Bohatý mladík, ktorý sa skyl (Mt 19,16-22)

Lectio divina úryvku z Evanjelia podľa Matúša pod názvom Bohatý mladík, ktorý sa skyl (Mt 19,16-22) z cyklu Mladí v Biblii.

 

Modlitba

Dobrý Bože, ďakujeme Ti, že si nás pozval, aby sme žili vzťah s Tebou. Aj v tejto chvíli sa obraciame sa k Tebe, uvedomujeme si Tvoju prítomnosť, a chceme byť vnímavý na Tvoje podnety, ktorými sa nám budeš prihovárať cez slová Svätého Písma a cez Tvojho Svätého Ducha, ktorý objíma naše srdcia.
Chceme Ťa pozorne počúvať, aby sme sa premieňali, pripodobňovali Tvojmu Synovi Ježišovi Kristovi a aby aj náš spôsob života pripomínal našim bratom a sestrám Tvoje jestvovanie a Tvoje milosrdenstvo, lebo Ty žiješ a kraľuje na veky vekov. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Na našom predošlom stretnutí sme sa modlili na základe posolstva Svätého Písma o mladom dievčati Márii, ktorá sa z Božej milosti stala matkou Božieho Syna a hneď išla poslúžiť svojej príbuznej Alžbete. Máriina úplná otvorenosť pre Božiu vôľu sa prejavovala aj dokonalou ochotou k službe blížnym.

A práve o tejto udalosti uvažuje aj Svätý Otec František vo svojom posolstve, ktoré vydal 27. februára 2018 k 32. svetovým dňom mládeže v Paname takto: „Keď sa Boh dotkne srdca mládenca či dievčiny, stávajú sa schopnými skutočne veľkých činov. „Veľké veci“, ktoré Mocný urobil v Máriinom živote, nám hovoria aj o našej ceste životom, ktorá nie je blúdením bez zmyslu, ale putovaním, ktoré – hoci zahŕňa mnohé neistoty a trápenia – môže nájsť v Bohu svoje naplnenie (porov. modlitba Anjel Pána 15. augusta 2015).“

Boh túži svojou milosrdnou láskou dotknúť sa srdca každého človeka a chce, aby každý spoznal, že iba v Bohu nájde plný zmysel svojho života. A o tom nám bude rozprávať aj náš dnešný úryvok, ktorý nám predstaví stretnutie Pána Ježiša s bohatým mladíkom. Započúvajme sa teraz do úryvku z 19. kapitoly evanjelia svätého Matúša.

 

Lectio

Mt 19,16-22

16 Tu k nemu ktosi pristúpil a pýtal sa ho: "Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?"
On mu povedal: 17 "Prečo sa ma pýtaš na dobré? Len jeden je dobrý. Ale ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!"
18 On sa ho opýtal: "Ktoré?"
Ježiš odpovedal: "Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! 19 Cti otca i matku a milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!"
20 Mladík mu povedal: "Toto všetko som zachovával. Čo mi ešte chýba?"
21 Ježiš mu vravel: "Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!"
22 Keď mladík počul toto slovo, odišiel smutný, lebo mal veľký majetok.

 

Kontext úryvku

Stretnutie Pána Ježiša s bohatým mladíkom1 sa uskutočnilo v júdskom kraji za Jordánom, kam Ježiš odišiel z Galiley, aby sa vyhol Samárii. Z kraja za Jordánom neskôr vystúpil cez Jericho do Jeruzalema. V kraji za Jordánom sa Ježiš stretá s rôznymi osobami, medzi inými s farizejmi, s deťmi a aj s bohatým mladíkom.

Náš úryvok sa dá rozdeliť na tri časti pomocou otázok mladíka, ktorý sa až tri krát pýtal Ježiša postupne na rôzne skutočnosti:

Prvú časť tvoria verše 16-17, otvára ju otázka mladíka, čo dobré treba robiť pre večný život?

Druhý úsek, verše 18-19 uvedie otázka: ktoré prikázania treba zachovávať?

Záverečná otázka: Čo mi ešte chýba? uvádza tretiu časť (vv. 20-22) o túžbe po dokonalosti.

Za čím túžil mladík a čo mu ponúkol Pán Ježiš?

Tento mladý človek patril pravdepodobne medzi chassidim, tzv. zbožných židov, ktorí milovali modlitbu a túžili po Bohu a jeho prítomnosti. Prišiel k Ježišovi a tým, že ho oslovil „učiteľ“, prejavil mu úctu a dôveru.

Pýta sa Ježiša: "Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?"

Mladíkovi záleží na Ježišovom názore, trojité dopytovanie svedčí o tom, že sa pýta Ježiša ako toho, o kom je rozhodne presvedčený, že mu môže ukázať cestu k večnému životu.

Prekvapuje nás, ako sa Pán Ježiš zachytil pri výraze „dobré“ a položil naň zásadný dôraz. Na mladíkovu otázku reagoval najprv jednou protiotázkou a jedným konštatovaním: Prečo sa ma pýtaš na dobré? Len jeden je dobrý. Z úcty k Bohu sa v židovskej tradícii Božie meno nespomínalo výslovne, vždy iba opisne. Pán Ježiš tu taktiež nespomenul priamo Pána Boha, ale, ako by to urobil hlboko veriaci žid, vyhradil výraz „dobrý“ pre samého Boha. Keď chcel niekto u židov poznať „dobro“ a „dobrého“, znamenalo to, že chce poznať Boha a týkalo sa to vždy priameho vzťahu s Bohom.

Ježiš v odpovedi mladíkovi jasne hovorí, že večný život sa dá dosiahnuť plnením príkazov zákona. Dodržiavanie zákona je podľa židovského učenia prostriedkom k spáse. Aj svätý apoštol Pavol hovoril v Prvom liste Korinťanom vyjadruje túto pravdu takto: „Obriezka nie je nič a neobriezka tiež nie je nič, ale zachovávanie Božích prikázaní.“ (1 Kor 7,19)

Mladík následne položil druhú otázku: "Ktoré [prikázania]?"

Chcel spoznať, ktoré prikázania sú na zachovávanie najdôležitejšie. Židovská tradícia vybrala z piatich Mojžišových kníh zákona až 613 príkazov a zákazov. Pri tomto počte príkazov a zákazov bolo pochopiteľné, že mohla byť položená otázka o poradí dôležitosti jednotlivých príkazov a zákazov.

V tejto súvislosti môžeme spomenúť aj istého zákonníka, ktorý pri jednej príležitosti v jeruzalemskom chráme položil Pánu Ježišovi otázku o tom, ktoré prikázanie je najdôležitejšie (porov. Mk 12,28).

Keď Pán Ježiš odpovedal mladíkovi z nášho úryvku, vymenoval prikázania z druhej tabule Desatora týkajúce sa blížneho, najskôr štyri zákazy: Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť!, jeden príkaz o úcte k rodičom a pridal k tomu aj zhrňujúci príkaz lásky voči blížnemu. Tento príkaz lásky k blížnemu vychádza z toho, čo je napísané v 19. kapitole Knihy Levitikus a bol považovaný za najlepší súhrn celého zákona (porov. Lev 19,18b).

Odlišnosť poradia a počtu príkazov v spracovaní udalosti s mladíkom v evanjeliách poukazuje na to, že pre všetkých veriacich židov bolo poznanie Božích príkazov samozrejmou vecou. Ale predsa nás prekvapuje skutočnosť, že v zozname chýbajú príkazy týkajúce sa vzťahu s Bohom.

Tento vzťah je však vrcholom celého stretnutia a nepriamo ho vystihne následná výzva Pána Ježiša mladíkovi, aby rozdal svoj majetok, aby prišiel k Ježišovi a aby ho nasledoval. Vzťah s Bohom sa v príbehu odhaľuje tak v úplne novej perspektíve, cez Ježiša, v ktorom je Boh osobitným spôsobom medzi nami, v Ježišovi je prítomný Emanuel, čiže Boh s nami, v Ježišovi je to „dobré“ stelesnené, v Ježišovi ten „Dobrý“, čiže Boh, priblížil sa jedinečným spôsobom ľuďom. Mladík nebol teda ďaleko od Božieho kráľovstva. Vzťah k Bohu sa začína žiť po novom práve cez Ježiša, ktorý stojí pred mladíkom a ten, kto sa obráti a nasleduje Pána Ježiša, vstupuje do Božieho kráľovstva.

Keď Pán Ježiš vymenoval mladíkovi dôležité prikázania, ten s určitou hrdosťou konštatoval: „Toto všetko som zachovával.“ Mladík je však aj tak nespokojný, lebo si uvedomuje, že mu čosi chýba. Vie, že neprestupovať príkazy a nerobiť zlo, nie je vrcholom životného snaženia. Chce niečo viac, preto sa znova pýta Ježiša: „Čo mi ešte chýba?“ (Mt 19,20b)

Evanjelista svätý Matúš vo svojom evanjeliu opakovane predstavuje Pána Ježiša ako svojim poslucháčom v postupných krokoch odhaľuje pravú cestu do večného života. A aj v tomto prípade postupná metóda privádza mladíka viac a viac k túžbe po poznaní odpovede na to najdôležitejšie.

Vtedy mu Pán Ježiš povedal: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“

Pán Ježiš vo svojej výzve prevyšuje obvyklú cestu spásy, akú poznali zbožní židia. V nových časoch, v „plnosti časov“, ako to vyjadril svätý apoštol Pavol v Liste Galaťanom (Gal 4,4), čiže v období po príchode Pána Ježiša, nestačí poznať a žiť len starozákonnú cestu spásy, ale je potrebné ju doplniť o život podľa Ježišovho evanjelia.

Výzva Pána Ježiša je uvedená slovami: ak chceš byť dokonalý. Niečo podobné zaznelo všetkým poslucháčom v Ježišovej reči na vrchu v radikálnej požiadavke: Buďte dokonalý ako je dokonalý váš nebeský Otec (Mt,5,48).

Výraz „dokonalý“ má v súvislostiach evanjelia svätého Matúša zásadnú dôležitosť. Evanjelista Matúš totiž používa zámerne hebrejské slovo „tamím“, ktoré je možné preložiť ako dokonalý ale aj ako úplný. A práve dokonalosť v zmysle úplnosti odovzdania sa Bohu, ktorá označuje nerozdelenú poslušnosť a oddanosť Bohu, veľmi dobre zodpovedá mladíkovej otázke: čo mi ešte chýba?

Pán Ježiš chcel priviesť mladíka k dokonalosti, ktorá sa prejavuje v úplnej oddanosti a nerozdelenej poslušnosti voči Bohu cez osobitný spôsob života. Pán Ježiš to urobil už pri povolaní apoštolov. Kvôli dokonalosti je potrebné urobiť niečo, čo ide ponad normálny a bežný spôsob, čiže pripútať sa k Ježišovi.

Mladíkovi povedal: Potom príď a nasleduj ma!

Výzvu k nasledovaniu predchádzala požiadavka: choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Táto výzva k zrieknutiu sa majetku bola nevyhnutná špecifická podmienka pre mladíka, aby získal požadovanú nerozdelenosť srdca a pravý poklad v nebi, čiže nebeské kráľovstvo. Mladík má konať ako človek, ktorý keď našiel poklad v poli, spontánne predal všetko, čo mal a kúpil pole s pokladom (Mt 13,44). Ježiš mu navrhuje dokonalosť, ktorá sa konkretizuje cez radikálnu lásku k chudobným a potom najmä v obetavom nasledovaní Ježiša na ceste kríža. A tak pre mladíka sa má stať najvyššou normou mravnosti osoba Pána Ježiša.

V záverečnom verši nášho úryvku sme počuli: „Keď mladík počul toto slovo, odišiel smutný, lebo mal veľký majetok.“

Istým spôsobom ide o smutný záver. Slová Pána Ježiša prehĺbili mladíkovu duchovnú krízu. V jeho srdci začína boj. Túžba po nasledovaní Ježiša a po získaní večného života bude v ňom neuspokojená, pokiaľ sa neoslobodí od otroctva majetku. Vzdanie sa materiálnych dobier je v evanjeliách často predstavené ako istá cesta k vnútornej radosti a pokoju, pričom smútok pociťuje človek naviazaný na materiálne dobrá, ktoré vlastní, alebo ktoré skôr vlastnia jeho samého. Pán Ježiš však už predtým povedal: „Nik nemôže slúžiť dvom pánom; pretože buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať. Nemôžete slúžiť aj Bohu aj mamone“ (Mt 6,24).

 

Meditatio

Na konci nášho úryvku sme počuli, že mladík odišiel zarmútený, „lebo mal mnoho majetku“. Táto veta sa bezpochyby vzťahuje na hmotný majetok, ktorý ten mladík vlastnil, alebo mal zdediť. Mať mnoho majetku, alebo mať bohatých rodičov, také niečo sa môže vzťahovať aj na niekoho z nás, ale iste sa to nevzťahuje na väčšinu z nás.

Preto slová z evanjelia nás pozývajú pozrieť sa na situáciu aj inak. Môžeme povedať, že mladosť sama v sebe (nezávisle od akéhokoľvek hmotného majetku) je celkom osobitým bohatstvom človeka či už dievčaťa alebo chlapca a mladí ju zvyčajne aj prežívajú ako svoje osobitné bohatstvo.

Mladosť sa bezpochyby líši od obdobia detstva (z ktorého práve vyrastá) a líši sa aj od obdobia plnej dospelosti. Obdobie mladosti je čas, keď sa zvlášť intenzívne odhaľuje ľudské "ja" a s ním spojené vlastnosti a schopnosti. Pred vnútorným zrakom rozvíjajúcej sa osobnosti mladíka alebo dievčaťa sa stupeň za stupňom a krok za krokom odhaľuje zvláštna a v istom zmysle jediná a neopakovateľná možnosť konkrétneho ľudského bytia, do ktorého je akoby vpísaný celý projekt budúceho života. Život sa predstavuje ako uskutočňovanie tohto projektu, ako "sebarealizovanie".

Toto bohatstvo spočíva v tom, že sa objavujú a zároveň plánujú, volia, predvídajú a vykonávajú vlastné rozhodnutia, ktoré sú dôležité pre budúcnosť v úzko osobnom rozmere ľudského jestvovania. Mladík v evanjeliu sa nachádza práve v tomto období života, ako to vyplýva aj z otázok, ktoré kladie v rozhovore s Ježišom. Musíme sa však pýtať: To bohatstvo, ktorým je mladosť, má azda vzdialiť človeka od Krista?

Na rozhodnutie odísť od Krista v našom dnešnom úryvku vplývalo koniec koncov len vonkajšie bohatstvo, teda to, čo mladík mal (čiže „majetok“), nie to, čím bol. To, čím bol ako mladý človek, čiže vnútorné bohatstvo, ktoré v sebe skrýva ľudská mladosť, ho priviedlo k Ježišovi a nútilo ho položiť spomínané otázky, v ktorých ide veľmi jasne o program celého života. Čo mám robiť? „Čo mám robiť, aby som obsiahol večný život?“ Čo mám robiť, aby môj život mal plnú hodnotu a plný zmysel?

Človek si ich kladie v priebehu celého života, ale v mladosti sa objavujú v srdce zvlášť intenzívnym, priam naliehavým spôsobom. A dobre, že je to tak. Veď práve tieto otázky svedčia o sile vnútorného rozvoja ľudskej osobnosti. Ide o odpovede, ktoré sa týkajú celého života človeka a zahrňujú celú ľudskú existenciu.

Kristus odpovedá svojmu mladému partnerovi pri rozhovore v evanjeliu: „Nik nie je dobrý, jedine Boh.“ Už sme počuli, na čo sa ho mladík pýtal: „Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som obsiahol večný život?“ Čo mám robiť, aby môj život mal zmysel, plný zmysel a hodnotu? Takto by sme mohli pretlmočiť jeho otázku do reči našej doby. V tejto súvislosti Kristova odpoveď značí: Jedine Boh je posledným základom všetkých hodnôt, jedine on dáva našej existencii konečný zmysel.

Jedine Boh je dobrý, to znamená: v ňom a len v ňom majú všetky hodnoty svoj prameň a svoje konečné zavŕšenie. On je „Alfa a Omega, počiatok i koniec“. (Zjv 21,6) Jedine v ňom tieto hodnoty nachádzajú svoju autentickosť a svoje definitívne potvrdenie. Bez neho - bez vzťahu k Bohu - celý svet stvorených hodnôt visí akoby v absolútnom prázdne. Bez vzťahu k Bohu svet stvorených vecí stráca aj svoju priezračnosť a potom sa zlo ponúka ako dobro a dobrom sa pohŕda. Či to nepotvrdzuje aj skúsenosť našich dní všade tam, kde bol Boh vytisnutý z oblasti hodnotenia, oceňovania a skutkov?

Prečo jedine Boh je dobrý? Preto, lebo Boh je láska. Kristus dáva túto odpoveď slovami evanjelia a predovšetkým svedectvom svojho života a smrti: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna“ (Jn 3,16). Boh je práve preto dobrý, lebo „je láska“ (1Jn 4,8.16).

Kristova odpoveď teda znie: Jedine Boh je dobrý, jedine Boh je láska. Táto odpoveď sa môže zdať ťažko pochopiteľná, ale je istá a pravdivá. Obsahuje konečné riešenie.

Je potrebné, aby sme sa modlili za to, aby naši mladí počuli túto Kristovu odpoveď naozaj osobne, aby ste našli vnútornú cestu, ktorá by ich priviedla k tomu, žeby ju pochopili, prijali a začali uskutočňovať (porov. apoštolský list Jána Pavla II., Parati semper, č. 3-4, z 31. marca 1985).

 

Oratio

Pane Ježišu, Ty nás uisťuješ, že iba Boh je dobrý. Učíš nás, že byť otvorený pre to, čo je dobré, znamená prijať Boha. Dobrý Boh nás pozýva, aby sme ho videli vo všetkých skutočnostiach, vo všetkých udalostiach, aj tam, kde väčšina ľudí by povedala, že tam nemôže byť prítomný. Keď obdivujeme krásu stvorenia a uvedomíme si dobro, ktoré je v stvorení prítomné, potom je nemožné, aby sme nemysleli na Boha.

Pane, pomôž nám, aby sme chceli vidieť všetko to dobré, čo je vo svete a aby sme nezabúdali, že to všetko pochádza od Boha. Nech preváži v našom vnútri vedomie všetkého dobra, ktorým nás obklopuješ a aby nás to pobádalo byť Ti vždy bližšie, aby sme Ťa chválili, aby sme Ti ďakovali. Nech nás vedomie Tvojej dobroty napĺňa radosťou a nech je táto radosť našou silou. Radosť z Božej dobroty je naša sila.

Je však tiež pravda, Pane, že naše poznanie je iba nedokonalé. Aby sme porozumeli tomu, čo je dobré, potrebujeme pomoc. Zanechal si nám oporu, ktorou je pre nás služba Cirkvi, ktorá nás v Tvojom mene učí a vedie. Ty sám si bohatému mladíkovi ukázal správnu cestu slovami: „Keď chceš dosiahnuť život, zachovávaj prikázania“ (Mt 19,17). Prikázania sú veľkými ukazovateľmi smeru, ktorým vedie na správnu cestu. Kto zachováva prikázania, nachádza sa na Božej ceste.

Nestačí iba, aby sme ich poznali. Svedectvo je účinnejšie ako vedomosti, alebo inými slovami, svedectvo sú prakticky použité vedomosti. Prikázania nie sú niečím uloženým nám zvonka, oni nezužujú našu slobodu. Práve naopak. Oni zodpovedajú našej totožnosti, že sme stvorení na Boží obraz. V nich sa nachádza veľká vnútorná sila, ktorá nám umožňuje, aby sme našim skutkom dali správny smer. Prikázania stavajú na našej prirodzenosti, že sme stvorení na Boží obraz a stavajú na Božej milosti, na veľkodušnom dare Ducha Svätého, ktorý v nás pôsobí. Naša totožnosť, že sme Božími a pôsobenie Ducha Svätého v našom srdci nám nedovolia zastaviť sa. Musíme ísť dopredu. Sme podnecovaní, aby sme konali, aby sme uskutočňovali naše jestvovanie. Uskutočňovať svoje jestvovanie cez skutky znamená vlastne, že robíme reálnymi, skutočnými, samých seba. My sme vo veľkej miere od mladosti tým, čím sme sa rozhodli byť. My sme v tomto zmysle takpovediac dielo našich „rúk“, našich životných rozhodnutí. Každý z nás tvoríme obraz vlastného života, uskutočňujeme seba samých našimi rozhodnutiami.

Pane, prosíme Ťa, pomôž každému z nás, pomáhaj našim mladým bratom a sestrám, aby robili svoje životné rozhodnutia podľa Tvojej vôle, aby spolupracovali s Duchom Svätým, aby s radosťou realizovali seba samých rozhodnutiami podľa Tvojej vôle.

 

Contemplatio

Pane, Tvoje slovo je svetlo pre moje nohy a pochodeň na mojich chodníkoch. (porov. Ž 119, 105)

Zvukový záznam tohto Lectio divina nájdete na tomto linku