Ja som brána k ovciam (Jn 10,1-10) - Mons. Stanislav Zvolenský

 

Ja som brána k ovciam (Jn 10,1-10)

Lectio divina úryvku z Jánovho evanjelia pod názvom Ja som brána k ovciam (Jn 10,1-10) z cyklu Ježiš sa predstavuje.

 

 

Modlitba

Príď, Duchu Svätý, a daruj nám schopnosť, aby sme porozumeli, že Slovo, ktoré budeme počuť, hovorí priamo do nášho života a odhaľuje nám plán lásky, ktorý má náš dobrý Boh s každým z nás.
Príď, Duchu Svätý, a otvor sluch nášho srdca, aby sme pozorne počúvali Slovo a mohli sa znova prehĺbiť v tom, čo znamená byť skutočným žiakom Pána Ježiša a aby sme sa bez strachu rozhodli pre to, čo od nás žiada evanjelium.
Príď a pomôž nám, aby sme dovolili vstúpiť sile tvojho Slova do nášho života, aby ho premenila, aby ho urobila krásnym a aby všetci mohli vidieť, že aj my sme stretli nášho Pána a že toto stretnutie nám zmenilo život. Amen.

 

Uvedenie do stretnutia

Máme ďalšiu príležitosť, aby sme sa zahĺbili do uvažovania a modlitby nad slovami Pána Ježiša, ktorým sa nám predstavuje on sám. Pán Ježiš, keď hovoril o sebe samom, nadviazal aj na vyjadrenia, ktoré sú z vnuknutia Božieho Ducha Svätého už na stránkach Svätého písma Starého zákona a ktoré predstavujú vzťah Boha k ľudom, predovšetkým vzťah nebeského Otca k vyvolenému národu. Tieto vyjadrenia Svätého písma používajú obrazy z každodenného života všetkých generácií na tomto území, a tými sú obrazy vzťahu pastiera a jeho stáda, starostlivosti pastiera o svoje ovečky. Opakovane na stránkach Starého zákona nachádzame obraz pastiera ako vyjadrenie starostlivosti a vzťahu Boha ku svojmu ľudu. Akoby logicky z toho vyplýva, že aj Ježiš Kristus, ktorý je najdokonalejším uskutočnením Božej lásky voči ľuďom, keď predstavoval seba samého, okrem iných vyjadrení použil aj obraz pastiera, obraz ovčinca a obraz starostlivosti o ovečky ako užitočné zobrazenia, aby nám pomohol spoznať svoju osobu.

A tak sa teraz započúvajme do prvých desiatich veršov desiatej kapitoly Evanjelia svätého Jána, ktoré nás pozývajú, aby sme sa cez obraz brány k ovciam priblížili samotnému Kristovi.

 

Lectio

Jn 10,1-10

Pán Ježiš povedal:
1 „Veru, veru, hovorím vám: Kto nevchádza do ovčinca bránou, ale prelieza inokade, je zlodej a zbojník.
2 Kto vchádza bránou, je pastier oviec. 3 Tomu vrátnik otvára a ovce počúvajú jeho hlas. On volá svoje ovce po mene a vyvádza ich. 4 Keď ich všetky vyženie, kráča pred nimi a ovce idú za ním, lebo poznajú jeho hlas. 5 Za cudzím nepôjdu, ba ujdú od neho, lebo cudzí hlas nepoznajú.“
6 Ježiš im to povedal takto obrazne, ale oni nepochopili, čo im to chcel povedať.
7 Preto im Ježiš znova vravel: „Veru, veru, hovorím vám: Ja som brána k ovciam. 8 Všetci, čo prišli predo mnou, sú zlodeji a zbojníci, ale ovce ich nepočúvali.
9 Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu.
10 Zlodej prichádza, len aby kradol, zabíjal a ničil. Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.

 

Kontext úryvku

Ústredným obrazom nášho dnešného úryvku je „brána“. Pán Ježiš sa takto predstavuje dva razy (v. 7). K tomuto obrazu sú pridané aj ďalšie: ovčinec, zlodeji a zbojníci, vrátnik, cudzí ľudia. Kto sú títo, koho predstavujú, aký je význam tohto podobenstva?

Najprv si priblížme aspoň trochu niektoré zvyky pastierov z Palestíny. Ovčinec bol zvyčajne priestor ohradený plotom postaveným z nazberaných kameňov. Na tomto plote boli upevnené zväzky tŕňových konárov alebo priamo pri múre boli nasadené tŕňové kríky tak, aby prekážali a zamedzili, žeby ovce mohli plot preskočiť a vyjsť nekontrolovateľne z ovčinca a aby bolo aj zlodejom znemožnené dostať sa nepozorovane do ovčinca. Ovčinec mohol byť postavený v blízkosti nejakého domu alebo mohol byť zriadený na svahu nejakého kopca alebo vrchu. V tomto druhom prípade ho zvyčajne používali viacerí pastieri, ktorí do takého ovčinca privádzali svoje ovce na noc a potom vždy jeden z pastierov držal stráž a ostatní odpočívali.

Keď čítame napríklad pri opise narodenia Pána Ježiša svätým evanjelistom Lukášom o pastieroch, ktorí strážili svoje ovce, nemuselo to nevyhnutne znamenať, že bdeli. Pastier, ktorý držal stráž, bol zvyčajne akoby ozbrojený svojou palicou a umiestnil sa do priestoru, ktorým sa vstupovalo do ovčinca. Bol to často len otvor v plote, ktorý nemal vlastnú bránu. Pastier sa mohol teda usadiť do tohto otvoru takým spôsobom, že ho vlastne zahradil a tak sa sám stal „bránou“. Mohol v noci aj zadriemať, ale jeho prítomnosť v tom vstupnom a výstupnom otvore bola dostatočná na to, aby odradila lupičov od útoku a aby prekazila vlkom vstúpiť do ovčinca. K ovciam sa mohol dostať iba ten, komu on dovolil prejsť.

Keď sa ráno každý pastier dostavil k vstupu do ovčinca, ovce hneď vedeli rozoznať jeho pohyby a jeho hlas, zdvihli sa a nasledovali ho pokojne, lebo mali skúsenosť, že ich zavedie na miesta s čerstvou trávou a k čistému a bohatému prameňu vody. Nasledovali pastiera, lebo sa cítili zabezpečené a chránené; pastier ich nikdy nesklamal a nezradil.

Pán Ježiš vychádzal z týchto životných skúseností ľudí svojej doby a z nich vytvoril podobenstvo, ktoré však pre poslucháčov nebolo hneď zrozumiteľné: židia, ktorí ho počúvali, ako pripomína evanjelista, mali ťažkosť pochopiť jeho zmysel (v. 6). Nepochopenie neprekvapuje, podobná neschopnosť porozumieť sprevádza aj podobenstvá u synoptikov (Mk 4,13). Nechápavosť vedie Ježiša k tomu, aby vysvetľoval obrazy brány pre ovce a pastiera, tak ako ho priviedli k tomu, aby vysvetľoval podobenstvo o rozsievačovi. Nechápavosť nie je na prvom mieste rozumovým problémom, je to otázka zlej vôle voči podnetom z obrazov.

Rozdeľme náš úryvok na dve časti.

V prvej časti, ktorú tvoria verše 1-6, stojí pred nami postava pravého pastiera. Začiatok je pomerne strohý a znepokojujúci. Obsahuje najprv vyjadrenia o nebezpečenstvách, o nepriateľoch a o útočníkoch: „Kto nevchádza do ovčinca bránou, ale prelieza inokade, je zlodej a zbojník.“ (v. 1) a až následne je predstavený skutočný pastier. Vlastnosť, ktorou sa vyznačuje, je empatia, všímavosť: „ovce počúvajú jeho hlas. On volá svoje ovce po mene.“ (v. 3)

Pre Pána Ježiša nejestvujú bezmenné zástupy ľudí, on má záujem o každého zo svojich učeníkov osobne, berie do úvahy schopnosti, prednosti i slabosti každého osobitne.

Takto to totiž dopredu vyjadril prorok Izaiáš: Pán „ako pastier pasie svoje stádo, do náručia berie, baránky do lona dvíha, tie, čo pridájajú, vodí.“ (Iz 40,11)

Ako protiklad pravého pastiera sú zlodeji a zbojníci. Kto sú to? O kom hovorí náš Pán?

V Ježišových časoch iste nebol nedostatok „pastierov“. Za pastierov boli označovaní aj náboženskí vodcovia, aj svetskí vodcovia, králi, ktorí sa usilovali vytvoriť dojem, že sú starostliví voči potrebám ľudí, ale v skutočnosti hľadali len vlastný záujem, ich cieľom bola moc, osobné postavenie, často aj zneužívanie moci násilím a klamstvom. Neboli skutočnými pastiermi. Aj preto sa Pán Ježiš jedného dňa pred zástupom ľudí, ako to zapísal evanjelista svätý Marek, vyslovil s dojatím, že mu je ľúto ľudí, lebo boli ako ovce bez pastiera. Pozval ich k sebe a umožnil im byť na „zelených pašienkach“ a bohato im poskytol chlieb a pokrm svojho slova (porov. Mk 6,34-44).

Všimnime si, že v prvej časti nášho úryvku, je daný dôraz na „pastierov hlas“, ktorý ovečky „počúvajú“ (v. 3), „spoznávajú“ (v. 4) a odlišujú bezprostredne od cudzích hlasov (v. 5).

Je vhodné pripomenúť skutočnosť, že aj po vzkriesení spoznávajú učeníci Pána Ježiša podľa jeho hlasu. Oči učeníkov pomýlili, pokladali ho za pocestného, alebo za ducha (Lk 24,15.37), za rybára (Jn 21,4), ale sluch sa nemýlil, jeho hlas bol nezameniteľný.

Aj dnes tento hlas naďalej zaznieva zreteľne a živo v slovách evanjelia. Je to jediný hlas, ktorý učeníkovi znie blízko; ostatné hlasy, ktoré ho prehlušujú, aj keď sú silné a naliehavé, spoznáva ako cudzie.

Ten, koho „učí Duch“ je schopný aj uprostred hluku mnohých iných hlasov rozlíšiť ten, ktorý patrí pravému Pastierovi a uteká, keď počuje kroky zlodejov a dravých zverí, tých, ktorí sa približujú len preto, aby ho stiahli na cestu smrti.

V druhej časti nášho úryvku, vo veršoch 7-9, sa Pán Ježiš predstavuje ako „brána k ovciam“, alebo len ako „brána“. Toto obrazné predstavenie sa môže viesť k dvom rozličným vysvetleniam.

Prvé vysvetlenie sa nachádza vo verši 8, kde je Ježiš predstavený ako brána, cez ktorú pastier prichádza k ovciam. Brána má dvojakú úlohu: umožňuje vstúpiť domácim a zabraňuje dostať sa dovnútra cudzím.

Vrátnik rozhoduje, kto smie vstúpiť k ovciam a kto musí zostať ďaleko od ovčinca (v. 7-8). Na otázku, kto je vrátnikom, cirkevní otcovia odpovedali, že „nič nám nebráni, aby sme za vrátnika pokladali Mojžiša, lebo jemu boli zverené Božie slová“ (sv. Ján Zlatoústy), „alebo vrátnikom je Duch Svätý, ktorý nám otvára Písma tak, že nám ukazujú Krista.“ (Theophylactus)1

V každom prípade, kto je vrátnikom uznaný za pravého pastiera, môže vstúpiť, kto má to isté zmýšľanie a cítenie voči ovciam, kto je ochotný darovať svoj život za ovce, ako to urobil samotný Pán, môže prejsť cez bránu.

Ďalej sú však v našom úryvku spomenutí zlodeji a zbojníci, ktorí prišli pred Ježišom (v. 8). Je zrejmé, že tu Pán Ježiš nemyslí na prorokov a na všetkých spravodlivých mužov a ženy zo Starého zákona.

Zlodejmi a zbojníkmi boli náboženskí a svetskí predstavitelia, ktorí využívali a utláčali ľudí a boli príčinou ich utrpenia. Zbojníkmi boli napríklad tí revolucionári, ktorí, predstavovali vznešené myšlienky, ale používali pomýlené metódy, vyvolávali nenávisť voči iným, vyzývali na násilie. Kto koná týmto spôsobom, nemá to isté zmýšľanie a cítenie ako Ježiš, nemôže vstúpiť cez bránu.

V poslednom verši (v. 10) nášho úryvku je zopakovaný protiklad. Dramatickým stupňovaním sa opisuje zlodejova činnosť: kradne, zabíja, ničí. Tri slovesá, ktoré obsahujú v sebe skutky smrti. Ktokoľvek sa priblíži k človeku preto, aby ho pozbavil života, je zlodej, stojí na strane Zlého, „je synom diabla“, ktorý „bol vrah od počiatku“ (Jn 8,44).

Činnosť pastiera je úplne protikladná: prišiel, aby priniesol život a to život v plnosti. A tu nachádzame druhé vysvetlenie obrazu Ježiša ako brány, tak, ako sa nachádza vo veršoch 9-10. Ježiš je brána, ktorá vedie ku spáse, je bránou nie iba pre pastiera, ale je bránou pre ovce. Všetci musia prejsť bránou, ktorou je Ježiš, aby mohli byť spasení. On totiž prišiel (v. 10), aby priniesol ovciam život. Iba ten, kto prechádza cez neho sa dostane na bohaté pastviny, nájde chlieb, ktorý skutočne sýti (porov. Jn 6) a vodu, ktorá prúdi do večného života (porov. Jn 4) a dosiahne spásu. Toto druhé chápanie Ježiša ako brány nás vedie ešte k inému vyjadreniu Pána Ježiša, ktoré nachádzame v Jánovom evanjeliu (Jn 14,7): Ja som cesta, ... nikto nepríde k Otcovi, ak nie cezo mňa (pozri aj Zjv 3,7-8). Pojem „brány ku spáse“ sa nachádza aj v Ž 118,20: „Toto je brána Pánova; len spravodliví ňou vchádzajú.“

Pán Ježiš je však zároveň aj úzkou bránou (Mt 7,14), lebo požaduje zriekanie sa seba samého, nezištnú lásku k iným, lebo ona je jedinou, ktorá vedie k životu, ostatné „lásky“ sú len pasce a osídla, ktoré sťahujú do priepasti smrti, lebo „široká brána a priestranná cesta vedie do zatratenia a mnoho je tých čo cez ňu vchádzajú.“ (Mt 7,13)

 

Meditatio

Emeritný Svätý Otec Benedikt XVI. uvažuje nad slovami Pána Ježiša: »Veru, veru, hovorím vám: Ja som brána k ovciam.“ (Jn 10,7), takto: „Už predtým Ježiš povedal: „Kto nevchádza do ovčinca bránou, ale prelieza inokade, je zlodej a zbojník. Kto vchádza bránou, je pastier oviec.“ (10,1-2) Tomu možno rozumieť iba tak, že Ježiš tu stanovuje meradlo, kto bude môcť byť pastierom jeho stáda potom, ako vystúpi k Otcovi. To, či je niekto skutočný pastier, sa ukazuje v tom, že vstupuje cez Ježiša ako cez bránu. Takýmto spôsobom totiž najvyšším Pastierom zostáva Ježiš – iba jemu „patrí“ stádo.

Konkrétna podoba toho, čo znamená vstupovať cez Ježiša ako cez bránu, sa ukazuje v dodatku k evanjeliu v 21. kapitole – pri uvedení Petra do Ježišovho vlastného pastierskeho úradu. Pán Petrovi trikrát hovorí: „Pas moje baránky“ (resp. „moje ovce“, porov. Jn 21,15-17). Peter je celkom jasným spôsobom ustanovený za pastiera Ježišových oviec, je uvedený do Ježišovho pastierskeho úradu. Aby ním však mohol byť, musí vojsť cez „bránu“. Toto vojdenie – alebo lepšie povedané uvedenie cez bránu (porov. Jn 10,3) – sa začína trojitou otázkou: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma?“ Tu sa ukazuje, že povolanie je nanajvýš osobné: Šimon je povolaný po mene, svojím najvlastnejším menom „Šimon“ a svojím pôvodom. A otázka sa týka lásky, ktorá dovoľuje stať sa jedným s Ježišom. Takto prechádza „cez Ježiša“ k ovciam; neberie ich ako vlastné – Šimonove Petrove, ale ako Ježišovo „stádo“. Pretože prichádza cez „bránu“ – Ježiša, keďže prichádza zjednotený s Ježišom v láske, preto ovce počúvajú jeho hlas – hlas samého Ježiša; nenasledujú Šimona, ale Ježiša, od ktorého a cez ktorého k nim Šimon prichádza, takže prostredníctvom Šimonovho vedenia ich vedie sám Ježiš.

Celá scéna dosadenia do úradu sa napokon končí Ježišovou výzvou Petrovi: „Poď za mnou!“ (Jn 21,19) Pripomína nám scénu po prvom Petrovom vyznaní, keď sa Peter pokúšal odradiť Ježiša od cesty kríža a Pán mu povedal: „Choď mi z cesty,“ aby potom všetkých povzbudzoval vziať na seba kríž a „ísť za ním“ (porov. Mt 8,33-34). Aj učeník, ktorý ako pastier kráča vpredu, musí „ísť za“ Ježišom. Ako Pán pri odovzdaní pastierskeho úradu predpovedal Petrovi, patrí k tomu prijatie kríža, ochota dať svoj vlastný život. Práve tak sa konkrétnym spôsobom uskutočňujú slová: „Ja som brána.“ Práve tak zostáva pastierom sám Ježiš.« (Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský, I., str. 293-294)

Emeritný Svätý Otec Benedikt XVI. vo svojej úvahe zdôraznil, že náš dnešný úryvok z Jánovho evanjelia, v ktorom Pán Ježiš hovorí o sebe, že je bránou k ovciam, predstavuje meradlo toho, kto bude môcť byť pastierom jeho stáda potom, ako vystúpi k Otcovi. Poukazuje na to, že aj v prípade apoštola Šimona Petra láska k Ježišovi umožňovala apoštolovi zjednotiť sa s Ježišom a svojou láskou zjednotený s Ježišom „prechádzal cez Ježiša“ k ovciam, láskou zjednotený „prechádzal Ježišom – bránou“. Ale toto neplatí iba pre tých, ktorí sú ako nástupcovia apoštola Petra ustanovení za pastierov Ježišovho spoločenstva. Každý z nás, keď milujeme Ježiša, keď Ježiš je našou láskou, prechádzame Ježišom ako bránou, zjednocujeme sa s Ježišom. Naša láska k Ježišovi, znamená, že v duchovnom ale skutočnom zmysle aj vstupujeme a aj vychádzame cez Ježiša ako bránu.

A že toto vchádzanie a vychádzanie má zásadný a nenahraditeľný význam pre každého z nás, na to nás upozorňuje úvaha svätého Augustína, ktorý hovorí: „Vstupuje sa, keď sa sústreďuje, aby uvažoval, vychádza sa, keď sa vykonáva činnosť. A pretože prostredníctvom viery Kristus prebýva v našich srdciach, vstúpiť cez Krista znamená, že rozmýšľame vo svetle viery, vyjsť cez Krista znamená, že vedení vierou konáme [dobré skutky] pred ľuďmi.“ (sv. Augustín, Commento al Evangelo di Giovanni, omelia 45)

 

Oratio

Pane Ježišu, dnes sme pozvaní, aby sme ťa spoznali, keď sa nám predstavuješ slovami: Ja som brána (porov. Jn 10,7.9). Aj teraz v týchto chvíľach sme vo viere cez teba vošli, aby sme uvažovali nad tvojím slovom. Vošli sme cez to, čo si povedal, čo si nám zanechal ako svoje posolstvo. Vždy keď čítame, alebo počúvame tvoje slová a nad nimi aspoň chvíľu uvažujeme, vchádzame cez teba, ktorý si našou Bránou, zostávame s tebou, túžime, aby nás tvoj Svätý Duch poučil a posilnil. Aké je dôležité a nenahraditeľné vždy znova vojsť cez teba, cez tvoje slovo a zjednotiť sa s tebou v úvahe nad tvojím slovom s pomocou Ducha!

Ale prirodzene v poriadku nášho pozemského života nastáva potom aj čas, aby sme cez teba, našu Bránu, vyšli ku konkrétnym skutkom lásky. Uvedomujeme si, že nemôžeme len vojsť cez tvoju bránu a zotrvávať v úvahe, ale že musíme aj vyjsť ku konkrétnym prejavom lásky, aby sme vedení vierou v teba a spojení s tebou v láske konali dobré skutky v našom konkrétnom svete pred očami ostatných ľudí. A toto je to vchádzanie a vychádzanie cez teba, našu Bránu, ktoré je potrebné pre náš život.

Ďakujeme ti, Pane, že si nám aj dnes pomohol, aby sme si uvedomili, že vchádzanie cez teba, aby sme uvažovali nad tvojím slovom a vychádzanie cez teba ku skutkom služby a lásky, je príprava, aby sa raz aj osobná smrť každého z nás mohla stať chvíľou, že znova cez teba, našu bránu, budeme môcť vojsť k Bohu Otcovi, do príbytku, ktorý si nám u neho už pripravil. (porov. Jn 14,2)

 

Contemplatio

Ja som brána. (porov. Jn 10,9)

Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa. (porov. Jn 14,6)

Kto vchádza a vychádza cezo mňa, nachádza duchovný pokrm a príde k Otcovi. (porov. Jn 10,9 a Jn 14,6)

__________

1 zdroj: catena-aurea.de/ljapas4.html

Zvukový záznam si môžete  vypočuť na tomto linku.

Katechezy: