sestry. To neznamená, že ten, kto ho nepozná je zatratený. Večné Otcovo slovo totiž od vekov pôsobí nekonečne veľa spôsobmi, aby osvietilo každého človeka a priviedlo ho k poznaniu pravdy o láske (porov. 1,9.14). V skutočnosti „každý, kto miluje, narodil z Boha a pozná Boha (1 Jn 4,7b), „pretože Boh je láska“ (1 Jn 4,8b).

 

Meditatio

Koľko vieme porozumieť z toho, čo to znamená ísť cez Krista, kráčať v Kristovej pravde a láske do príbytku, ktorý nám Pán pripravuje?

Definitívne naplnenie ľudskej existencie prostredníctvom úplnej lásky, ku ktorej viera smeruje, teda mať miesto v Božom príbytku, byť v Božom kráľovstve, prebývať v Otcovi a v Synovi a v Duchu Svätom, pomenováva kresťanská Tradícia aj obrazným slovom „nebo“. Takéto naplnenie nie je pre kresťana iba hudbou budúcnosti, ale čistým zobrazením toho, čo sa deje pri stretnutí s Kristom a čo je v ňom základné, vo svojich podstatných komponentoch už prítomné. Pýtať sa na „nebo“, na Božie kráľovstvo, preto neznamená skĺznuť do blúznivej fantázie, ale znamená to hlbšie spoznať tú skrytú prítomnosť, ktorá nám umožňuje opravdivo žiť a ktorú predsa vždy znova nechávame prekrývať a unikať tým, čo je v popredí.

[...] Príbytok u Boha, nebo, nie je bezdejinným miestom, „do ktorého“ sa prichádza; to, že je príbytok, pripravený Ježišom, spočíva na tom, že Ježiš Kristus ako Bohočlovek dal ľudskému bytiu miesto v bytí Boha samého (porov. Rahner: Schriften II - Spisy II, s. 221). Človek je potom v takej miere v nebi, v akej je pri Kristovi, čím nachádza miesto svojho bytia ako človek v Božom bytí.

[...] Oslávený Ježiš Kristus sa nachádza v neustálom sebaodovzdávaní Otcovi – on je týmto sebaodovzdávaním; veľkonočná obeta je v ňom trvalou prítomnosťou. Nebo ako zjednotenie sa s Kristom má tak charakter poklony. [...]

Ak nebo spočíva na bytí v Kristovi, potom obsahuje aj vzájomné bytie všetkých tých, ktorí spolu vytvárajú jedno Kristovo Telo. Nebo nepozná nijakú izoláciu. Ono je otvoreným spoločenstvom svätých a tak aj naplnením všetkej ľudskej vzájomnosti, ktorá nie je konkurenciou vzťahu k Bohu, ale konzekvenciou z čistej otvorenosti pre Božiu tvár. Na takomto vedomí spočíva kresťanská úcta k svätým, ktorá neskrýva v sebe mýtickú vševedúcnosť svätých, ale jednoducho predpokladá neoddeliteľnú otvorenosť celého Kristovho Tela navzájom a ničím neohraničenú lásku, ktorá si je istá, že v druhom môže dosiahnuť Boha a v Bohu druhého. [...]

Začlenenie sa Ja do Kristovho Tela, jeho postavenie sa k dispozícii Pánovi a navzájom, nie je rozplynutím sa Ja, ale jeho očistením, ktoré zároveň napĺňa jeho najvyššie možnosti. Preto je nebo napokon predsa aj pre každého jedného individuálne, každý vidí Boha svojím spôsobom, každý prijíma lásku vo svojej nezameniteľnej jedinečnosti: „Tomu, kto zvíťazí, dám zo skrytej manny a dám mu biely kamienok a na kamienku napísané nové meno, ktoré nepozná nik, iba ten, kto ho dostane.“ (Zjv 2,17b) (porov. Joseph Ratzinger, Benedikt XVI., Eschatológia, Dobrá kniha Trnava 2011, str. 203-205)

 

Oratio

„Ale prečo on odišiel, aby pripravil tieto príbytky, keď on musí pripravovať nás, čo nemôže robiť, keď nás opustí? Nakoľko to vládzem pochopiť, Pane, zdá sa mi, že je takto: aby sa pripravili tieto príbytky, spravodlivý musí žiť z viery (porov. Rim 1,17). Kto totiž nevidí Pána [z tváre do tváre], musí žiť z viery, lebo vierou sa pripravuje na blažené videnie [z tváre do tváre] (porov. 2Kor 5,6-8). Blahoslavení sú totiž tí, ktorí majú čisté srdce, lebo oni uvidia Boha (Mt 5,8). A iný text hovorí, že prostredníctvom viery Boh očisťuje srdcia (Sk 15,9). Prvý text sa nachádza v evanjeliu a druhý v knihe Skutkov apoštolov. Teraz teda viera, ktorou sa očisťujú srdcia tých, ktorí uvidia Boha, kým sú títo pútnikmi [tu na zemi], pozostáva vo viere v to, čo ešte nevidíme: keď to uvidíš, nebudeš musieť už veriť. Kto verí, získava si zásluhy a potom bude pre neho odmenou videnie [z tváre do tváre]. Choď už teda, Pane, a pripravuj miesta, choď, ukry sa pred naším [telesným] zrakom, zahaľ sa, aby sme mohli veriť. Ak sa žije z viery, pripravuje sa miesto. Z viery sa rodí túžba, túžba pripravuje na prijatie daru, lebo príprava nebeského príbytku pozostáva v túžbe, ktorá je ovocím lásky. Áno, môj Pane, len pripravuj to, čo si odišiel pripravovať. Pripravuj nás pre teba a teba pripravuj pre nás tým, že pripravuješ miesto sebe v nás a nám v tebe. Lebo ty sám si povedal: „Ostaňte vo mne a ja [ostávam] vo vás.“ (Jn 15,4) (Svätý Augustín, Commento al Vangelo di Giovanni, Omelia 68, 3)

 

Contemplatio

Ako jeleň dychtí za vodou z prameňa, tak moja duša, Bože, túži za tebou. (Ž 42,1)

 

Zvukový záznam si môžete vypočuť na tomto linku. 

Katechezy: