Ja som chlieb života (Jn 6,40-51) - Mons. Stanislav Zvolenský

 

Ja som chlieb života (Jn 6,40-51)

Lectio divina úryvku z Jánovho evanjelia pod názvom Ja som chlieb života (Jn 6,40-51) z cyklu Ježiš sa predstavuje

 

Modlitba

Pane Ježišu, keď sme vstúpili do tohto chrámu, s bázňou a úctou sme pokľakli pred Bohostánkom, lebo veríme a vyznávame, že si pod spôsobom chleba medzi nami prítomný, že nás jeho prostredníctvom chceš dosiahnuť v najhlbších rovinách nášho srdca. Ako sa mocou Svätého Ducha počas každej Najsvätejšej obety chlieb a víno prepodstatňujú na tvoje telo a krv, tak nech nás počas tejto meditácie ten istý Utešiteľ vedie, premieňa a posväcuje. V sile prítomného okamihu sa chceme vystaviť Tvojmu pôsobeniu v nás.

 

Uvedenie do stretnutia

V inscenácii Evanjelium o Márii, ktorú pred mnohými rokmi s veľkým úspechom uvádzala bratislavská Nová Scéna, je aj výjav modlitby Otčenáša, ako ho Ježiš učí svojich nasledovníkov. Najprv prosbu vysloví On a zástup ju opakuje. Až po prosbu „chlieb náš každodenný daj nám dnes", po ktorej Ježiša umlčia transparentmi a výkrikmi "chlieb! chlieb!" Symbolicky už slová o vine a odpustení, o pokušení a zle Ježiš nemôže - uprostred revolučne nabudenej atmosféry - dopovedať. Tento inscenačný nápad skvele vyjadril napätie medzi duchovným a materiálnym ponímaním pokrmu, alebo inak: medzi prijímaním Ježiša ako čisto politického činiteľa a nad-politického Božieho Syna. O tom je aj úryvok, ktorý si prečítame a o ktorom dnes budeme rozjímať. Je súčasťou sedemdesiatich veršov šiestej kapitoly Jánovho evanjelia, v ktorom sa slovo chlieb nachádza viac ako dvadsať krát. Veľmi husto sa spomína už v úvodnom zázračnom rozmnožení chleba: Majster najprv uvedie svojich učeníkov do pocitu bezmocnosti nasýtiť toľký zástup, aby o to viac vynikla jeho moc rozmnožiť chlieb. Povolanie spolupracovať na tejto moci a sprostredkovať ju Ježiš ďalej kóduje do inštrukcie pozbierať chlieb, ktorý naplnil dvanásť košov. Nasleduje obraz masového putovania k miestu zázračného rozmnoženia, no Ježiš sa zámerne nechá objaviť na opačnom brehu, aby aj takto symbolicky pripravil situáciu na korekciu zmýšľania más. Boli akiste veľmi hektickí, ak ich Ježiš akoby priam hatal a spomaľoval slovami „nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom" ale za pokrmom pre večný život. Započúvajme sa do tohto úryvku.

 

Lectio

Jn 6,40-51

40 Lebo vôľa môjho Otca je, aby každý, kto vidí Syna a verí v neho, mal večný život; a ja ho vzkriesim v posledný deň.“ 41 Židia na neho šomrali, lebo povedal: „Ja som chlieb, ktorý zostúpil z neba,“ 42 a hovorili: „Vari to nie je Ježiš, Jozefov syn, ktorého otca a matku poznáme? Ako teda hovorí: »Zostúpil som z neba!?«“ 43 Ježiš im odpovedal: „Nešomrite medzi sebou! 44 Nik nemôže prísť ku mne, ak ho nepritiahne Otec, ktorý ma poslal. A ja ho vzkriesim v posledný deň. 45 U prorokov je napísané: »Všetkých bude učiť sám Boh.« A každý, kto počul Otca a dal sa poučiť, prichádza ku mne. 46 Nie že by bol niekto videl Otca; iba ten, ktorý je od Boha, videl Otca. 47 Veru, veru, hovorím vám: Kto verí, má večný život. 48 Ja som chlieb života. 49 Vaši otcovia jedli na púšti mannu a pomreli. 50 Toto je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby nezomrel nik, kto bude z neho jesť. 51 Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“

Kontext úryvku

Zvykneme povedať, že Boh stvoril človeka. Alebo, že Boh stvoril každého jedného z nás. S týmito výrokmi nemožno inak, ako súhlasiť. A predsa: prečo dávame vždy onen minulý čas: Stvoril? Boh totiž človeka tvorí, a to sústavne, nepretržite. Veď každá životná okolnosť je Božím nástrojom na naše ustavičné tvorenie, formovanie, podporenie zrenia. Symbolom tejto nepretržitej závislosti na Stvoriteľovi je aj skutočnosť, že človek nie je sebestačný, samospasiteľný, ale je odkázaný na vonkajšie zdroje vlastnej existencie. Napríklad tých 23-tisíc nádychov a výdychov človeka za jediný deň je o jeho odkázanosti na vzduch - nemá ho sám zo seba, ale zo svojho vonkajšieho prostredia. Boh tým pripomína, že jeho dary potrebujeme ako čosi nevyhnutné pre život. Ani bez vody by sme neprežili: človek bez nej vydrží sotva tri dni, v extrémnych vypätiach menej ako týždeň. Voda je biblickým symbolom Božej veľkodušnosti, je obsiahnutá vo všetkom, v každej bunke, podmieňuje existenciu vecí. Ani bez vonkajšieho svetla sa telo nezaobíde, ruky a nohy sú nemohúce bez svetla pre orientáciu očí.

Svetlo, voda, vzduch, oheň, pôda - v ničom tieto životne dôležité Božie dary nie sú skombinované v tak hutnej symbolickej podobe, ako v chlebe, ktorý je ovocím tvorivosti ľudských rúk, tvorivosti ako darom od Boha a ako darom pre ľudí. Ježišovo slovné spojenie „chlieb života“ znamená vlastne chlieb, „ktorý dáva život".

Niet teda divu, že chlieb v dejinách spásy bol, dodnes je a zostáva symbolom závislosti človeka na sýtiacej Božej prítomnosti. Už onen nesmierny prúd utečencov z Egypta kŕmil na ceste do zasľúbenej zeme Boh po štyridsať rokov mannou. Mannou: naozaj je zvláštne, ak je meno pre nejaký predmet vlastne otázkou o povahe a zmysle toho istého predmetu. Lebo Manna, čiže man-hu, znamená "čo je to", akoby to ešte len v budúcnosti malo byť naplno dopovedané, skompletizované. Akoby manna nebola ešte naplno sama sebou, ale čakala na svoju definitívnu definíciu, konečné naplnenie. Ono prichádza v momente, keď sa Boží Syn Ježiš Kristus predstaví ako chlieb z neba. Má pred sebou poslucháčov, ktorým priam v krvi kolovali príbehy Exodu, jeho scény každodennej Božej vernosti.

Nielen príbehy Exodu, ale aj cez hlásanie ostatných prorokov, ktorí cez obraz pokrmu poukazovali na duchovnú dimenziu pozemského života. Cez Izaiáša hovoril Boh starozákonnému ľudu: „Počúvajte ma a budete jesť dobroty, ... ako spŕchne z neba dážď a sneh a nevráti sa ta, ale opojí zem, zúrodní ju, dá jej klíčiť a dá semä na siatie a chlieb na jedlo: tak bude moje slovo, ktoré mi vyjde z úst, nevráti sa ku mne naprázdno, ale urobí, čo som si želal, a vykoná, na čo som ho poslal." Prorok Amos doťahuje túto myšlienku z inej perspektívy – z hľadiska ľudského očakávania, z hľadiska hladu po pravde a poznaní: „Hľa, prídu dni – hovorí Pán, Jahve – i pošlem na zem hlad; nie hlad po chlebe a nie smäd po vode, ale po počúvaní Pánovho slova.“ Ale tí, ktorí zostanú hladní, zostanú vlastne existenciálnymi tulákmi. Pokračuje Amos: „A budú sa tackať od mora k moru a od severu na východ sa budú túlať, čo budú hľadať Pánovo slovo, ale nenájdu. V ten deň budú omdlievať krásne panny a mládenci od smädu." Pre týchto vyhladnutých zblúdilcov Kniha Prísloví personalizuje Božie slovo do postavy Múdrosti, ktorá ich doslova volá na hostinu: „Ten, kto je pochabý, nech uchýli sa sem a komu chýba rozum, toho poučím. Poďte a jedzte z môjho pokrmu a pite z vína, čo som namiešala! Opusťte pochabosť a budete žiť, budete kráčať cestou rozvážnosti." Kto prijme toto pozvanie kŕmiť sa slovom Božej múdrosti, tomu Boh cez Knihu Sirachovcovu sľubuje: "Nakŕmi ho životodarným chlebom rozumnosti a vodou spasiteľnej múdrosti ho napojí. A spevnie v ňom, takže sa nezohne, pevne sa ho bude držať, takže nevyjde na posmech. Povýši ho v kruhu jeho blížnych, uprostred zhromaždenia mu otvorí ústa, naplní ho duchom múdrosti a rozumnosti a slávnym rúchom ho odeje."

Z uvedených citátov sa javí zrejmé, že Božie Slovo je chlieb pre dušu aj intelekt, ktorý z hĺbky prahne po takomto pokrme. Dnešní mediálny mágovia tento hlad veľmi dobre registrujú, ale masy kŕmia otráveným chlebom, vyprázdňujúcou prázdnotou vyvanutých pojmov a dokrivených obsahov. Prázdnota nie je neutrálna kategória. Prázdnota vyprázdňuje, deformuje a nastavuje mentalitu nesprávnym spôsobom. Tým nastavujú mentalitu konzumenta, jeho spôsob myslenia, jeho postoje a rozhodnutia.

Ako sa pod týmto tlakom držať obsažnej Božej pravdy? Tu môže pomôcť len osoba pozemská a nadpozemská súčasne: osoba Božieho Syna a Syna človeka - Ježiša Krista. Pre uši jeho súčasníkov muselo zvlášť dramaticky, ak nie dokonca drasticky znieť, keď sám seba definoval ako živý chlieb z neba, alebo keď dokonca porovnal mannu, po ktorej jej konzumenti pomreli, so sebou ako živým chlebom pre tých, čo nepomrú. Ježiš svojich učeníkov na tieto silné vyjadrenia dlhodobo pripravoval: keď zázračne rozmnožil chlieb s ostatkami napĺňajúcimi dvanásť košov, ukázal svoju kreatívnu moc orientovanú na nasýtenie človeka: nie len telesné, ba ani nie predovšetkým telesné, ale s patričným slovným sprievodom duchovné. Ježiš dávajúc materiálny chlieb ten istý chlieb zároveň aj spochybňuje: nielen z chleba žije človek, ale z každého slova vychádzajúceho z Božích úst.

Je príznačné, že na Ježišove slová o ňom ako chlebe Židia šomrali argumentujúc: ako môže zostúpiť z neba ten, „ktorého rodičov poznáme“. Svoje šomranie uvádzajú slovami „vari to nie je", čo má podľa exegétov najoriginálnejšieho textu podceňujúci, opovrhujúci nádych. Veď napokon, poukaz na poznanie jeho rodičov sa ako argument proti Ježišovi objavil aj v iných evanjeliách. Z týchto súvislostí sa javí, že išlo o Židov nepriateľsky naladených voči Nazaretskému, pričom nimi použité sloveso "šomrali", či "reptali" nás odkazuje na 16. kapitolu knihy Exodus a dáva nám nahliadnuť ešte hlbšie do vnútornej povahy tohto správania. Prvým rozmerom tohto šomrania - menovite proti Mojžišovi a Áronovi - je nevôľa ku zmene a nostalgia za zabehnutým životom v istote - za mastnými egyptskými hrncami a hojnosťou chleba, ktorého bolo nadostač. To ústi do šomravého reptania v podobe obvinenia, že cesta po púšti je na ich záhubu. Ďalším rozmerom šomrania je, že je namierené nie iba proti Mojžišovi, ale vlastne proti samému Pánovi. On toto šomranie najprv vníma a počuje, aby napokon konal. Vtedy scéna z Exodu vrcholí, keď sa Pán nielenže neuráža a neodmieta reptajúcu židovskú pospolitosť, ale dáva im prísľub: „počul som reptanie izraelitov, povedz im: ... ráno sa nasýtite chlebom, aby ste spoznali, že ja som Pán, váš Boh" (Ex 16,6-12). Ježiš teda akoby nadväzoval na túto scénu s tým, že sám je druhým Mojžišom a zároveň Pánom, Božím Synom, Bohom. Slovami „nešomrite medzi sebou" akoby chcel uzatvoriť onen starý príbeh a otvoriť nový, ktorého je sám ohlasovateľom aj vrcholným protagonistom. To, čo jeho protivníci uvádzali ako argument proti - že je synom konkrétnych rodičov - bol vlastne argument za. Veď práve tým bol Ježiš chlebom z neba, že sa stal v plnej miere prítomným medzi ľuďmi, v priamom kontakte s nimi ich sýtil svojou prítomnosťou. Sme takí aj my, keď pochybujeme: môže byť naozaj Božie, čo je zároveň také blízke a rukolapné? Môže prichádzať z mystických výšok to, to vnímame ako tak veľmi zemitú, blízku a naliehavú realitu? Pod rúškom bázne voči nadprirodzenému vytesňujeme účinný Boží dosah z našej každodennosti vrátane každodenného skutočného chleba.

Preto Ježiš v odpovedi apeluje na svoju jednotu s Bohom - Otcom: Je to ten Otec, ktorý ho poslal k nim. Je to Otec, ktorý ich pritiahne k Ježišovi. Slovo „pritiahnuť“ znamenalo v starých rabínskych textoch niekoho „priniesť bližšie" a vzťahovalo sa na Tóru, čiže priniesť niekoho bližšie k Mojžišovmu zákonu. A toto „prinesenie bližšie“ bolo synonymom konverzie, skutočného obrátenia. Milujúci človek sa snažil milovanú osobu pritiahnuť, dostať ju bližšie k Písmu a tým ju urobiť účastnou na Božom slove, na Božom poznaní. V našom úryvku je to milujúci Boh - Otec, ktorého poučenia musia počúvať a nechať sa nimi pritiahnuť k Ježišovi. Celkom osobitné zafarbenie má toto priťahovanie na inom mieste, keď Ježiš predpovedá, že po vyzdvihnutí, čiže ukrižovaní zo zeme všetkých pritiahne k sebe. Ježiš s posvätným sebavedomím dodáva, že on videl Otca a ich, ku ktorým je poslaný, vzkriesi z mŕtvych. Lebo po vyzdvihnutí na kríž a trojdňovom pochovaní vystúpi hore, aby odtiaľ ako chlieb z neba a chlieb života zostupoval na pomoc veriacim.

 

Meditatio

Symbolický motív chleba, tak bohato a rozmanito zastúpený v celom Svatom Písme, ústi do slov na Poslednej večeri. Nutričná hodnota nebeského chleba dosahuje svoju plnosť vtedy, keď Ježiš skombinuje slovo a gesto: slovo o chlebe počas gesta s chlebom. Tesne pred Veľkou Nocou, tesne pred obetou a zmŕtvychvstaním povedal s chlebom v rukách „toto je moje telo“. V tom momente moc Ježišovho slova premieňa chlieb a ten sa stáva Ježišovým telom. A chlieb sa naplno realizuje vtedy, keď je požívaný, vtedy je naplno pokrmom, čo nasycuje hladného. Aj my putujeme po púšťach života a potrebujeme onen každodenný impulz prostredníctvom chleba dôvery. Nie náhodou nás Ježiš vo svojej modlitbe, ktorú nás naučil, pozýva modliť sa za každodenný chlieb. Tak veľmi nás zemská príťažlivosť ťahá a tlačí k zemi pokušeniami bezduchého materializmu, pansexualizmu a kolektívnej pýchy, že naozaj veľmi potrebujeme onen pohľad hore, k nebu, k Otcovi na nebesiach, odkiaľ nás zo dvíha zeme chlebom z neba. „Chlieb“ - to cítime skôr ako niečo zdola, z pôdy, z vody, z poľa... Ale „chlieb z neba“ - to je už dotyk neba zo zemou, to je pozvanie stáť dvomi nohami pevne na zemi so srdcom vyzdvihnutým do nadhľadu kresťana, čo vidí aj za horizont ohraničeného sveta. Ježiš hovorí „vy ste zdola, ja som zhora; vy ste z tohto sveta, ja nie som z tohto sveta“ (Jn 8, 23) Preto k nám zostupuje, aby sme zostali vo svete a predsa neboli zo sveta. Preto nás Otec chce pritiahnuť k Synovi. Každé amen pri svätom prijímaní je amen Bohu, ktorý zhora podáva pomocnú ruku. Ak chceme vstávať z našich padaní, musíme mať pevné ťažisko mimo seba a súčasne na dosah ruky.

 

Oratio

Pane Ježišu, odpusť nám, že aj my sme neraz šomrali a reptali. Odpusť nám duchovnú lenivosť počúvať tvoje slovo, počúvať ho s ochotou a nechať sa ním zasiahnuť. Daj nám vieru v tvoju prítomnosť, v tvoju láskyplnú túžbu dotknúť sa nás v jadre našej existencie. Daj nám posvätný a pokorný hlad po tvojom slove, po slove tvojej múdrosti, po poznaní tvojho Evanjelia. Daj nám prahnúť po Eucharistii ako nevyhnutnom pokrme pre dušu. Daj nám vedomie, že na každej svätej omši sa v rukách Božieho služobníka odohráva zázrak premenenia, aby pokračoval v nás. Premieňaj nás premenením chleba a vína, sýť nás svojou premieňajúcou láskou.

 

Contemplatio

Bože, chlieb náš každodenný daj nám dnes.

Katechezy: