Ženích z Piesne piesní (Pies 2,8-14)

Lectio divina úryvku z Veľpiesne pod názvom Ženích z Piesne piesní (Pies 2,8-14) z cyklu Mladí v Biblii.

Modlitba

Dobrý Bože, ďakujeme Ti, že si nás pozval, aby sme žili vzťah s Tebou. Aj v tejto chvíli sa obraciame sa k Tebe, uvedomujeme si Tvoju prítomnosť, a chceme byť vnímavý na Tvoje podnety, ktorými sa nám budeš prihovárať cez slová Svätého Písma a cez Tvojho Svätého Ducha, ktorý objíma naše srdcia.
Chceme Ťa pozorne počúvať, aby sme sa premieňali, pripodobňovali Tvojmu Synovi Ježišovi Kristovi a aby aj náš spôsob života pripomínal našim bratom a sestrám Tvoje jestvovanie a Tvoje milosrdenstvo, lebo Ty žiješ a kraľuje na veky vekov. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Teraz máme príležitosť, aby sme uvažovali a modlili sa nad úryvkom z knihy Pieseň piesní, ktorá je zaradená medzi múdroslovné knihy Svätého Písma Starého zákona. Tak ako sa v týchto knihách podáva a opisuje múdrosť všeobecnej životnej skúsenosti, v Piesni piesní sa ospevuje múdrosť ľudskej lásky.

Názov Pieseň piesní je prekladom hebrejského mena Šír haššírím (=Pieseň piesní) s podobným významom, ako pri výrazoch »kráľ kráľov«, »svätyňa svätých« a pod., a znamená »Veľpieseň«, »Najkrajšia pieseň«, pieseň, ktorá nemá páru a prevyšuje všetky iné piesne. Tento názov poukazuje na mimoriadnu úctu, ktorej sa spis tešil u Židov
[a ktorú významný židovský učenec Rabbi Aqiba (50-135 po Kr.) vystihol výrokom: „Všetky knihy Biblie sú sväté, ale Pieseň piesní je z nich najsvätejšia.“ Podobne i]
Origenes (185-254), jeden z najvýznamnejších predstaviteľov kresťanskej exegézy, začal svoje Homílie o Piesni piesní slovami: „Blažený, kto prenikne do Svätyne, ale blaženejší je ten, kto prenikne do Svätyne svätých. Blažený, kto chápe a spieva spevy Písma, ale blaženejší je ten, kto pochopí a spieva Pieseň piesní.“ (PG 13,37)

V hebrejskej Biblii sa Kniha uvádza ako prvý alebo druhý z piatich tzv. »sviatočných zvitkov«, ktoré sa v židovskej liturgii čítali na sviatok Paschy, čiže Veľkej noci. Možno ju charakterizovať ako zbierku ľúbostných alebo svadobných piesní, ktoré autor vybral z viacerých prameňov, upravil a vytvoril z nich organický literárny celok.

Pieseň piesní je vzácnym poetickým vyjadrením vzájomnej lásky mladíka a dievčaťa, ktorí sa úprimne a vrúcne milujú. On a ona – bez vlastného mena – predstavujú všetky ľudské páry svetových dejín. A práve túto univerzálnu skúsenosť ľudskej lásky autor Piesne piesní zachytil veršami, ktoré sú inšpirované krásami jarnej prírody, rastlinného a živočíšneho sveta a so živou obrazotvornosťou Semitu ospevuje ľudskú lásku v jej telesných i duševných prejavoch.

Vypočujme si teraz úryvok z 2. kapitoly Piesne piesní, ktorý nám poetickým spôsobom približuje prežívanie lásky medzi dvomi mladými ľuďmi.

Lectio

Pies 2,8-14

8 Hlas môjho milého! Hľa, on prichádza! Po horách skáče, po vŕškoch hupká.
9 Milý môj je sťa srna, je ako jeleníča. Hľa, veď už stojí pred naším múrom! Okiencom hľadí, cez mriežku sa díva.
10 Môj milý začal a povedal mi: Hor sa, priateľka moja, krásava moja, a poď!
11 Lebo, hľa, už je po zime, dážď prestal, pominul!
12 Kvieťa sa kľuje po kraji, nadišiel spevu čas. Hrdličky hrkútanie po našom kraji znie.
13 Na fige bronie už rané ovocie, roznáša vôňu vinič v rozkvete. Nuž, hor sa, priateľka moja, krásava moja, a poď!
14 Holubica moja v rozsadlinách skál, v úkryte na bralách, daj zrieť mi svoju tvár, daj počuť mi svoj hlas, veď sladký je tvoj hlas a prekrásna je tvoja tvár.

Kontext úryvku

Milý sa približuje k domu svojej milej ráno za svitania po tmavej noci, ktoré je obrazom odlúčenosti, ticha a očakávania. Napätie a bolesť, ktoré boli spôsobené odlúčením sa lámu, príchod milého prináša oslobodzujúci prielom. Končia sa dlhé a smutné dni zimných dažďov, vytúžená jar je na obzore, prináša vlažný vetrík, šum nových lístkov na stromoch, vôňu kvetov a hrkútanie hrdličiek a holubov. Milý prichádza, keď začína jar, život a svet zakvitnú vzájomnou láskou milého a milej. Dievča dlho očakávala znamenie, stačí je len zvuk známych krokov a hlas, ktorý jediný rozbúši jej srdce.

Keď určitú osobu už dobre poznáme, spoznáme je hneď alebo veľmi rýchlo už aj len keď počujeme jej hlas, alebo spôsob chôdze, spoznáme ju teda cez znaky, ktoré si ostatní nevšimnú.

Milý sa približuje a je to vyjadrené obrazmi, že skáče po vrchoch a preskakuje kopce ako srnce a mladé jelene. V Palestíne a ešte konkrétnejšie v regióne Júdei, kde s veľkou pravdepodobnosťou bola Pieseň piesní napísaná, žijú veľmi početné stáda srncov a srniek.

Obraz srny a mladého jeleňa, ktorí skáču zo skaly na skalu ponad priepasti, vytvárajú dojem letu. Prekonávanie prekážok a vzdialenosti sa uskutočňuje v ľahkom a zároveň rýchlom behu. Môže to pripomínať myšlienku, ktorú vyjadril prorok Izaiáš: “ Ustáva mládež a omdlieva a junač podlomená padá. Tí však, čo dúfajú v Pána, dostávajú novú silu, získavajú krídla ako orly, utekať budú a neustanú, budú putovať a neomdlejú.” (Iz 40,30-31).

Mladý muž sa priblížil k múru domu a pozerá cez malé otvory v drevenej mriežke, ktorá je na okne. Tieto osobité žalúzie, ktoré zmierňujú páľavu slnka a oslepujúci jas denného svetla, ešte aj dnes je možné vidieť v arabských krajinách. Sú to výplne okien, ktoré majú otvory, veľmi často umelecky sformované. Milý snaží sa cez otvory v žalúziách spozorovať svoju milú, jeho predchádzajú rýchly beh, jeho energické približovanie sa, dávajú príležitosť, aby bol prirovnaný k srnkám alebo k jeleňom, k elegantným zvieratám, ktorých obraz sa v Piesni piesní opakovane používa. Je známe medzi iným, že v jeleních stádach nebežia vpredu dospelé jedince, ale práve tí najmladší jedinci, ktorých pružné skoky stanovujú rytmus behu pre celé stádo, ktoré nasleduje. Cez tieto obrazy je vyjadrený obdiv voči mladosti a sviežosti.

Prirovnanie milého k jeleníčaťu, teda k mláďaťu jeleňa, vyvoláva vedomie nežnosti, ktoré pôsobí pohľad na každé mláďa. V tom obraze je vyjadrená pohyblivosť, zároveň aj nestálosť, spojená s bezprostrednosťou, ale následne sa táto pohyblivosť premení na stabilitu, beh na pokoj, hlasy na ticho, dynamický pohyb na tiché vnímanie. A tak ako si všetky mláďatá nežne a zvedavo obzerajú veci, ktoré ich zaujali, tak aj mladý muž sa usiluje nazrieť cez otvory v žalúziách, aby zahliadol svoju milú.

Dievča vyrozumelo, že milý je už blízko domu a vyjadrí to slovami, že milý je pred “naším múrom” (porov. Pies 2,9). Je zaujímavé, že dievča hovorí o „našom múre“. Môžeme si predstaviť, že hovorí o tej časti domu, ktorá je vyhradená ženám a je v rámci domu oddelená múrom. Mladý muž pribehol teda k múru s oknami a vie, že za tým múrom býva jeho milá.

Hor sa, priateľka moja, krásava moja, a poď! Milý oslovuje svoju milú a pozýva ju, aby vyšla von, aby sa mohli spolu tešiť a prežívať, že prišla jar.

Prišiel čas, kedy treba vyjsť von a vnímať prírodu, ktorá je veľmi vhodným miestom, kde sa dá vyjadriť láska a radosť zo života. V texte je zdôraznené, že dážď a všetky negatívne javy zimy, ktoré doteraz obťažovali, skončili a milý s netrpezlivosťou si želá, aby už mohol tráviť čas so svojou milou. Odchod zimy a dažďov vytvára priestor, aby milujúca sa dvojica vyšla von. Vonkajší priestor, ktorý bol predtým ovládnutý zimným šerom a dažďom sa teraz už napĺňa žiarivým jarným slnkom a láskou. Voľná príroda, ožiarená slnkom, ozdobená farbami a vôňami kvetov, je vhodným miestom pre tých, ktorí sa otvárajú pre vzájomnú lásku.

Tu sa v našom úryvku nachádzajú na malom priestore nádherným spôsobom vyjadrené všetky krásy jari v Palestíne. Celý horizont, kam môže dosiahnuť pohľad očí, je ako nádherný farebný obraz zakvitnutej lúky a k tomu znie príjemná chórová hudba spevu vtákov.

Obdobie rozkvitnutých kvetov takej krajine ako je Svätá zem, ktorá je počas veľkej časti roka vyschnutá, je jedinečnou a povznášajúcou skúsenosťou aj dnes, ktorá prirodzene predstavuje krásny zážitok a opis podobného zážitku sa objavu vo Svätom Písme opakovane. Aj Pán Ježiš využil tento obraz vo svojej reči na hore, keď povedal: “Pozrite sa na poľné ľalie, ako rastú: nepracujú, nepradú; a hovorím vám, že ani Šalamún v celej svojej sláve nebol oblečený tak ako jediná z nich. Keď teda Boh takto oblieka poľnú bylinu, ktorá dnes je tu a zajtra ju hodia do pece, o čo skôr vás, vy maloverní?!” (Mt 6,28-30).

Poetické vyjadrenia autora sa vzťahujú aj na obrazy figovníkov a viniča, ktoré možno spolu s olivovníkom pokladať za typické stromy poľnohospodárstva v Palestíne. Sú zároveň aj vždy symbolom pokoja a blahobytu. Napr. aj v Prvej knihe kráľov sú pokojné časy vyjadrené nasledovným spôsobom: “Júdovci a Izraeliti bývali teda v bezpečí, každý pod svojím viničom a pod svojím figovníkom od Danu až po Bersabe po všetky Šalamúnove dni.” (1Kr 5,5)

Vôňa kvetov, príjemná arómy práve pokosenej lúky, figovníky a vínna réva, ktoré sa rozvíjajú, všetko to predstavuje radosť pre oči, čuch, spev vtákov potešuje sluch, vytvára to dojem a tušenie radostí raja, na ktoré tiež poukazuje láska, ktorá sa rodí v ľudskom srdci.

Príťažlivý opis prírody je pozvaním, aby sa milý a milá odovzdali vzájomnej láske na pozadí jarnej prírody, ktorá predstavuje nové stvorenie. Je to výzva opustiť vlastný uzavretý svet a rozšíriť medzi ľuďmi jarné nadšenie, ktoré vyvoláva v ľudskom srdci schopnosť milovať. Jednoduchosť, novosť, čerstvosť sú vlastnosti lásky, ktorá nesie v sebe odraz raja a premieňa sa znamenie svetla, večnosti, dokonalosti.

Aj obraz holubíc, ktoré žijú v štrbinách a v skalných úkrytoch je veľmi zreteľný, lebo každý, kto navštívi hlboké prielomy v Júdsku, kde sa po stranách prudko dvíhajú skalné steny, môže tam vidieť, ako v skalných puklinách žijú holubice. Je to obraz miesta vhodného pre dôvernosť, pre láskyplné rozhovory a pre vzájomné vnímanie sa. Milá preto môže právom povedať: Môj milý je môj a ja som jeho (Pies 2,16). Sú to chvíle vzájomného odovzdania sa a prijatia.

Meditatio

Stará židovská tradícia videla v ospevovanej ľudskej láske symbol vzájomnej lásky Jahveho a vyvoleného izraelského národa. Toto chápanie sa zakladá na spisoch starozákonných prorokov, ktorí často prirovnávali zmluvu medzi Jahvem a Izraelom manželskému zväzku. Napríklad prorok Izaiáš opisuje vzťah Pána Boha k vyvolenému národu aj takto: „Bo manželom ti bude tvoj stvoriteľ Pán zástupov je jeho meno, vykupiteľom Svätý Izraelov, Bohom celej zeme sa nazýva.“ (Iz 54,5) Podobné vyjadrenia používajú aj prorok Jeremiáš a Ozeáš (porov. Iz 54,4 n.; Jer 2,2 atď.; Oz 2,4.9.18 atď.).

Kresťanská tradícia videla v Piesni piesní symbolicky zobrazenú Božiu lásku k celému ľudstvu, ale najmä Kristovu lásku k Cirkvi. Toto chápanie sa zakladá v mnohých novozákonných spisoch. Napríklad apoštol Pavol napísal: „Veď horlím za vás Božou horlivosťou. Zasnúbil som vás jednému mužovi; aby som vás odovzdal Kristovi ako čistú pannu.“ (2Kor 11,2) Podobné vyjadrenia sa nachádzajú v Liste Efezanom: „Muži, milujte manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu, [...]Tak sú aj muži povinní milovať, svoje manželky ako vlastné telá. Kto miluje svoju manželku, miluje seba samého.“ (porov. Ef 5,25.28) a hlavne v Knihe zjavenia svätého Jána apoštola. „Radujme sa a plesajme, vzdávajme mu slávu, lebo nadišla Baránkova svadba a jeho nevesta sa pripravila. A smela sa obliecť do čistého, skvúceho kmentu; ten kment sú spravodlivé skutky svätých." Potom mi povedal: "Napíš: Blahoslavení sú tí, čo sú pozvaní na Baránkovu svadobnú hostinu!" (Zjv 19,7-9; 21,2; 22,17)

Židovská a kresťanská tradícia chápali teda celú knihu Piesne piesní v alegorickom zmysle, čiže Pieseň piesní predstavuje symbolické vyjadrenie abstraktnej predstavy konkrétnym obrazom, konkrétne v prípade židovskej tradície išlo o vzťah Pána Boha k vyvolenému národu a v prípade kresťanskej tradície o vzťah Ježiša Krista ku svojej neveste Cirkvi. Určitou obmenou alegorickej interpretácie je mystický výklad Piesne piesní v kategóriách mystického spojenia Krista s Cirkvou alebo s kresťanom, prípadne Ducha Svätého s Pannou Máriou a pod.

Je však zreteľné, že chápanie Piesne piesní v alegorickom zmysle, čiže ako symbolické vyjadrenie abstraktnej predstavy konkrétnym obrazom, je istým spôsobom nadstavbou, ktorá stojí na základoch vyjadrení prirodzenej lásky medzi mužom a ženou. Už v samotný spisoch Starého zákona napr. v Ozeášovom, Jeremiášovom, Ezechielovom proroctve, keď proroci používajú slová alebo obrazy z oblasti lásky na vyjadrenie vzťahu medzi Jahvem a jeho národom, je vždy jasné, že hovoria v alegorickom symbolickom zmysle. Reč prorokov je čistá a rezervovaná a použité obrazy nikdy nepresahujú určité hranice cudnosti. Prejavy silnej náklonnosti a hlboké citové prežívanie, ktoré je do detailov vykreslené v Piesni piesní, sú príliš silné na to, aby nimi bolo možno bez rozlišovania vyjadriť vzťah medzi Jahvem a Izraelom.

Pre tieto dôvody je jasné, že alegorické symbolické chápanie je vyšším vysvetlením, ktoré podáva prispôsobený zmysel Piesne piesní, ktorý stavia na základnom význame opisov, ktoré sa v tejto knihe nachádzajú. Takto prispôsobené chápanie Piesne piesní možno však primerane použiť či už na vzťahy Krista k Cirkvi, alebo aj na intímne spojenie duše s Bohom, ako ho majstrovsky vo svojich dielach opísali mystici svätý Bernard, svätá Terézia z Avily a svätý Ján z Kríža.

Pieseň piesní podľa svojho literárneho doslovného významu oslavuje vzájomnú lásku medzi mužom a ženou. V tomto zmysle je príkladom pre každú snúbeneckú a manželskú dvojicu, lebo dialóg medzi milým a milou vyjadruje náklonnosť a vernosť, ktoré sú vlastné práve manželskému stavu.

Pieseň piesní vo svojom základe opisuje a vyzdvihuje ľudskú lásku medzi mužom a ženou, ktorá má podľa Božieho plánu (porov. Gn 1,27; 2,23 n.) zmysel v sebe samej. Boh stvoril muža a ženu a vložil do ich ľudského tela a duše vzájomnú príťažlivosť, ktorá prirodzene vedie k manželstvu. Pravda, ako ostatné Božie dary, možno i vznešený dar vzájomnej náklonnosti zneužiť. Ale táto láska, ktorá tak mocne zbližuje mladých ľudí, ktorá im vnuká, aby sa úplne darovali jeden druhému na celý život, a ktorá im potom dáva silu spoločne znášať nevyhnutné starosti a ťažkosti života, táto láska je sama v sebe dobrá, lebo je súčasťou všetkého čo Boh stvoril, a to je „veľmi dobré“ (porov. Gn 1,31). A tak je primerané, keď sa vo Svätom Písme, ktoré je Božím slovom adresovaným ľuďom, nachádza aj kniha, v ktorej sa venuje osobitná pozornosť ľudskej láske. A vlastne vo Svätom Písme sa aj na iných miestach opisuje autentická, prirodzená láska, ktorú Boh vložil do každého ľudského srdca (porov. napr. Tob 6,16-18; 8,4-9; Prís 5,15-19; Kaz 9,9; Sir 9,1-9; 26,13-18; 36,26 n.). Pravá prirodzená láska medzi mužom a ženou je dôsledkom a odrazom Božej lásky k vyvolenému národu, ako aj lásky Ježiša Krista k jeho Cirkvi (porov. Ef 5,25).

Mohol by nás zaraziť skutočnosť, že v našom dnešnom úryvku ale dokonca ani v celej knihe Piesne piesní sa nespomína výslovne Božie meno.

Vysvetlenie môže nájsť v skutočnosti, že Sväté Písme od svojho začiatku tak ako samotné jestvovanie človeka aj vzájomnú náklonnosť muža a ženy chápe so samozrejmosťou ako Boží skutok a Boží dar.

Potvrdzuje to skutočnosť, že že podstate niet rozdielu medzi úžasom prvého človeka pred prvou ženou (porov. 2,23), ako sa opisuje v 2. kapitole knihy Genezis a vzájomným obdivom a náklonnosťou milého a milej v Piesni piesní.

Prvý muž (hebr. ha-adám = Človek), keď uvidel svoju ženu, s obdivom vyjadril prvé vyjadrenie svojej lásky k nej: „Toto je teraz kosť z mojich kostí a mäso z môjho mäsa; [ preto sa bude volať mužena (hebr. iššá), lebo je vzatá z muža (hebr. íš) ] !“ (Gn 2,23) Jasnú súbežnosť nachádzame aj vo vysvetlení, ktoré nasleduje po výkriku obdivu prvého človeka a úvaha autora Piesne piesní o sile ľudskej lásky. Posvätný autor v knihe Genezis vysvetľuje: „Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke a budú jedným telom.“ (Gn 2,24) A v 8. kapitole Piesne piesní môžeme čítať: „Lebo láska je mocná ako smrť... A keby človek za lásku chcel dať všetky bohatstvá svojho domu, len by sa opovrhlo ním.“ (8,6b-7) Oba texty reprezentujú ten istý postoj voči tej istej ľudskej skúsenosti. Manželská láska patrí do prirodzeného poriadku, ktorý Boh ustanovil hneď na začiatku stvorenia. Ona je jedným z Božích darov a divov; preto musí vzbudzovať obdiv a vďaku aj v nás! Je teda celkom normálne, že telesná krása a ľudské kvality prebúdzajú náklonnosť a lásku. Boh utvoril telo človeka tak, ako stvoril aj jeho dušu.

Pieseň piesní tým, že vyzdvihla ľudskú stránku manželstva, priniesla nielen vyrovnanejší pohľad na medziľudské vzťahy, ale podstatne obohatila pojem manželstva. V tejto knihe je milovaná osoba hodnotená ako jedinečná a najdrahšia bytosť medzi všetkými na svete (porov. napr. Pies 2,2-3; 5,10; 6,8-9), vyzdvihuje sa skutočná rovnocennosť muža a ženy, ich osobná dôstojnosť a rovnoprávnosť, a preto mu je celkom prirodzené, že aj žena je úplne slobodná vo voľbe svojho životného partnera. A čo je ešte dôležitejšie – autor jasne hľadí na manželstvo ako na monogamické spolužitie a nerozlučiteľný zväzok muža a ženy.

Oratio

Aj pre každého z nás je Pieseň piesní prameňom duchovných podnetov k prežívaniu lásky podľa Božej vôle. Je iste Božím zámerom prežívanie vzájomnej ľudskej náklonnosti a lásky podľa Božích prikázaní. Ale to čo sa nás dotýka aj spoločne, je naše spojenie v spoločenstve Cirkvi a aj ako spoločenstvo stojíme pred Pánom Bohom a sme pozvaní uvedomiť si lásku, ktorú nám Boh prejavil vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi, ktorého Sväté Písmo predstavuje ako Baránka, Ženícha Cirkvi a spoločenstvo Cirkvi predstavuje ako jeho nevestu. Spoločenstvo Cirkvi je Kristovou duchovnou nevestou. My všetci, ktorí tvoríme Cirkev, si želáme, aby Cirkev, Nevesta, milovala svojho Ženícha. Sme hrdí a vďační, že v spoločenstve Cirkvi máme svätých bratov a sestry, ktorí pomáhajú, aby láska Cirkvi Nevesty bola k Ženíchovi Kristovi veľká.

Všimnime si napríklad uvažovanie svätej panny Terézie od Dieťaťa Ježiša, ktorá Vo svojej biografii napísala aj tieto slová: “Moje nesmierne túžby ma mučili. Preto som hľadala v listoch svätého Pavla, aby som konečne našla odpoveď. Oči mi náhodou utkveli na dvanástej a trinástej hlave Prvého listu Korinťanom. […]

Apoštol tu upozorňuje, že ani vyššie dary milosti nie sú ničím bez lásky a že láska je tá najvznešenejšia cesta, ktorá bezpečne vedie k Bohu. Konečne som našla pokoj. [...]

Pochopila som, že Cirkev má srdce a že toto srdce horí láskou. Pochopila som, že iba láska núti údy Cirkvi do činnosti a že keby táto láska vyhasla, apoštoli by už viac nezvestovali evanjelium a mučeníci by už neprelievali krv. Zbadala som a spoznala, že láska v sebe zahrňuje všetky povolania, že láska je všetko, že ona obsahuje všetky časy a miesta, jedným slovom, že láska je večná.

Vtedy som opojená najväčšou radosťou vykríkla: Ježišu, moja láska, konečne som našla svoje povolanie: mojím povolaním je láska. Áno, našla som svoje miesto v Cirkvi a toto miesto si mi dal ty, môj Bože. V srdci Cirkvi, mojej matky, ja budem láskou, a tak budem všetkým a moja túžba sa splní.“
(Manuscrits autobiographiques, Lisieux 1957, 227-229)

A teraz sa modlime nasledovnými slovami:

Dobrý Bože, stvoril si nás na svoj obraz, a preto si vložil do nášho srdca schopnosť milovať. Ty si prameňom lásky, keď skutočne milujeme, máme podiel na Tvojom živote lásky.

Prosíme Ťa za našich mladých bratov a sestry, ktorí s nadšením objavujú radosť zo vzájomnej lásky, spoznávajú svoje životné povolanie, lebo aj povolanie k manželstvu a aj povolanie k zasvätenému životu rastie z Tvojej lásky.

Ďakujeme ti, Pane, že skúsenosť lásky tu na zemi nás vedie k stále silnejšej túžbe po plnosti lásky vo večnosti v Tvojom príbytku.

Ďakujeme Ti, Pane, že nás slovom Svätého Písma a predovšetkým príkladom Tvojho Syna Ježiša učíš spoznávať, aká je pravá láska, že nám milosrdne odpúšťaš naše previnenia, ktorými urážame Tvoju lásku k nám a aj našich bratov a sestry.

Ďakujeme Ti, že nám v pravej láske muža a ženy v manželstve dávaš obraz lásky Tvojho Syna ku nášmu spoločenstvu Cirkvi a aj ku každému z nás osobne.

Prednášame Ti našu túžbu: chceme byť milovaní a aj my túžime milovať. Otvárame svoje srdcia, očistí nás ohňom Tvojho Ducha Svätého a daruj nám silu milovať podľa Tvojej vôle.

Contemplatio

Milujte Pána, všetci jeho svätí. Pán chráni svojich verných. (porov. Ž 31,24)