Prv ako bol Abrahám, ja som (Jn 8,48-59) - Mons. Stanislav Zvolenský

 

Prv ako bol Abrahám, ja som (Jn 8,48-59)

Lectio divina úryvku z Jánovho evanjelia pod názvom Prv ako bol Abrahám, ja som (Jn 8,48-59) z cyklu Ježiš sa predstavuje.

 

 

Modlitba

Príď, Duchu Svätý, a daruj nám schopnosť, aby sme porozumeli, že Slovo, ktoré budeme počuť, hovorí priamo do nášho života a odhaľuje nám plán lásky, ktorý má náš dobrý Boh s každým z nás.
Príď, Duchu Svätý, a otvor sluch nášho srdca, aby sme pozorne počúvali Slovo a mohli sa znova prehĺbiť v tom, čo znamená byť skutočným žiakom Pána Ježiša a aby sme sa bez strachu rozhodli pre to, čo od nás žiada evanjelium.
Príď a pomôž nám, aby sme dovolili vstúpiť sile tvojho Slova do nášho života, aby ho premenila, aby ho urobila krásnym a aby všetci mohli vidieť, že aj my sme stretli nášho Pána a že toto stretnutie nám zmenilo život. Amen.

 

Uvedenie do stretnutia

Máme pred sebou ďalšiu príležitosť, aby sme spoznávali nášho Pána Ježiša Krista tak, ako sa nám podľa svedectva evanjelia podľa svätého Jána on sám predstavuje.

Dozvedeli sme sa, že Pán Ježiš viac ráz použil na vyjadrenie vlastnej totožnosti aj Božie meno známe zo Svätého písma Starého zákona „Ja som“. Ježišovým súčasníkom a aj nám všetkým je známa udalosť, keď sa Mojžiš pýtal, aké je Božie meno. Bolo to v Sinajskej púšti, Mojžiš strážil stádo oviec, všimol si krík, ktorý horel, ale nezhorieval, priblížil sa k nemu, počul Boží hlas, ktorý mu dal poslanie vyslobodiť vyvolený izraelský národ z egyptského otroctva a vtedy sa pýtal na Božie meno a dostal odpoveď, že Božím menom je: „Ja som, ktorý som.“ (porov. Ex 3,1-14)

Pán Ježiš sa opakovane vyjadril, že Božie meno „Ja som“ sa vzťahuje aj na neho samého. Urobil tak aj v rozhovore, ktorý nám sprostredkuje evanjelista svätý Ján, ako rozhovor počas Sviatku stánkov v Jeruzalemskom chráme.

Vypočujme si teraz záverečnú časť tohto napätého rozhovoru, v ktorom sa Pán Ježiš predstavuje menom „Ja som“ a vysvetľuje to aj vo vzťahu k Abrahámovi, praotcovi vyvoleného národa.

 

Lectio

Jn 8,48-59

48 Židia mu odpovedali: „Nehovoríme dobre, že si Samaritán a posadnutý zlým duchom?“
49 Ježiš odvetil: „Ja nie som posadnutý zlým duchom, ale ctím si Otca; a vy mňa znevažujete. 50 Ja nehľadám svoju slávu, ale je, kto ju hľadá a súdi. 51 Veru, veru, hovorím vám: Kto zachová moje slovo, neuvidí smrť naveky.“
52 Židia mu povedali: „Teraz už vieme, že si posadnutý zlým duchom. Abrahám zomrel aj proroci, a ty hovoríš: „Kto zachová moje slovo, neokúsi smrť naveky.“ 53 Si azda väčší ako náš otec Abrahám, ktorý zomrel? Aj proroci pomreli. Kýmže sa robíš?“
54 Ježiš odpovedal: „Ak sa oslavujem ja sám, moja sláva nestojí za nič. Ale oslavuje ma môj Otec, o ktorom vy hovoríte: „On je náš Boh,“ 55 a nepoznáte ho. Ale ja ho poznám. A keby som povedal: Nepoznám ho, bol by som luhár ako vy. Ale ja ho poznám a jeho slovo zachovávam. 56 Váš otec Abrahám zaplesal, že uvidí môj deň; i videl a zaradoval sa.“
57 Židia mu vraveli: „Ešte nemáš ani päťdesiat rokov a videl si Abraháma?“
58 Ježiš im povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Prv ako bol Abrahám, Ja Som.“
59 Na to zdvihli kamene a chceli ich hádzať do neho, ale Ježiš sa skryl a vyšiel z chrámu.

 

Kontext úryvku

Záverečná časť rozhovoru Pána Ježiša so skupinou ľudí, ktorých označuje svätý Ján evanjelista ako židov, sa niesla v napätej atmosfére.

Na jednej strane sú židia, ktorí akoby vypočúvali Pána Ježiša (vv. 48.53.57), kladú mu priame a ostré otázky. Neprijali stanovisko, ktoré im predstavil Pán Ježiš a v závere dokonca chceli prejaviť svoje odmietnutie radikálne – kameňovaním (v. 59a).

Na druhej strane Pán Ježiš odpovedal na otázky židov (vv. 49.54-55), otvorene vyjadril svoju jednotu s Bohom Otcom, pričom tú jednotu vysvetľuje aj vo vzťahu k Abrahámovi (vv. 50-51.56.58). V závere aj Pán Ježiš vlastne koná – v tomto prípade sa skryl pred svojimi odporcami (v. 59b).

Priblížme si teraz jednotlivé vyjadrenia z rozhovoru.

„Nehovoríme dobre, že si Samaritán a posadnutý zlým duchom?“ (v. 48)
Židia si boli veľmi istí svojím postojom. V slovách „nehovoríme dobre“, vyjadrili presvedčenie, že nikto nemôže pochybovať o tom, že majú právo obviniť Pána Ježiša a to najostrejším spôsobom, že je Samaritán, čiže príslušník zmiešaného a odpadlíckeho obyvateľstva regiónu Samárie a že je posadnutý a tým aj nečistý (v. 48; porov. 7,20).

Pán Ježiš odmietol obvinenie o posadnutosti a vrátil sa k téme jeho jednoty s Otcom. Konštatoval, že jeho poslucháči sa ho snažia pozbaviť cti (v. 49).

Keď povedal: „Ja nehľadám svoju slávu, ale je, kto ju hľadá a súdi“(v. 50), myslel na Otca. Ježiš vie, že Otec rozhodne o oslávení Syna a že Otcovi patrí aj právo súdiť. Otcov súd je založený na prijatí alebo odmietnutí Ježiša a na požiadavke pre každého, kto si ctí Otca, že si musí ctiť aj Syna. Ježiš sa nesnaží o vlastnú slávu, ale je Poslaný od Otca a jeho sláva príde, kedy a ako určí Otec. Otec toto oslávenie pre Syna vyžaduje a súdi ostatných (v. 50).

Boh Otec poslal Ježiša na svet a súdi ľudí podľa prijatia alebo odmietnutia Ježiša. Večný život závisí preto na tom, ako kto zachováva Ježišovo slovo, riadi sa ním, koná, čo vyžaduje a teda žije podľa neho (v. 51). Pán Ježiš odpovedá na odmietnutie svojej osoby zo strany židov (v. 48) tak, že opätovne potvrdzuje, že zjavenie Boha, ktoré sa uskutočňuje v jeho osobe, vedie buď k životu alebo ku smrti (vv. 49-51).

Židov to však neznepokojuje. Pripomenuli, že sú potomci Abraháma a prorokov (vv. 52-53). A znova sebaisto opakujú obvinenia proti Ježišovi (porov. v. 48). Nie sú otvorení pre Ježišove slová, ktoré prichádzajú zhora, lebo oni zostávajú vo svojom svete zdola (porov. Jn 8,23). Keď sa židia pýtajú: „Si snáď väčší ako náš otec Abrahám a proroci?“ ich slová vyjadrujú ich tvrdošijné stanovisko, sú presvedčení, že Ježiš v žiadnom prípade nemôže byť väčší ako Abrahám alebo proroci.

Pán Ježiš zareagoval a cez skutočnosť smrti a cez osobu Abraháma vyjadril posolstvo o sebe.

Spomenutá skutočnosť smrti priviedla Pána Ježiša k tomu, že sa nepriamo vyjadril k svojej smrti, ktorá ho očakávala. Zopakoval, že nehľadá vlastnú slávu. Tá je celkom závislá od Otca. Povedal: „Ak sa oslavujem ja sám, moja sláva nestojí za nič. Ale oslavuje ma môj Otec.“ (v. 54) Ježišova sláva bude spôsobená zásahom Otca, ktorý premení Ježišovu smrť na zmŕtvychvstanie, oslávený stav jestvovania Ježišovej ľudskej prirodzenosti.

Pána Ježiša však trápilo, že židia sa na jednej strane hlásia k jedinému pravému Bohu a na druhej strane obviňujú z posadnutosti a odmietajú toho, koho Boh poslal. Nemôžu zbavovať cti a snažiť sa zabiť Božieho Syna a tvrdiť, že jeho Otec je tiež aj ich jediným pravým Bohom. Židia tohto Boha vlastne v skutočnosti nepoznajú, lebo odmietajú uznať Syna a prijať jeho slovo, pričom Ježiš Boha, svojho Otca, pozná. Ak by toto poznanie Boha nechcel priznať, stal by sa aj on luhárom ako židia.

Pán Ježiš zareagoval aj na spomienku na Abraháma. Abrahám je pokladaný za otca vyvoleného národa po stránke telesného pôvodu. Ale Pán Ježiš otvorene poukázal na to, že Abrahám vo svojom živote prijal s vierou Boží plán, a dodal: „Váš otec Abrahám zaplesal, že uvidí môj deň; i videl a zaradoval sa.“ (v. 56)

Abrahámova viera, ako ju predstavuje rozprávanie v knihe Genezis, bola ukážkou viery, ktorá očakávala naplnenie Božieho plánu. Židovské tradície tvrdili, že Abrahám mal to vyznačenie, že videl tajomstvo budúcnosti, predovšetkým mesiášske obdobie, čo mohlo byť pravdepodobným východiskom slov Pána Ježiša. To sa rovná vyjadreniu, že v Ježišovi sa naplňuje dielo spásy.

Napriek tvrdeniu židov o ich telesnom pôvode z otca Abraháma v skutočnosti ich od neho oddeľuje veľká priepasť: Abrahámovi potomci, židia, ktorých mal Pán Ježiš pred sebou, však nielenže neplesali, ale útočili.

Židia sa pýtali, ako človek, ktorý nemá ešte päťdesiat rokov, môže tvrdiť, že videl Abraháma (v. 57). Takisto ako v celom rozhovore, nepočúvali slová Pána Ježiša pozorne (porov. vv. 52-53). Pán Ježiš totiž nepovedal, že on videl Abraháma, ale že Abrahám zajasal, že uvidí Ježišov deň.

Uvedením záverečných slov dvojitým „veru, veru“ Pán Ježiš slávnostne uzatvára túto diskusiu vyjadrením, ktoré je pre židov nezrozumiteľné. „Veru, veru, hovorím vám: skôr, ako bol Abrahám, ja som (v. 58). Pán Ježiš pripomína, ako bol prítomný pred začiatkom času ako večné Slovo v milujúcej jednote v Otcovom náručí (1,1). Abrahám napriek svojej význačnosti, je súčasťou udalostí, ktorými sa vyznačuje plynutie času. Jeho dejiny skončili, prišiel a odišiel. S Ježišom je to inak. Pán Ježiš hovorí k židom v rámci dejinnej udalosti Sviatku stánkov, presahuje však tento čas odkazom pred dejiny a mimo dejiny. Jestvoval už pred Abrahámom (1,1). Formulácia „ja som“ („ego eimi“) presahuje mimo akýkoľvek čas.

Znovu tu stojí tajomne vztýčené jednoduché „Ja Som“, ale teraz definované pomocou protikladu k Abrahámovmu „bol“. Oproti svetu toho, čo má prísť, a toho, čo pominulo, oproti svetu vzniku a zániku stoja Ježišove slová „Ja Som“. Tu nejde len o kategóriu času, ale „o základný rozdiel v bytí“. Jasne je tu formulovaný Ježišov nárok na jedinečný spôsob bytia presahujúci ľudské kategórie. (porov. Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský, I., str. 363)

Židia však neboli ochotní ani len zapochybovať o svojom presvedčení, a preto nevyhnutne hodnotili Ježiša ako rúhača a zobrali do rúk kamene, aby ho zabili. Ježiš však nebude ukameňovaný. On musí byť „vyvýšený“. Pán Ježiš sa skryl, čo je skutok, ktorý pripomína spôsob, akým do chrámu prišiel, prišiel totiž „potajomky“ (porov. 7,10).

 

Meditatio

Všimnime si teraz, ako svätý Augustín uvažuje nad reakciou židov, keď chceli kameňovať Pána Ježiša. „Vyjadrenie Krista Pána: „Prv, ako bol Abrahám, Ja som“ (Jn 8,58) im znelo ako rúhanie. Vzali teda kamene, aby ho kameňovali. Taká tvrdosť, čo iné mohla použiť ako kamene, ktorým sa podobala? Ale Ježiš reagoval ako človek, podľa svojej podoby sluhu, podľa svojej pokory, ako ten, ktorý bude musieť trpieť, zomrieť a vykúpiť nás svojou krvou, nie ako ten, ktorý je „Ja som“, čiže nie ako Slovo, ktoré bolo na počiatku a bolo u Boha. Keď teda tí tam zodvihli kamene, aby ho kameňovali, bolo by to vôbec divné, keby sa bola hneď otvorila zem, aby ich pohltila, aby namiesto kameňov našli podsvetie? Toto by Bohu nebolo ťažké, ale jeho úmyslom bolo prejaviť skôr trpezlivosť ako moc. Ježiš sa teda skryl, aby nemohol byť kameňovaný. Ako človek sa ochránil pred kameňmi tak, že sa vzdialil, ale beda tým, od ktorých sa vzdiali Boh, lebo ich srdce je kamenné!“ (Sv. Augustín, Commento al Vangelo di Giovanni, Omelia 43, 18)

„Z dvoch obvinení, ktoré vyslovili židia: „Nehovoríme dobre, že si Samaritán a posadnutý zlým duchom?“ (Jn 8,48) jedno odmietol, druhé nie. Odpovedal totiž takto: „Ja nie som posadnutý zlým duchom“ (Jn 8,49). A nepovedal tiež: nie som Samaritán, hoci obvinenia boli dve. Neodplatil zlorečenie zlorečením, ani nereagoval na urážku inou urážkou, ale obmedzil sa iba na to, že jedno obvinenie odmietol bez toho, aby odmietol aj druhé obvinenie.
Bratia, neurobil to bez dôvodu. Samaritán totiž znamená strážca a Pán vedel, že on je naším strážcom. [Ako hovorí žalm:] „Nedrieme veru, ani nespí ten, čo stráži Izraela.“ (Ž 121,4) „Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú.“ (Ž 127,1). Ten, ktorý je naším Stvoriteľom, on je aj naším strážcom. Keď má úlohu, aby nás vykúpil, či by potom nemal úlohu, aby nás aj strážil?
A ak chcete ešte hlbšie vstúpiť do tajomstva, prečo sa nebránil voči obvineniu, že je Samaritán, spomeňte si na známe podobenstvo, ktoré rozpráva o tom človeku, ktorý keď zostupoval z Jeruzaleme do Jericha, narazil na zlodejov, ktorí ho najprv ťažko zranili a potom ho nechali polomŕtveho na ceste. Prechádzal tadiaľ kňaz a nepomohol mu, prechádzal tadiaľ levita a pokračoval v ceste, nakoniec šiel tadiaľ Samaritán, ten, ktorý je naším strážcom. Ten pristúpil k zranenému, prejavil mu milosrdenstvo, zachoval sa k nemu ako blížny toho, ktorého nepokladal za cudzieho (porov. Lk 10,30-37). Vidíte, kvôli tomuto Pán odmietol obvinenie, že je posadnutý zlým duchom, ale neodmietol obvinenie, že je Samaritánom.“ (Sv. Augustín, Commento al Vangelo di Giovanni, Omelia 43, 2).

Pre nás je zásadné, že Pán Ježiš je voči každému z nás milosrdným Samaritánom, ktorý nás zachraňuje z našich previnení, ktorý je voči nám trpezlivý a čaká v skrytosti, ak aj snáď by naše srdcia neboli dostatočne vnímavé alebo dokonca by boli zatvrdnuté a nepriepustné pre Božie pozvania.

Vedie nás to k potrebe, aby sme túžili po srdci vnímavom, otvorenom, načúvajúcom, aby sme vo svojom srdci ďakovali za samaritánsku službu nášho Spasiteľa Ježiša.

 

Oratio

Preto sa modlime slovami, ktoré pochádzajú od svätého Tomáša Akvinského:

Milosrdný Bože, daj, aby som si z celého srdca žiadal to, čo je milé tebe, aby som to rozumne hľadal, opravdivo poznal a dokonale plnil na chválu a slávu tvojho mena.

Bože môj, udeľ mi, aby som denne pozdvihoval svoje srdce k tebe, a túžiac po polepšení ľutoval svoje priestupky.

Pane, Bože môj, urob ma poslušným bez reptania, chudobným bez malomyseľnosti, čistým bez poškvrny, trpezlivým bez šomrania, pokorným bez pokrytectva, veselým bez ľahkomyseľnosti, vážnym bez mrzutosti, pracovitým bez povrchnosti, bohabojným bez zúfalosti, pravdovravným bez zveličovania, dobročiniacim bez domýšľavosti. Daj, aby som blížneho napomínal s láskou a bez vypínavosti a bol mu na pomoci slovom a príkladom bez pretvárky.

Pane Bože, daj mi srdce bedlivé, aby ma od teba neodvrátili zvedavé myšlienky. Daj mi srdce šľachetné, aby ma nestrhli nízke city.

Daj mi srdce pravdivé, aby ma nezviedli nepravé úmysly. Daj mi srdce stále, aby ma nezlomilo žiadne trápenie. Daj mi srdce zbožné, aby ma nezachvátila žiadna hriešna náklonnosť.

Osvieť, Pane, môj rozum, aby som ťa poznal. Daj mi horlivosť, aby som ťa hľadal. Daj mi múdrosť, aby som ťa našiel. Daj mi život, ktorý by sa ti páčil. Daj mi vytrvalosť, aby som ťa s nádejou očakával. Daj mi dôveru v teba, aby som sa ťa vždy pridŕžal. Daj, aby som tresty za hriechy trpezlivo znášal, tvoje dobrodenia a milosti verne používal a tak raz vošiel do večnej radosti. Amen.

 

Contemplatio

Bože, stvor vo mne srdce čisté a v mojom vnútri obnov ducha pevného. (Ž 51,12)

 

Zvukový záznam si môžete vypočuť na tomto linku. 

Katechezy: