Ja som svetlo svetla (Jn 8,12-20)

Lectio divina úryvku z Jánovho evanjelia pod názvom Ja som svetlo sveta (Jn 8,12-20) z cyklu Ježiš sa predstavuje.

Modlitba

Príď, Duchu Svätý, a daruj nám schopnosť, aby sme porozumeli, že Slovo, ktoré budeme počuť, hovorí priamo do nášho života a odhaľuje nám plán lásky, ktorý má náš dobrý Boh s každým z nás.
Príď, Duchu Svätý, a otvor sluch nášho srdca, aby sme pozorne počúvali Slovo a mohli sa znova prehĺbiť v tom, čo znamená byť skutočným žiakom Pána Ježiša a aby sme sa bez strachu rozhodli pre to, čo od nás žiada evanjelium.
Príď a pomôž nám, aby sme dovolili vstúpiť sile tvojho Slova do nášho života, aby ho premenila, aby ho urobila krásnym a aby všetci mohli vidieť, že aj my sme stretli nášho Pána a že toto stretnutie nám zmenilo život. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Schádzame sa ochotne a s radosťou, aby sme aj dnes počúvali Pána Ježiša a aby sme ho hlbšie poznávali.

V duchovnom očakávaní mu chceme aj dnes položiť v srdci otázku: „Kto si, Pane ? Za koho ťa máme pokladať?”

Vieme, že nás neodmietne, lebo v evanjeliu svätého Jána apoštola nám zanechal vyjadrenia, v ktorých sa osobitne predstavuje. Vypočujme si teraz slová posvätného textu z 8. kapitoly evanjelia svätého Jána, aby sme sa zahĺbili do Božej prítomnosti, v ktorej sa nám predstavuje náš Vzkriesený Pán:

Lectio

Jn 8,12-20

12 A Ježiš im zasa povedal: “Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života.”
13 Farizeji mu povedali: “Vydávaš svedectvo o sebe len ty sám, tvoje svedectvo nie je pravdivé.”
14 Ježiš im odpovedal: “Hoci vydávam svedectvo o sebe iba ja sám, moje svedectvo je pravdivé, lebo viem, odkiaľ som prišiel a kam idem. Vy však neviete, odkiaľ prichádzam, ani kam idem.
15 Vy súdite podľa tela, ja nesúdim nikoho. 16 A ak aj súdim, môj súd je pravdivý, lebo nie som sám, ale ja a Otec, ktorý ma poslal.
17 A vo vašom zákone je napísané, že svedectvo dvoch ľudí je pravdivé. 18 Ja sám vydávam svedectvo o sebe a vydáva o mne svedectvo aj Otec, ktorý ma poslal.”
19 Opýtali sa ho: „Kdeže je tvoj Otec?!“
Ježiš odpovedal: „Nepoznáte ani mňa ani môjho Otca. Keby ste poznali mňa, poznali by ste aj môjho Otca.“
20 Tieto slová povedal v pokladničnej sieni, keď učil v chráme. A nik ho nechytil, lebo ešte neprišla jeho hodina.

Kontext úryvku

Náš dnešný úryvok môžeme rozdeliť na tri časti:

Prvú časť tvorí základné vyjadrenie Pána Ježiša, keď sa predstavuje ako Svetlo sveta a života (v. 12). Druhá časť sa dotýka skutočnosti Ježišovho svedectva o sebe samom. Potvrdzuje zmysel svojho svedectva a doplňuje, že aj Otec svedčí v jeho prospech. (v. 14.17-18). Za tretiu časť môžeme pokladať vyjadrenie Pána Ježiša o súde nad inými (v. 15-16,19-20).

Vyjadrenia o svedectve Pána Ježiša o sebe samom a o súde nad inými vyplývajú z negatívnej reakcie farizejov na jeho predstavenie sa, že je Svetlom sveta. V závere nášho úryvku nachádzame vyjadrenie, ktoré potvrdzuje napätie, ktoré vyvolali slová Pána Ježiša, pričom to napätie v tejto chvíli sa ešte neprejavilo zo strany farizejov vonkajšími skutkami.

Predstavenie sa Pána Ježiša slovami: „Ja som Svetlo sveta“ sa uskutočnilo v rámci dlhšieho rozhovoru, ktorý viedol Pán Ježiš v jeruzalemskom chráme v rámci slávenia Sviatku stánkov v pokladničnej sieni, ktorá sa nachádzala v Nádvorí žien.

Nádvorie žien bola tá časť chrámu, ktorá bola prístupná pre všetkých Židov bez rozdielu. Viaceré časti chrámu boli rezervované len pre mužov alebo len pre levitov. Podľa svedectiev všetkých evanjelistov sa Pán Ježiš pravidelne a často zdržiaval v tejto časti chrámu. Vytváralo to podmienky, že každý, kto vstúpil do chrámu, sa mohol priblížiť k Ježišovi a počúvať jeho slová.

Ježiš vyhlásil, že je Svetlom sveta. Toto vyhlásenie malo vnútorný súvis so slávením Sviatku stánkov.

Sviatky stánkov sú dodnes pripomienkou 40-ročného putovania vyvoleného národa po púšti a prejavom radosti z Božieho požehnania, ktoré sa prejavuje v plodoch zeme. Tieto sviatky sa slávia sedem dní zvyčajne na záver septembra a na začiatku októbra. Vyplývajú z Mojžišovho zákona. V knihe Deuteronómium čítame: „Aj slávnosť Stánkov budeš sláviť sedem dní, keď zoberieš úrodu z humna a z lisu. [...] Sedem dní budeš sláviť sviatky Pána, [...] a Pán, tvoj Boh, ťa požehná na všetkej tvojej úrode a na každom tvojom podujatí a ty sa budeš radovať.“ (Dt 16,13.15)

Ďalšou okolnosťou Ježišových slov je stotožnenie Tóry so svetlom, ktoré má byť dané svetu, v židovskej múdroslovnej tradícii (porov. Prís 6,231). Rabíni hovorili o Zákone ako o lampe alebo o svetle.

Rozprávanie o putovaní pri exode prinieslo aj obraz ohňového stĺpa, ktorý viedol Izraelitov v temnotách nocí (Ex 13,21). Že tento obraz mohol zapadnúť do súvislostí Ježišovho ohlasovania, že je svetlom, je pravdepodobné, ak si pripomenieme, že Kniha múdrosti 18,3-4 dosvedčuje tradíciu, ktorá identifikovala stĺp s „nezničeteľným svetlom Zákona”2

Pri obradoch Sviatku stánkov, tak ako sa slávili v časoch Pána Ježiša, prvá noc (a asi aj všetky ostatné noci), konal sa obrad zapálenia štyroch zlatých svietnikov v Nádvorí žien. Každý z týchto svietnikov mal na vrchu štyri zlaté nádoby, ku ktorým bolo možné dostať sa iba po rebríku. V týchto nádobách plávali viaceré knôty, ktoré boli vyrobené z kňazských šiat a keď ich zapálili, hovorí sa, že celý Jeruzalem bol ožiarený svetlom, ktoré sa odrážalo od vodnej hladiny vodnej nádrže, ktorá sa nachádzala v Nádvorí žien, kadiaľ prechádzala aj procesia s vodou. V udalosti, ktorú opisuje náš úryvok, Ježiš sa nachádzal v Nádvorí žien a vyhlásil o sebe, že je Svetlom a to nielen Svetlom pre Jeruzalem, ale pre celý svet.

Na jednej strane Pán Ježiš privádza k dokonalosti obrady Sviatku stánkov (v. 12a), na druhej strane jeho zjavenie seba samého prináša súd (v. 12b). Zo samotnej skutočnosti, keď sa Ježiš predstavuje, zjavuje Otca, nevyhnutne vytvára situáciu, ktorá vyžaduje rozhodnutie. Prijatie alebo odmietnutie Ježišovho zjavenia Otca tvorí jadro celej nasledujúcej diskusie.

Hneď nasleduje otázka ohľadom Zákona (v. 13). Podľa požiadaviek Mojžišovho zákona nie je svedectvo o sebe samom právoplatné (pozri: Nm 35,30 a Dt 17,6). Tak by tomu však bolo iba vtedy, ak by sme prijímali slová Pána Ježiša ako svedectvo v súdnom zmysle slova, ale Pán Ježiš nie je obžalovaný, ktorý sa dovoláva svedectva.

Farizeji napadajú hodnotu Ježišovho svedectva, on však prehlasuje, že je jedinečným zjavením Boha vo svete (v. 12). Čím bol kedysi Zákon pre Izrael, tým je teraz Ježiš pre svet. Ak niekto spochybňuje Ježišove vyjadrenie tak, ako sa spochybňuje dajaké ako svedectvo pred súdom, tak nepochopil povahu Ježišovho tvrdenia: v Ježišovi je sprítomnené Božie zjavenie, v Ježišovi sa zjavuje Boh, a preto sa následne nevyhnutne v Ježišovi prejavuje aj Boží súd.

Vzhľadom na Ježišov pôvod a poslanie (v. 14) nie je možné Ježišovo svedectvo merať tradičnými normami. Pán Ježiš sa vyjadruje sám o sebe, ale jeho svedectvo je pravdivé. Farizeji však opakovane (porov. 7,32-36) jeho tvrdenie neprijali. Opäť tu vzniká konflikt medzi Ježišovým vyjadrením o jeho pôvode od Otca a svetskými, ľudskými pokusmi farizejov ovládať a odsúdiť Ježiša na základe Mojžišovho zákona. Nie sú schopní prekročiť to, čo môžu merať, vidieť, čoho sa môžu dotknúť a čo môžu ovládať, súdia „podľa tela“ (v. 15a). Tu sa opakuje predchádzajúce obvinenie zo strany Pána Ježiša určené „židom“, ktorým vyčítal, že súdia podľa toho, čo vidia, „podľa zdania“ (7,24). Viacerí zo židovského národa a predovšetkým mnohí z farizejov nedokážu vidieť za to, čo je vonkajšie, lebo zostávajú pri telesnom Ježišovi, pri tom, čo môžu vidieť očami. Nie sú otvorení pre jeho slová o jeho pôvode a cieli u Otca, teda pre skutočnosti, ktoré presahujú ich zrak a ich pozemskú moc.

Na rozdiel od farizejov Pán Ježiš nesúdi z vlastnej moci nikoho (v. 15-16). Nesúdi nikoho a ak aj súdi, ten súd vyplýva z jednoty, ktorá ho spája s tým, kto ho poslal, teda z jednoty s Otcom (v. 16; porov. 5,22-23a). V tomto rozpornom vyjadrení sa skrýva logika svätého evanjelistu Jána, ktorý chce zdôrazniť, že Ježiš, poslaný od Otca, vo svojej osobe zjavuje a zvestuje Otca, Boha (v. 16b; porov. v. 12a) a z jeho prítomnosti medzi ľuďmi vyplýva vierohodný súd, lebo ten súd nie je natoľko Ježišovým súdnym výrokom, ako dôsledkom rozhodnutia ľudí, ktorí Ježiša ako Boha prijímajú alebo odmietajú (v. 15b-16; porov. v. 12b). Súd, vyplývajúci z prijatia alebo odmietnutia zjavenia, ktoré sa uskutočňuje v Ježišovi, svetle sveta (v. 12a), je úplne pravdivý. Je to ten súd, ako má v skutočnosti byť – spoľahlivý, vierohodný a rýdzi. Farizeji dostali na svoje obvinenia (v. 13) odpoveď.

Ježiš prijíma požiadavky „židovského“ Zákona, že na pravé svedectvo sú potrební dvaja svedkovia (v. 17; porov. Dt 17,6; 19,15), tie sa však nevzťahujú na tento prípad. Ježiš môže vydávať svedectvo o sebe, lebo ho poslal Otec, ktorý o ňom svedčí (v. 18). Zastaviť sa pri historickom Ježišovi a uplatňovať na neho predpisy Zákona je nepochopením podstaty veci. Zákon bol privedený k dokonalosti zjavením Boha v osobe a v posolstve toho, kto bol poslaný od Otca. Poznanie Boha prišlo cez Zákon, Ježiša však nemožno poznať a tým menej súdiť na základe poznania Zákona. „Akékoľvek domnelé „poznanie“ o Bohu a o spáse sa mení na otrasnú nevedomosť tam, kde chýba viera v toho, ktorý má pravé poznanie Boha a ukazuje cestu k spáse.“ (Schnackenburg, Gospel 2, str. 195) Ježišovo rozhodné vyjadrenie o jeho pôvode dáva jeho svedectvu platnosť, ktorá nemôže byť spochybnená Zákonom. Ako to povedal Nikodém ostatným farizejom, jediným spôsobom, ako sa dá dopracovať k správnemu súdu o Ježišovi, je počúvať, čo hovorí a pozorovať, čo robí (7,51).

Všadeprítomná otázka o Ježišovom pôvode vracia farizejov do diskusie, keď sa s neistotou pýtajú: „Kde je tvoj Otec?“ (v. 19a). Pretože nie sú schopní opustiť svoj spôsob myslenia, automaticky predpokladajú, že Ježiš chce hovoriť a hovorí o dvoch svedkoch: o sebe a o svojom otcovi. Preto akoby s potešením mu kladú otázky, s pomocou ktorých by sa malo dať zistiť, kde sa Ježišov otec nachádza. Vyhýbajú sa však zásadnej otázke: Kto je Ježišov Otec?

Ježiš odsudzuje ich neznalosť. Vo v. 19bc je sloveso „poznať“ použité štyri raz, dvakrát v zápornom tvare a dvakrát v kladnom, s cieľom zdôrazniť dôležitosť pravého poznania Ježiša. To, že farizeji nevedia, kto je Ježiš a kto je jeho Otec, je spôsobené ich uzavretou mysľou. Poznať jedného znamená poznať druhého (v. 19bc), poznať skutočne a úprimne Ježiša, znamená poznať Otca a poznať skutočne a úprimne Boha Otca, znamená byť otvorený pre poznanie Otcovho Syna, Ježiša.

„Nepoznáte ani mňa ani môjho Otca. Keby ste poznali mňa, poznali by ste aj môjho Otca.“ Vyjadrenie tohto druhu sa už v minulosti stretlo s násilnou reakciou. Pri jednej príležitosti Ježiš vyhlásil: „Môj Otec pracuje doteraz, aj ja pracujem.“ a „židia“ sa v reakcii na toto vyjadrenie rozhodli, že Ježiš musí zomrieť (5,18). Násilie je tiež skryté v odpovedi na jeho výčitku vo v. 19, ktorá je odvodená z rovnakej blízkosti medzi Ježišom a Otcom. Nikto ho nechytil, lebo „ešte neprišla jeho hodina“ (v. 20b). Vyjadrenie „ešte nie“ udržuje v rozprávaní napätie. Hodina ešte neprišla, ale raz v Ježišových dejinách príde. Nateraz zostáva Ježiš v chráme, pokračujú sviatky stánkov a on učí pri chrámových pokladniciach. Pozornosť sa naďalej upiera na oslavu „židovských“ sviatkov.

Meditatio

Téma svetla je prítomná v celom biblickom zjavení. Oddelenie svetla od tmy bolo prvým činom Stvoriteľa (Gn 1, 3n). V závere dejín spásy nové stvorenie (Zjv 21,5), teda oslávení v nebi, budú mať za svetlo samého Boha (21,23). Takto prejdeme od fyzického svetla, ktoré sa tu na zemi strieda s tieňom noci, k nehasnúcemu svetlu, ktorým je sám Boh (1Jn 1,5). Aj dejiny, ktoré sa odvíjajú v čase medzi stvorením sveta a záverom dejín spásy, berú na seba podobu konfliktu, v ktorom sa stavajú proti sebe svetlo a tma; táto zrážka je totožná so zrážkou života a smrti (porov. Jn 1,4n).

Pán Ježiš sa zjavuje ako Svetlo sveta najmä svojimi činmi a svojimi slovami. Zjavuje Otca, lebo hovorí a koná, čo mu prikazuje Otec. Hovoril o sebe: »Kto mňa nasleduje, nebude kráčať vo tme, ale bude mať svetlo života« (8, 12); »prišiel som na svet ako Svetlo, aby nikto neostal vo tme, kto verí vo mňa« (12, 46). Jeho osvetľujúca činnosť vyplýva z toho, čo je on sám v sebe: samo Slovo Božie, život a svetlo ľudí, opravdivé Svetlo, ktoré osvecuje každého človeka prichádzajúce na tento svet (1,4.9). Preto aj dráma, ktorá sprevádza jeho život na zemi, je zrážka svetla a tmy: Svetlo svieti vo tme (1, 4) a zlý svet sa namáha, aby ho zhasil, lebo ľudia majú radšej tmu než svetlo, pretože ich skutky sú zlé (3, 19).

Kým Ježiš žil na zemi, Božie Svetlo, ktoré mal v sebe, ostalo zahalené poníženosťou telesnosti. Pri jednej okolnosti ho však mohli privilegovaní svedkovia zachytiť vo výnimočnom videní: pri Premenení. Tá žiariaca tvár, ten odev oslňujúci ako svetlo (Mt 17,2) už nepatria smrteľnému postaveniu ľudí: zjavujú stav vzkrieseného Krista, ktorý sa aj svätému apoštolovi Pavlovi pri jeho obrátení zjavil v jasnom svetle (Sk 9, 3; 22, 6; 26, 13).

Svetlo, ktoré žiari na Kristovej tvári, je svetlo slávy samého Boha (porov. 2Kor 4,6): veď Kristus práve preto, že je Syn Boží, je »odblesk jeho slávy« (Hebr 1,3).

Zjavenie Ježiša ako Svetla sveta vyzdvihuje určitý protiklad tmy a svetla, na morálnej rovine: svetlo označuje oblasť Božiu a Kristovu ako oblasť dobra a spravodlivosti, tma označuje oblasť Satana ako oblasť zla a bezbožnosti (porov. 2Kor 6,14n), hoci sa Satan, aby zviedol človeka, niekedy preoblieka za anjela svetla (11,14). Človek sa nachádza medzi nimi, a musí si vybrať, či sa stane »synom tmy« alebo »synom svetla«. Medzi nimi sa koná delenie, keď sa objaví Kristus – Svetlo: tí, čo robia zle, utekajú pred svetlom, aby ich skutky neboli odhalené; tí, čo postupujú podľa pravdy, prichádzajú k svetlu (Jn 3,19nn) a veria v Svetlo, aby sa stali synmi svetla (Jn 12,36).

To už Ježiš odporúčal (porov. Jn 1,35n): je dôležité, aby si človek nedal zatemniť svoje vnútorné svetlo: »ovocím svetla« je všetko, čo je dobré, spravodlivé a pravdivé: »prázdne skutky tmy« zahrňujú v sebe hriechy každého druhu (Ef 5,9-14). Ani Ján nehovorí ináč. Treba »chodiť vo svetle«, aby sme boli v spoločenstve s Bohom, ktorý je Svetlo (1Jn 1,5nn). Kritériom je láska k bratom: podľa toho spoznať, či sme vo tme alebo vo svetle (2,8-11). Kto takto žije ako pravý syn svetla, vyžaruje medzi ľuďmi Božie svetlo, ktoré je v ňom uschované. Keď sa aj on stane svetlom sveta (Mt 5,14nn), zodpovie poslaniu, ktoré mu zveril Kristus.

Oratio

„Napomenutý, aby som sa vrátil k sebe samému, vstúpil som pod tvojím vedením do svojho najhlbšieho vnútra; a mohol som to urobiť, „lebo ty si mi bol na pomoci“. Vstúpil som a uvidel som slabým okom svojej duše nad tým istým okom mojej duše, nad mojím duchom, nezmeniteľné svetlo. Nie to obyčajné, viditeľné telesným okom, ani nijaké väčšie, ale pritom toho istého druhu, čo by len zažiarilo oveľa jasnejšie a všetko ovládlo svojou veľkosťou. To nebolo takéto svetlo, ale inakšie, celkom odlišné od všetkých ostatných. Nebolo nad mojím duchom ako olej na vode alebo ako nebo nad zemou. Ono bolo oveľa vyššie, lebo ma stvorilo, a ja oveľa nižšie, lebo som ním stvorený. Kto pozná pravdu, pozná ono svetlo.

Ty, večná pravda, pravá láska, drahá večnosť! Ty si môj Boh, za tebou vzdychám dňom i nocou. Len čo som ťa poznal, pritiahol si ma k sebe, aby som videl, že je niečo, čo mám vidieť, ale ešte to vidieť nemôžem. Oslepil si môj slabý zrak, lebo si ma veľmi silno ožiaril, až tak, že som sa chvel od lásky a od hrôzy. A zbadal som, že som ďaleko od teba ako v odlišnej krajine; akoby som počul z výšin tvoj hlas: „Som pokrmom silných. Narasť a budeš ma jesť. Ale ty ma nepremeníš na seba ako telesný pokrm, lež ty sa premeníš na mňa.“

I hľadal som cestu, ako nadobudnúť dostatočnú silu, aby som sa mohol tešiť z teba. Ale nenašiel som, kým som neobjal „prostredníka medzi Bohom a ľuďmi – človeka Krista Ježiša. On je nad všetkým Boh, zvelebený naveky“. On volá a hovorí: „Ja som cesta, pravda a život.“ On bol pokrm, ktorý som nevládal prijať. Spojil sa však s telom, lebo „Slovo sa telom stalo“, aby pre nás, slabé deti, premenil na mlieko tvoju múdrosť, skrze ktorú si stvoril všetko.

Neskoro som ťa začal milovať, Krása taká dávna a taká nová, neskoro som ťa začal milovať! Ty si bol vnútri a ja vonku a tam som ťa hľadal. Ošklivo som sa vrhal na krásne veci, ktoré si stvoril. Bol si so mnou a ja som nebol s tebou. Držalo ma ďaleko od teba to, čoho by nebolo, keby to nebolo v tebe. Volal si a kričal a preboril si moju hluchotu. Žiaril si, skvel si sa a zahnal si moju slepotu. Šíril si vôňu, ja som si jej vdýchol a dychtím po tebe. Okúsil som a teraz som lačný a smädný. Dotkol si sa ma a zahorel som túžbou po tvojom pokoji.“ (Z Vyznaní svätého biskupa Augustína, Lib. 7, 10. 18; 10, 27: CSEL 33, 157-163. 255)

Contemplatio

Pán je moje svetlo a moja spása (Ž 27,1)

Zvukový záznam si môžete vypočuť na tomto linku.