Diakon Štefan, horlivý až po hranicu smrti (Sk 6,8-7,2a.44-60;8,1a)

Lectio divina úryvku zo Skutkov apoštolov pod názvom Diakon Štefan, horlivý až po hranicu smrti Sk 6,8-7,2a.44-60;8,1a) z cyklu Mladí v Biblii

 

 

Modlitba

Dobrý Bože, ďakujeme Ti, že si nás pozval, aby sme žili vzťah s Tebou. Aj v tejto chvíli sa obraciame sa k Tebe, uvedomujeme si Tvoju prítomnosť, a chceme byť vnímavý na Tvoje podnety, ktorými sa nám budeš prihovárať cez slová Svätého Písma a cez Tvojho Svätého Ducha, ktorý objíma naše srdcia.
Chceme Ťa pozorne počúvať, aby sme sa premieňali, pripodobňovali Tvojmu Synovi Ježišovi Kristovi a aby aj náš spôsob života pripomínal našim bratom a sestrám Tvoje jestvovanie a Tvoje milosrdenstvo, lebo Ty žiješ a kraľuje na veky vekov. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Naše dnešné uvažovanie a modlitbu postavíme na ďalšom úryvku zo Svätého Písma, ktorý nám predstavuje mladých ľudí a ich miesto v spoločenstve veriacich.

Po zoslaní Ducha Svätého na základe svedectva apoštolov o zmŕtvychvstaní Pána Ježiša rástol počet veriacich a apoštoli si uvedomili, že je vhodné podeliť služby. A tak podľa svedectva knihy Skutkov apoštolov, aby sa mohli celkom venovať modlitbe a službe slova „vyvolili si Štefana, muža plného viery a Ducha Svätého, ďalej Filipa, Prochora, Nikanora, Timona, Parmenáša a Mikuláša, prozelytu z Antiochie.“ Apoštoli sa nad nimi modlili, vložili na nich ruky a ustanovili ich predovšetkým na službu chudobným chorým. (porov. Sk 6,2-6)

Podľa tradície boli označovaní aj menom diakoni. Ich služba a životné svedectvo nadobudlo význam pre celé spoločenstvo Cirkvi. Zreteľným spôsobom to môžeme pozorovať na diakonovi Štefanovi, mladom nadšenom mužovi.

Započúvajme sa teraz do úryvku zo 6. a 7. kapitoly knihy Skutkov apoštolov, ktorý nám predstaví hrdinské svedectvo diakona Štefana, ktorý prejavil horlivosť za Krista až po hranicu obetovania svojho života.

 

Lectio

Sk 6,8-7,2a.44-60;8,1a)

8 Štefan plný milosti a sily, robil veľké divy a znamenia medzi ľudom.
9 Tu vstali niektorí z takzvanej synagógy Libertíncov, Cyrénčanov a Alexandrijčanov a z tých, čo boli z Cilície a Ázie, a hádali sa so Štefanom.
10 Ale neboli schopní čeliť múdrosti a Duchu, ktorým hovoril.

11 Podstrčili teda mužov, ktorí hovorili: "Počuli sme, že hovoril rúhavé slová proti Mojžišovi a proti Bohu." 12 Pobúrili ľud, starších a zákonníkov, zbehli sa, zdrapli 
ho a zaviedli pred veľradu.
13 Tu postavili falošných svedkov, ktorí hovorili: "Tento človek neprestáva hovoriť proti svätému miestu a proti Zákonu. 14 Počuli sme, ako hovoril, že Ježiš, ten Nazaretský, zborí toto miesto a zmení obyčaje, ktoré nám odovzdal Mojžiš."

15 Všetci, čo sedeli vo veľrade, uprene naňho hľadeli a videli, že jeho tvár je ako tvár anjela.

1 Veľkňaz sa opýtal: "Je to naozaj tak?"

2 On vravel: "Bratia a otcovia, počúvajte!
44 Naši otcovia mali na púšti stánok zmluvy, ako im nariadil ten, čo povedal Mojžišovi, aby ho zhotovil podľa vzoru, ktorý videl. 45 Naši otcovia ho prevzali a za Jozueho priniesli na územie pohanov, ktorých Boh vyhnal spred našich otcov, až do dní Dávida. 46 On našiel milosť u Boha a prosil, aby smel nájsť stánok Jakubovmu domu. 47 Ale až Šalamún mu postavil dom.
48 Lenže Najvyšší nebýva v domoch, zhotovených rukou, ako hovorí prorok: 49 "Nebo je mojim trónom a zem podnožkou mojich nôh. Akýže mi postavíte dom, hovorí Pán, alebo aké je miesto môjho odpočinku? 50 A neurobila moja ruka toto všetko?"

51 Vy, tvrdošijní s neobrezaným srdcom a ušami, vy vždy odporujete Duchu Svätému; vy takisto ako vaši otcovia. 52 Ktorého proroka neprenasledovali vaši otcovia? Oni zabíjali tých, čo predpovedali príchod Spravodlivého, a vy ste sa teraz stali jeho zradcami a vrahmi; 53 Vy, čo ste prostredníctvom anjelov dostali zákon, no nezachovávali ste ho."

54sup> Keď to počuli, pukali im srdcia od zlosti a zubami škrípali proti nemu.

55 Ale on, plný Ducha Svätého, uprene sa zahľadel na nebo, uvidel Božiu slávu a Ježiša stáť po pravici Boha 56 a povedal: "Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha."

57 Strašne vykríkli, zapchávali si uši a všetci sa naňho vrhli. 58 Vyhnali ho za mesto a kameňovali. Svedkovia si odložili šaty k nohám mladého muža, ktorý sa volal Šavol.

59 Štefana kameňovali a on sa modlil: "Pane Ježišu, prijmi môjho ducha." 60 Potom si kľakol a zvolal veľkým hlasom: "Pane, nezapočítaj im tento hriech." A len čo to povedal, zomrel.

1 Šavol schvaľoval, že ho zabili.

 

Kontext úryvku

Diakon Štefan [ako aj ostatní šiesti diakoni] (Sk 6,5) má grécke meno, hovorí po grécky a patrí medzi jeruzalemských židov, hovoriacich po grécky, ktorí prijali vieru v Ježiša Krista.

V texte nachádzame charakteristiku: „bol plný milosti a sily“. Výraz Božia milosť sa používa na vyjadrenie osobitnej Božej priazne, ktorá sa prejavuje duchovnou silou. Charizmatická duchovná sila diakona Štefana sa prejavuje v „zázrakoch a znameniach“, ktorými slúži Božiemu ľudu.

V našom texte sa nespomína výslovne, že by Štefan kázal. Ale je logické predpokladať, že musel predstaviť odlišné chápanie niektorých základných právd pred skupinou, s ktorou sa dostal do diskusie a táto diskusia sa premenila na spor.

“Tu vstali niektorí z takzvanej synagógy Libertíncov, Cyrénčanov a Alexandrijčanov a z tých, čo boli z Cilície a Ázie, a hádali sa so Štefanom.” (Sk 6,9) Výraz synagóga treba rozumieť v zmysle spoločenstva nie v zmysle budovy. Pred rokom 70 sú v Jeruzaleme dokázané spoločenstvá Židov, ktorí prišli bývať do Jeruzalema z diaspory, teda z rozličných iných krajín.

„Libertínci“ sú Židia, ktorí boli odvedení ako otroci do starovekej Itálie a potom získali od svojich pánov slobodu. Sú označovaní ako „liberti“ „oslobodení“ a môže ísť aj o potomkov tých bývalých židovských otrokov. Potom sú spomenuté dve označenia národov: Cyrénčania pochádzali z provincie rovnakého mena, ktorá sa nachádzala na úrodnej časti územia dnešnej Lýbie. Alexandrijčania pochádzali z mesta Alexandrie, ktoré v tej dobe malo veľmi veľa obyvateľov a bolo známe aj tým, že tam býval veľký počet Židov. Potom nasledujú dve zemepisné označenia. Cilícia je oblasť juhovýchodnej Malej Ázie v okolí mesta Tarzus, z ktorého pochádzal apoštol Pavol a označenie Ázia predstavuje územie na západnom pobreží Malej Ázie s hlavným mestom Efezom. Je celkom možné, že títo Židia sa pravidelne stretávali v rozličných spoločenstvách, ale v našom úryvku sú predstavení ako predstavitelia viacerých jeruzalemských židovských komunít, hovoriacich po grécky, ktorí neboli spokojní s postojmi a myšlienkami, ktoré hlásal Štefan.

10
Štefan je duchovne silnejší a presvedčivejší ako jeho protivníci, lebo „neboli schopní čeliť múdrosti a Duchu, ktorým hovoril.”
Pán Ježiš prisľúbil svojim učeníkom pomoc Ducha Svätého a tu nachádzame naplnenie jeho slov, protivníci podliehajú. A protivníci, keď v priamej diskusii prehrali, prejdú na iný spôsob boja: využijú manipuláciu.

11
“Podstrčili teda mužov, ktorí hovorili: "Počuli sme, že hovoril rúhavé slová proti Mojžišovi a proti Bohu."” To slovíčko “teda” v našom texte potvrdzuje zmenu taktiky zo strany Štefanových protivníkov. Začínajú používať proti nemu negatívnu propagandu.
Usilujú sa priviesť niektorých, aby klamali. Ale to, čo sa začalo šíriť, sú závažné obvinenia, že Štefan hovoril rúhavé slová proti Mojžišovi a Bohu. Na základe židovského zákona mohol byť taký človek odsúdený na smrť.

12
Zámer je zreteľný, chceli zničiť Štefanovo dobrú povesť, dobré meno. Manipulácia s verejnou mienkou sa vydarila, lebo v nasledujúcom texte sa dozvedáme, že sa spojili ľud, starší a zákonníci ako jedna osoba a pobúrili mnohých a podnietili ich, aby Štefana predviedli pred veľradu. Násilné slová sa premenili na násilné skutky.
V rozprávaní nie je daný dôraz na súdnu procedúru ale skôr na jednotlivé zábery ako v nejakom filme. A tak nasledujúci záber sa sústreďuje na falošných svedkov, ktorí majú za úlohu potvrdiť a upresniť obžalobu. Čím viac ju opakujú, tým sa stáva konkrétnejšia. Najprv ho obvinili, že hovoril rúhavé slová proti Mojžišovi a proti Bohu (v. 11) a potom, že hovoril proti svätému miestu a proti Zákonu (v. 13).

Po obvinení z rúhania, po predvedení pred veľradu, falošní svedkovia prednášajú slová Pána Ježiša: Zborím tento chrám urobený ľudskou rukou (Mk 14,57-58a) a že hlásal o Ježišovi, že chcel zmeniť zvyky, ktoré Židia prevzali od Mojžiša.
Obvinenia proti Štefanovi (v. 14) poukazujú na hlavný zámer procesu: je zameraný na Ježiša, že totiž obvinením Štefana je všetko namierené proti Ježišovi.

15
Prvá vlny útokov voči Štefanovi bola neúspešná: protivníci nedosahovali múdrosť diakona Štefana.
V 15 verši nášho textu mám doslova viditeľné vyvrátenie obvinení voči diakonovi Štefanovi, lebo v posvätnom texte nachádzame slová, že „všetci, čo sedeli vo veľrade, uprene naňho hľadeli a videli, že jeho tvár je ako tvár anjela.” V tejto súvislosti je možné poukázať na žiariacu tvár Mojžiša, keď zostupoval z vrchu Sinaj a niesol tabule Zákona (Ex 34,29). Formulácia o žiariacej tvári vyjadruje výnimočnú Božiu blízkosť, ktorá sa prejaví ako odraz Božej krásy na tvári osoby. A tým sa potvrdzuje aj postavenie diakona Štefana. Jeho žiariaca tvár potvrdzuje, že Boh je s ním.

1
Tak ako v prípade procesu s Pánom Ježišom (porov. Mk 14,60) najvyšší veľkňaz hovorí v mene celej veľrady, pred ktorú bol Štefan predvedený. Otázka: Je to naozaj tak? znamená otázku: sú obvinenia, ktoré boli prednesené proti tebe pravdivé?

2
Štefan využíva možnosť brániť sa a svoj príhovor začína oslovením „bratia a otcovia“, čím vyjadruje, že vyznáva tú istú vieru, patrí k tomu istému národu a oslovením „otcovia“ zároveň uznáva aj autoritu všetkých členov židovskej veľrady.

44
Štefan vo svojom príhovore poukázal na „stánok zjavenia“. Stánok zjavenia bola vlastne prenosná svätyňa, ktorú Židia mali počas svojho putovania na púšti. Stánok zjavenia potvrdzoval Božiu prítomnosť a blízkosť svojmu ľudu (Ex 25,8). V stánku boli umiestnené archa zmluvy a zlatý svietnik (Ex 25,9-40). Bol miestom stretnutia Pána Boha a Izraela (Ex 30,6). Štefan vo svojom príhovore zdôraznil dve skutočnosti. Vyzdvihol, že pripravený na Boží pokyn, ktorý dostal Mojžiš prostredníctvom anjela na hore Sinaj a že bol zhotovený podľa obrazu, ktorý dostal Mojžiš vo videní.

45-46
Z generácie na generáciu sa stánok zjavenia odovzdával. Po odchode z Egypta nasledovalo ovládnutie Kanaánu. Keď prechádzali cez Jordán, aby zaujali Kanaán, Jozue nariadil, aby sa niesla vpredu práve archa zmluvy (Joz 3,1-4.18). Týmto sa vytvoril súvis medzi vstupom stánku zjavenia na územie krajiny, ktorú dostali od Pána Boha, aby ju ovládli.
Potom sa Štefan dostal k Dávidovi, ktorého charakterizoval tým, že „našiel milosť pred Pánom“ a „že prosil pred Pánom, aby našiel pre Pána príbytok.
[Využíva formuláciu, ktorá sa nachádza v Ž 132, 4-5: „svojim očiam nedoprajem spánku ani svojim viečkam zdriemnutia, kým nenájdem miesto pre Pána, príbytok pre mocného Jakubovho Boha.”]
Štefan teda Dávidovu prosbu umiestnil na polcestu medzi obdobím stánku zjavenia a obdobím chrámu.

47
Dávid prosil a Šalamún dostal možnosť uskutočniť stavbu chrámu. A tak vlastne Šalamún, nástupca kráľa Dávida, uskutočnil na základe Božieho rozhodnutia prechod od stánku zjavenia ku chrámu.

48
„Najvyšší nebýva v domoch, zhotovených rukou”. Štefan nehovorí, že Pán Boh nie je v chráme, ale že Božiu prítomnosť nie je možné ohraničiť chrámom. Vyjadruje všeobecnú pravdu, že Boh presahuje ľudské diela. Relativizuje tým úlohu chrámu, ale nepopiera ho ako miesto Božej prítomnosti. Na podporu tohto postoja sa uvádza, že aj sám Šalamún, ktorý realizoval stavbu chrámu, pri posviacke hovoril o nezmerateľnej Božej veľkosti, čím uznal, že chrám je posvätným miestom Božej prítomnosti, ale nie výlučným.
[„Pane, Bože Izraela, niet tebe podobného Boha ani hore na nebi ani dolu na zemi; ty zachovávaš zmluvu a priazeň k svojim sluhom, ktorí celým svojím srdcom kráčajú pred tebou.” (1Kr 8,23)]
Postavenie chrámu predstavovalo veľkú zmenu oproti mobilnému znaku Božej blízkosti, akým bol stánok zjavenia. Postavenie chrámu vlastne vytváralo nebezpečenstvo materiálne vymedziť chrámový priestor ako miesto Božej prítomnosti. Boh Izraela sa však stále nechával spoznať aj mimo Svätej zeme, opakovane sľuboval, že bude blízko svojich aj keď budú bývať medzi inými národmi.

49-50
Skutočnosť, že Boh presahuje pozemské skutočnosti, teda Božia transcendentnosť, potvrdzuje poukazom na text z proroka Izaiáša 66,1-2:
“Toto hovorí Pán: "Nebesá sú mojím trónom a zem podnožou mojich nôh. Aký je to dom, čo mi postavíte? Aké miesto pre môj odpočinok? Veď toto všetko spravila moja ruka i stalo sa to všetko - hovorí Pán.” Posolstvo proroka Izaiáša je jasné. Ak by si človek myslel, že postaví príbytok, ktorý bude Božím domom a tým ohraničí Božie jestvovanie, bol by smiešny.
Najdôležitejšie je, že Štefan vyvracia obvinenia práve textami zo Svätého Písma Starého zákona.

52
Po priamom obvinení nasledovala obviňujúca otázka: „Ktorého proroka neprenasledovali vaši otcovia?” Je zrejmé, že išlo o rečnícku otázku, na ktorú sa očakávala odpoveď, že prenasledovanie zažili všetci proroci. Aj keď sa na prvý pohľad môže zdať, že by to mohlo byť prehnané, Štefanova otázka v jadre obsahuje pravdivú skúsenosť z dejín spásy opakovaného a dlhodobého odmietania napomenutí, ktoré v mene Božom prinášali proroci, čo vlastne potvrdzovalo nevernosť Božieho ľudu voči svojmu Bohu.

53
Štefan spomenul nielen odmietnutie prorokov ale aj nedodržiavanie Mojžišovho zákona v celosti.
[Keď nedodržiavali požiadavky Zákona v úplnosti, tak nemohli uchovať to dobro, ktoré im bolo prostredníctvom prikázaní zverené. A toto zlyhanie nebolo možné ospravedlniť napr. dodržiavaním predpisu o obriezke (v. 52), ani skutočnosťou, že dar Božích príkazov bol zverený Izraelu (v. 53). Štefan kriticky konštatuje, že totožnosť Božieho ľudu sa nemôže zakladať iba na obriezke, čiže na vonkajšom telesnom znaku a na skutočnosti, že vyvolenému národu bol zverený Zákon bez toho, aby podľa tohto zákona v plnosti žili.]

54
Členovia veľrady, ktorí boli povolaní, aby vypočuli obvinenia z rúhania, ktoré boli prednesené proti Štefanovi (6,12-15) a aby vypočuli jeho slová na svoju obranu (7,1), zareagovali na jeho slová s vášnivosťou. Je to aj pochopiteľné, lebo Štefanova obranná reč sa premenila na svedectvo o previneniach žalobcov (7,52)
Dalo by sa povedať, že boli zasiahnutí do srdca, v ktorom sa súčasne miešal smútok a hnev. Je to vyjadrené obrazom škrípania zubov. Tento obraz je vo Svätom Písme používaný na vyjadrenie hnevu bezbožných voči spravodlivému človeku. Je primerané myslieť si, že aj svätý Lukáš zvolil tento obraz, aby vyjadril, že členovia vo svojom hneve voči Štefanovi konajú ako bezbožní.

55-56
Predsa však treba pripomenúť, že to neboli Štefanove obvinenia, ktoré spôsobili, že jeho žalobcovia a členovia veľrady od hnevu, vyjadreného slovami, prešli do fyzického útoku. Dôvodom ich fyzického útoku voči Štefanovi bola Štefanovo videnie. Táto vízia je v texte spomenutá dva razy. Najprv o Štefanovom videní hovorí svätopisec sám (v. 55) a potom o videní hovorí samotný diakon Štefan.
V texte je zdôraznené, že Štefan “plný Ducha Svätého, uprene sa zahľadel na nebo”.
To znamená, že videnie prichádza od samotného Pána Boha, čo je vyjadrené nebom a že Štefan je naplnený Svätým Duchom, o ktorom vyčítal svojím žalobcom, že mu odporujú (7,51)
Videnie je opísané, že Štefan “uvidel Božiu slávu a Ježiša stáť po pravici Boha” (v. 55b) a druhý raz je to potvrdené slovami samotného Štefana: “Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha.” (v. 56b). Tá prvá formulácia spája Božiu slávu a Ježiša a tým vo svojej podstate vyvracia obvinenie, že keď Štefan hovoril o Ježišovi, že by hovoril proti Bohu. Zároveň poukazuje aj na dôležitý posun v tom, že kým doteraz vyvolený národ prijímal, že Božia sláva sa zjavila Abrahámovi, odteraz je vyzvaný k tomu, aby uznal, že Božia sláva sa definitívne zjavila v Ježišovi Kristovi.
V opise videnie sa nachádza aj osobitosť v tom, že Pán Ježiš alebo Syn človeka je videný „ako stojí po pravici Boha“.
Spomenuté vyjadrenie má svoj základ v slovách samotného Pána Ježiša: „Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj Syn človeka vyzná pred Božími anjelmi.” (Lk 12,8)
Pán Ježiš alebo Syn človeka je tu predstavený ako zástanca a svedok, ktorý svedčí pred Božím súdom v prospech prenasledovaných pre jeho meno. V podstate legitimita pozemského súdu židovskej veľrady je anulovaná videním Ježiša v Božej sláve, ktorý obraňuje Štefana pre Božím súdom.

57-59
Štefanovi žalobcovia a sudcovia “strašne vykríkli” a “zapchávali si uši”, aby nepočuli jeho slová, ktoré pokladali za nedôstojné. A následne sa “všetci naňho vrhli”, aby uskutočnili rozsudok smrti.
Rozsudok smrti ukameňovaním zodpovedal tomu, čo žiadala kniha Levitikus (Lev 24,11-16.23) pre tých, ktorí sa previnili rúhaním. Falošní svedkovia obvinili Štefana z rúhania. Rozsudok smrti kameňovaním sa nerobil v meste Jeruzaleme ale “vonku za mestom”.

59-60
Je celkom zjavné, ako sa v odsúdení a zabití diakona Štefana nachádza podobnosť s odsúdením a smrťou Pána Ježiša. To spojenie obsahuje posolstvo. Štefan, ktorý vydal svedectvo, že vidí Ježiša povýšeného v nebi pri Bohu, následne musí ísť to istou cestou utrpenia, ktorý prešiel jeho Pán.
Aj v opise zomieranie je zaznamenané, že Štefan tak ako Pán Ježiš odovzdal svojho ducha Bohu. Ale Štefanova modlitba je v niečom aj odlišná. Pán Ježiš na kríži povedal: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Lk 24,46b). Štefan sa neobracia na Boha Otca ale na Pána Ježiša a jeho prosí, aby prijal jeho ducha.
Ďalšou podobnosťou je, že Štefan ako Pán Ježiš (Lk 23,46a) zvolal „veľkým hlasom“. Štefanovo silné volanie je určitou odpoveďou na hnevlivý krik členov židovskej veľrady (v. 57). Na silný nenávistný krik členov veľrady odpovedal silný hlas zomierajúceho diakona Štefana, ktorý prosí pre nich odpustenie.
Podobnosť nachádzame aj v tom, že Štefan tak ako Pán Ježiš prosí o odpustenie pre svojich mučiteľov. Ale zároveň je tu i rozdiel. Pán Ježiš prosil: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.” (Lk 23,34). Štefan vo svojej prosbe nepočíta s nevedomosťou, ale sa modlí: “Pane, nezapočítaj im tento hriech.” (v. 60)
V každom prípade Štefan nasleduje Ježišov príkaz lásky k nepriateľom: „Milujte svojich nepriateľov, dobre robte, požičiavajte a nič za to nečakajte! Tak bude vaša odmena veľká a budete synmi Najvyššieho, lebo on je dobrý aj k nevďačným a zlým.” (Lk 6,35).
To je po prvý raz v knihe Skutkov apoštolov, čo modlitba je vyslovená smerom k Ježišovi a nie je výslovne spomenutý Boh Otec. Aj na základe opísaného videnia, že Pán Ježiš stojí v nebi, je vyjadrené posolstvo o jeho rovnosti s Otcom a o jeho zmŕtvychvstaní.
Štefan teda zomieral a do poslednej chvíle sa modlil. Jeho smrť je opísaná mierne: „A len čo to povedal, zomrel”, bez ďalšieho poukazu na násilné a bolestivé príčiny smrti.

1
V závere nášho úryvku nachádzame poukaz na prítomnosť Šavla, ktorá je charakterizovaná dvomi okolnosťami, že totiž pri kameňovaní má pasívnu úlohu, lebo stráži šaty (7,58b) ale na druhej strane je vyjadrený jeho osobný súhlas s usmrtením.
Potvrdzuje aj sám svätý Pavol po svojom obrátení pri Damasku, keď v 22 kapitole Skutkov apoštolov nachádzame jeho slová: „A keď vylievali krv tvojho svedka Štefana, aj ja som bol pri tom, schvaľoval som to a strážil som šaty tým; čo ho zabíjali.” (Sk 22,20)

 

Meditatio

[Štefan je prvý mučeník dejín kresťanstva. Jeho usmrtenie viedlo k zvýšeniu napätia medzi vrchnosťou židovského náboženstva a spoločenstvom veriacich v Ježiša Krista. Vytvorilo novú situáciu. Začalo sa obdobie prenasledovania vedeného Šavlom, ktoré spôsobilo, že mnohí kresťania opustili Jeruzalem a išli bývať do iných miest. Dramatická situácia však je premenená Božou prozreteľnosťou na šírenie evanjelia. Nútený odchod kresťanov z Jeruzalema spôsobil rozšírenie posolstva o vzkriesenom Pánovi aj za hranice Jeruzalema a Júdska a následne začína evanjelizácia ďalších krajov.
Podľa obrazu svojho Pána diakon Štefan trpí a zomiera ako Ježiš, odovzdáva svojho ducha svojmu Pánovi, prosí odpustenie pre svojich katov a je posilňovaný videním neba. Spoznávame posolstvo, že Pán a jeho učeníci majú rovnakú cestu. Utrpenie učeníkov nadobúda svoju hodnotu z predchádzajúceho utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania Pána. V súboji s nepriateľstvom v spoločnosti, ktorá preveruje učeníkovu vernosť, učeník dostáva od Pána prísľub záchrany a spásy, ktorá vyplýva zo svedectva o veľkonočnom posolstve.]

Ako sa má správať kresťan, keď je prenasledovaný?

U nás iste nie je možné hovoriť o otvorenom vyhlásenom prenasledovaní tých, ktorí veria. Ale často sa stáva, že veriaci sa dostane do spoločnosti iných, ktorí nezdieľajú jeho vieru a nechápu ho. V našom prostredí sú násilné útoky na veriacich skôr výnimkou. Podstatne častejšie sa však stáva, že viera je pokladaná za neužitočnú, bezvýznamnú, za niečo, bez čoho sa ľahko zaobídem. A tak sa vlastne každý veriaci aj dnes u nás môže dostať do nepríjemných situácií. Aj dnes v našich podmienkach jestvuje utrpenie za vieru.

Ako sa má teda správať kresťan, keď je prenasledovaný?

Môžu nám pomôcť slová apoštola Petra: „Ktože vám uškodí, ak budete horliví v dobrom?! Ale ak aj trpíte pre spravodlivosť, ste blahoslavení. Neľakajte sa ich hrozieb a neplašte sa, ale uctievajte sväto Krista, Pána, vo svojich srdciach, stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás. Robte to však skromne, s bázňou a s dobrým svedomím, aby sa tí, čo tupia váš dobrý život v Kristovi, zahanbili práve v tom, z čoho vás osočujú. Lebo je lepšie trpieť za dobré skutky, ak je to Božia vôľa, ako za zlé. (1Pt 3,13-17).

Môžeme si všimnúť tri vyjadrenia: „Ktože vám uškodí, ak budete horliví v dobrom?!“ Ak je niekto horlivý v konaní dobra, nič mu nemôže v skutočnosti ublížiť. Lebo aj utrpenie, ktoré prežíva v konaní dobra, nespôsobuje u neho smútok a stratu odvahy, ale pokoj v duši: „ak aj trpíte pre spravodlivosť, ste blahoslavení.“ Tieto slová sa niekomu, kto nemá vieru, budú zdať iste nezmyselné. Buďte „pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás“. Veriaci je vždy ochotný hovoriť o dôvodoch, o pohnútkach, o tom, čo ho vedie a posilňuje vo viere. A dôvody, ktoré posilňujú veriaceho vo viere dnes sú v základe tie isté ako tie, ktoré posilňovali mučeníkov v ktorejkoľvek dobe, aby vydali svedectvo o svojej viere. A tým dôvodom je: Nemôžeme žiť bez Krista. Môžeme sa vzdať všetkého ostatného, ale nemôžeme sa vzdať Krista. Viera v neho a vzťah k nemu má väčšiu hodnotu ako pozemský života, lebo život bez Krista je prázdny a nemá zmysel.

Iste, že také vyznanie dôvodov viery je potrebné robiť dôstojne a úctivo, aj voči tým, ktorí nám odporujú alebo nás znevažujú. Kto sa cíti ohrozený a nepochopený, pomerne ľahko skĺzne k násilným reakciám. Miernosť a úctu voči iným odporúča samotný svätý Peter: „Robte však“ [svoje vyznanie viery] „skromne, s bázňou a s dobrým svedomím“ (1Pt 3,16) Skromnosť, bázeň, dobré svedomie sú znakmi skutočnej duchovnej sily. Nie náhodou aj svätý diakon a mučeník Štefan v posledných chvíľach svojho života so skromnosťou, bázňou a čistým svedomím prosil o odpustenie pre svojich prenasledovateľov. A prosba o odpustenie pre prenasledovateľov a vlastné vnútorné odpustenie sú hlavné znaky pravého mučeníctva.

 

Oratio

Pane Ježišu Kriste, obraciame sa k Tebe. Uvedomujeme si, že nemusíme teraz myslieť na osobitné videnie Tvojej blízkosti, aké si daroval diakonovi Štefanovi, ale sme vďační, že môžeme prežívať Tvoju prítomnosť. Tieto chvíle nám dávajú duchovnú silu, aby sme pokračovali v snahe podobať sa Ti, aby sme žili podľa Tvojho vzoru, aby sme vydávali svedectvo pred našimi bratmi a sestrami o Božej láske a zmysle nášho života, ktorý je založený na vzťahu s Tebou.

Nič iné nemá takú dôležitosť a hodnotu ako vzťah s Tebou, je cennejší ako náš pozemský život.

Primknúť sa k Tebe, Bohu, pravému Životu, je základný postoj aj pre mňa. Viera a vzťah k Tebe má byť pre nás v prípade konfliktu hodnotou vyššou ako je náš pozemský život. Duchovné váhy nám ukazujú, že viera má väčšiu váhu ako naše smrteľné jestvovanie tu na svete. Je to hrozivá a zároveň obdivuhodná pravda, je to prvá pravda. Oplatí sa žiť, ak máme dôvody, ktoré sú viac hodny ako pozemský život.

Preto aj vieme aspoň sčasti porozumieť zmyslu mučeníctva.

 

Contemplatio

O jedno prosím Pána a za tým túžim, aby som mohol bývať v dome Pánovom po všetky dni svojho života. (porov. Ž 27,4a)