Jonatán a Dávid, sila priateľstva (1Sam 20,1-17)

Lectio divina úryvku z Prvej knihy Samuelovej pod názvom Jonatán a Dávit, sila priateľstva (1Sam 20,1-17) z cyklu Mladí v Biblii.

 

Modlitba

Dobrý Bože, ďakujeme Ti, že si nás pozval, aby sme žili vzťah s Tebou. Aj v tejto chvíli sa obraciame sa k Tebe, uvedomujeme si Tvoju prítomnosť, a chceme byť vnímavý na Tvoje podnety, ktorými sa nám budeš prihovárať cez slová Svätého Písma a cez Tvojho Svätého Ducha, ktorý objíma naše srdcia.
Chceme Ťa pozorne počúvať, aby sme sa premieňali, pripodobňovali Tvojmu Synovi Ježišovi Kristovi a aby aj náš spôsob života pripomínal našim bratom a sestrám Tvoje jestvovanie a Tvoje milosrdenstvo, lebo Ty žiješ a kraľuje na veky vekov. Amen.

 

Uvedenie do stretnutia

V prvotných dejinách Izraela zásadným zriadením náboženskej a politickej vlády bola teokracia (»bohovláda«): kráľom izraelského ľudu bol sám Boh (porov. 1 Sam 12, 12). Tento nábožensky prvok ostal podstatným činiteľom aj po ustanovení monarchického zriadenia v izraelskej spoločnosti. Boh mal aj naďalej najvyššiu vládnu moc nad Izraelom, ale viditeľne ju vykonával prostredníctvom ním vyvoleného a »pomazaného« kráľa (porov. 1 Sam 9, 16; 10, 1).

V období monarchie sú najznámejší traja králi: Saul (panoval v rokoch 1030 - 1010 pred Kr.), Dávid (vládol v rokoch 1010 - 970 pred Kr.) a kráľ Šalamún (panoval v rokoch 970 - 931 pred Kr.). Ich dejiny sú opísané v 1. - 2. knihe Samuelovej a v prvej časti 1. knihy kráľov. Počas vlády prvých troch kráľov bolo izraelské kráľovstvo jednotné, po kráľovi Šalamúnovi sa rozdelilo na dve časti.

Prvým Bohom vyvoleným kráľom bol Saul. Saul sa najprv prejavil ako spravodlivý panovník a dobrý vojvodca s požehnaním od Boha. Vždy mal pri sebe ako radcu kňaza a proroka Samuela.

Saul však pre svoje svojvoľné správanie sa aj v náboženských otázkach narušil svoj vzťah s Bohom a prorok Samuel mu predpovedal koniec vlády.

V tom čase na Boží podnet prorok Samuel priviedol do blízkosti kráľa Saula mladíka Dávida. Keď Dávid zabil najsilnejšieho filištínskeho bojovníka Goliáša, získal veľký rešpekt medzi Saulovými vojakmi a sám Saul urobil z Dávida jedného zo svojich vojenských veliteľov. V tejto situácii sa zrodilo medzi Dávidom a jedným zo Saulových synov Jonatánom hlboké priateľstvo.

Dávid ako jeden z vojenských veliteľov Saulovho vojska dosahoval opakovane významné víťazstvá v bojoch s Filištíncami, a preto bol veľmi obľúbený medzi ľuďmi. Saul začal žiarliť, posielal ho vždy do riskantnejších bojov, až nakoniec už prestal skrývať svoju túžbu zbaviť sa Dávida.

V tejto vypätej životnej situácii a vlastne v Božom pláne zohrávalo zásadnú úlohu jedinečné priateľstvo, ktoré viazalo Jonatána a Dávida. A tak si teraz vypočujme úryvok z 20. kapitoly Prvej knihy Samuelovej, ktorý nám priblíži silu priateľstva dvoch mladých ľudí Jonatána a Dávida.

 

Lectio

1Sam 20,1-17

1 A Dávid ušiel z Najotu pri Ráme. Prišiel a hovoril pred Jonatánom: "Čo som urobil? Čo je moja vina a čo je môj hriech proti tvojmu otcovi, že mi číha na život?" 2 Odpovedal mu: "Ani zďaleka! Nezomrieš! Veď môj otec neurobí nič ani veľké, ani malé, aby mi to nezradil! Prečo by môj otec tajil predo mnou túto vec? To nejestvuje!" 3 Ale Dávid znovu prisahal a vravel: "Tvoj otec dobre vie, že som našiel priazeň v tvojich očiach a hovorí si: "Nech Jonatán o tom nevie, aby sa nezarmucoval! Ale ako žije Pán a ako ty žiješ, medzi mnou a medzi smrťou je len krok." 4 Nato Jonatán vravel Dávidovi: "Urobím pre teba, o čokoľvek ma požiadaš." 5 Dávid povedal Jonatánovi: "Hľa, zajtra je novmesiac a ja mám sedieť pri jedle s kráľom. Uvoľni ma, schovám sa na poli až do večera. 6 Ak sa Šaul bude na mňa dopytovať, povieš mu: Dávid sa odo mňa vypýtal, aby mohol zabehnúť do svojho mesta, Betlehema, lebo tam celý rod slávi výročnú obetu. 7 Ak povie: "Dobre," tvoj sluha je v bezpečí. Ak sa však nazlostí, vedz, že sa už odhodlal na zlo. 8 Vtedy preukáž svojmu sluhovi milosrdenstvo, veď si dal svojmu sluhovi uzavrieť so sebou Pánovu zmluvu. Ak je na mne vina, zabi ma ty, načo by si ma vydával svojmu otcovi." 9 Jonatán odpovedal: "Nech je to ďaleko od teba! Lebo ak sa naozaj dozviem, že sa môj otec odhodlal pre zlo voči tebe, azda by som ti to neoznámil?!" 10 Dávid povedal Jonatánovi: "A kto mi oznámi, ak ti otec tvrdo odpovie?" 11 Jonatán vravel Dávidovi: "Poď vyjdime na pole!" I vyšli obaja na pole. 12 Vtedy povedal Jonatán Dávidovi: "Ako žije Pán, Izraelov Boh, zajtra (alebo pozajtra) o tomto čase sa budem dopytovať u svojho otca. A ak to bude pre Dávida priaznivé, či by som neposlal k tebe a neoznámil ti to? 13 Toto nech urobí Pán Jonatánovi a toto nech doloží! Ak sa môjmu otcovi bude páčiť priviesť na teba nešťastie, prezradím ti to, vypravím ťa, aby si odišiel v pokoji. A Pán bude s tebou, ako bol s mojím otcom. 14 Ale ak ja budem ešte žiť, preukáž mi Pánovo milosrdenstvo a ak zomriem, 15 neodopri nikdy svoje milosrdenstvo môjmu domu! A keď Pán vyhubí z povrchu zeme všetkých Dávidových nepriateľov, 16 nech sa z Dávidovho okolia nevyhubí Jonatánovo meno! Ináč bude Pán žiadať počet z Dávidovej ruky." 17 A Jonatán opäť zaprisahal Dávida, lebo ho miloval. Miloval ho, ako miloval svoj život.

 

Kontext úryvku

Náš dnešný úryvok začína konštatovaním, že Dávid ušiel z Najotu pri Ráme. Vovádza nás do Dávidovej situácie, ktorý je na úteku pre kráľom Saulom. Dávid najprv ušiel pre Saulom ku prorokovi Samuelovi do Ramy. Najot bolo miesto domu, v ktorom bývali tí, ktorí pomáhali prorokovi Samuelovi v duchovnej službe. Keď do Ramy prišiel kráľ Saul s vojakmi, Dávid bol znova prinútený k úteku. A tak Dávid utekal z Najotu pri Ráme a zamieril ku svojmu priateľovi a Saoulovmu synovi Jonatánovi.

Keď sa priatelia stretli, uvedomili si, že situácia okolo Dávida je napätá.

2-3:
Odráža sa to aj na rozhovore, ako ho opisuje posvätný autor v našom úryvku. Dávid je rozrušený a jeho vnútorné chvenie odrážajú tri otázky: Čo som urobil? Čo je moja vina? a čo je môj hriech? proti tvojmu otcovi, že mi číha na život?

Dávid sa pokladá za nevinného, ale keď videl, čo sa stalo predtým, musí sa obávať, že Saul sa ho snaží zabiť. Dávid sa totiž dal na útek potom, čo kráľ Saul pri stretnutí s Dávidom vrhol v hneve po Dávidovi kopiju s úmyslom usmrtiť ho.

Jonatán sa snažil Dávida najprv upokojiť. Jeho ukľudňujúce slová však Dávida od obáv neoslobodili. Dávid na rozdiel od Jonatána, ktorý je presvedčený, že otec mu úplne dôveruje, rozumne predpokladá, že práve naopak Saul kvôli jeho vzťahu s Jonatánom nebude úprimný a otvorený voči svojmu synovi Jonatánovi. Dávid tu preukázal lepšiu schopnosť rozlišovať a porozumieť situáciu, Jonatán sa tu javí ako úprimný a príliš dôverčivý.

4-8:
Vo vzťahu medzi dvomi priateľmi má Jonatán vyššie spoločenské postavenie a aj kvôli vnímavému a nezištnému priateľstvu prevyšuje Dávida. Dávid zasa prevyšuje Jonatána v schopnosti správne vyhodnotiť vývoj a v rozhodnosti. V každom prípade plán, na základe ktorého dvaja mladí priatelia chceli zistiť skutočné Saulove úmysly, pripravil Dávid a Jonatán len doslovne poslúchne, čo mu jeho priateľ Dávid radí.

Dávid požiadal priateľa, aby podrobil Saula skúške. Slávnosť nového mesiaca bola príležitosť na stretnutia a hostiny, na ktorých sa Dávid už nechcel zúčastniť.

Plán, ktorý pripravil Dávid, vychádzal zo zvyklosti, že Saul spolu spolu s Jonatánom a Abnerom a aj Dávidom zvyčajne stolovali spolu z príležitosti nového mesiaca. Dávidov návrh je dobre pripravený. Ak by totiž Saul prijal od Jonatána vysvetlenie Dávidovej neprítomnosti pokojne, ukázalo by to, že Dávidov strach nie je odôvodnený. Na druhej strane zasa výbuch kráľovho hnevu potvrdí, že kráľ je plný nepriateľstva voči Dávidovi. Dávid sa samozrejme nechcel dostať do Saulových rúk, zvlášť po predošlých skúsenostiach.

Jonatán sa dostal do mimoriadne náročnej situácie, stál pred zásadným rozhodovaním, ako spojiť vernosť voči otcovi a aj voči priateľovi. Zdá sa, že Jonatán si bol vedomý, že je tu Boží plán, ktorý počíta s Dávidom ako budúcim kráľom. Jonatán prejavil, že prijíma Pánovu vôľu, bez toho aby sa zaoberal vlastným postavením alebo vlastným záujmom. Dávid vôbec nepočíta s tým, že by sa priblížil ku kráľovi a ak by to mal urobiť, radšej by zomrel rukou priateľa. Aj tu sa Jonatán snažil oslabiť Dávidov strach a sľubuje mu, že mu dá zaručenú správu v prípade, ak sa kráľ a jeho otec rozhodol, že Dávida zabije.

9-17:
V nasledujúcom texte ide o to, aby sa Jonatán a Dávid dohodli, akým spôsobom bude možné poslať Dávidovi nepriaznivú správu.

V tomto bode Jonatán predložil návrh a odviedol Dávida zo svojho domu von.

Rozhovor sa otvára prísahou, ktorá má slávnostný charakter a upozorňuje na dôležitosť situácie. Nehovorí sa nič konkrétne o spôsobe, akým by mal Dávid dostať informáciu, ale len to, že Jonatán ho bude nejakým spôsobom informovať v prípade nepriaznivej situácie.

„Ak sa môjmu otcovi bude páčiť priviesť na teba nešťastie, prezradím ti to, vypravím ťa, aby si odišiel v pokoji. A Pán bude s tebou, ako bol s mojím otcom.“ (1 Sam 20,13)

Nespomína sa, akým spôsobom mu bude poslaná správa. Jonatánove vyjadrenie sú zamerané na niečo iné. Už na konci verša 13 stavia Dávida na tú istú úroveň, na ktorej je Saul, čo nemôže byť chápané inak, ako Jonatánov náznak o Dávidovi ako budúcom kráľovi.

Nasleduje potom prosba, aby sa Dávid, keď raz už bude pri moci, nezachoval sa voči Jonatánovi a jeho potomstvu takým spôsobom, aký používali často panovníci, ktorí pochádzali z novej dynastie, voči potom rodiny predchádzajúcej kráľovskej rodiny.

„ak ja budem ešte žiť, preukáž mi Pánovo milosrdenstvo a ak zomriem, neodopri nikdy svoje milosrdenstvo môjmu domu! [...] nech sa z Dávidovho okolia nevyhubí Jonatánovo meno!“ (1 Sam 20,14-16)

Jonatán prosí Dávida, aby mu prejavil takú istú priazeň na spôsob Jahveho, Boha. V závere prosby je pridaná Dávidova odpoveď, ktorou Dávid uisťuje Jonatána, že urobí podľa jeho prosby.

Vo všeobecnosti verš 17 sa chápe v tom zmysle, že Jonatán žiadal od Dávida prísahu. Prísaha sa uskutoční z dôvodu Jonatánovej lásky k Dávidovi, pre priateľský vzťah, ktorý je pre Jonatána posvätný.

Dávid dodržal prísahu a zostal verný svojmu priateľovi (2Sam 9).

Ešte dôležitejší rozmer je zreteľný poukaz na Dávidovu budúcnosť. Jonatán počíta s tým, že Dávid, ktorý sa pripravuje na útek, ktorý je teraz poddaný, ktorý zanedlho bude odsúdený na vyhnanstvo, po určitom čase bude robiť rozhodnutia, ktoré teraz robí Jonatánov otec Saul. Boží plán je iný než dojem, ktorý vyvoláva prítomná chvíľa. Ten, ktorý sa zanedlho stane utečencom a prenasledovaným, dosiahne kráľovské postavenie.

Jonatán je opakom Saula, svojho otca. V textoch Svätého Písma je predstavený ako smelý bojovník, horlivý v boji proti Filištíncom, ako dôstojný nástupca svojho otca. Rovnako aj Dávid je opisovaný ako mladý muž príťažlivý výzorom, smelý, charizmatický. Jonatán a Dávid mohli by byť prirodzenými rivalmi, ale naopak stali sa priateľmi a ich priateľstvo bolo spečatené prísahou: Jonatán zaprisahal Dávida, lebo ho miloval ako svoj život. (porov. 1 Sam 20,17) Aj keď sa táto veta môže zdať prekvapujúca, uvedomujeme si, že Jonatán miluje Dávida ako seba samého, lebo Dávid je vlastne ako Jonatán. Na potvrdenie priateľstva Jonatán ešte predtým daroval Dávidovi svoj plášť, svoje šaty, svoj meč, luk a opasok (porov. 1 Sam 18,4). Keď toto urobil, symbolicky preniesol kráľovstvo a vojenskú moc na priateľa. Jonatán dal Dávidovi niečo veľmi osobné: v antickom svete totiž šaty mali určitú hodnotu. Naviac z dôvodu filištínskeho embarga meče mali iba príslušníci kráľovskej rodiny. Je zaujímavé si všimnúť, že Saulove zbrane sa pre Dávida nehodili, ale Jonatánove boli pre neho primerané, aj v tomto prvku sa podčiarkuje blízkosť a podobnosť medzi Jonatánom a Dávidom (porov. 1 Sam 17,38-39).

Z Dávidovej strany nachádzame vyjadrenie o hĺbke vzťahu k Jonatánovi vyjadrené až na inom mieste, totiž v 1. kapitole Druhej knihy Samuelovej, keď už Dávid plakal nad Jonatánovým úmrtím slovami: „Krušno mi pre teba, brat môj Jonatán, veľmi si mi bol milý. Tvoja láska bývala mi vzácnejšia ako láska žien. (Ako matka jedináčka miluje, tak som ja miloval teba.)“ (2 Sam 1,26)

 

Meditatio

Priateľstvo medzi Dávidom a Jonatánom je jedným z najušľachtilejších príkladom nezištnej a štedrej lásky.

[Téma priateľstva nie je v Starom zákone osobitne rozpracovaná. Svätá Písmo nepopisuje teoretickým spôsobom túto skúsenosť, ale nám ponúka iba niekoľko princípov v múdroslovných knihách, ako napríklad: „Priateľ miluje v každý čas a v súžení je z neho brat.“ (Prís 17,17). „Niekto (má) takých priateľov, čo sú mu (iba) na škodu, niektorý priateľ sa však väčšmi pridŕža než brat.“ (Prís 18,24) „Ak si chceš získať priateľa, získaj si ho pri skúške a nezdôveruj sa mu ľahko! Lebo niekto je priateľom za (vhodného) času, ale neostane ním, keď príde súženie.” (Sir 6,7-8). Okrem týchto princípov Sväté Písmo opisuje aj konkrétny príklad, ktorým je priateľstvo medzi Dávidom a Jonatánom.]

Čo je priateľstvo? Aký je vzťah medzi priateľstvom a láskou? Poznáme lásku syna k otcovi a matke, jestvuje láska manžela k manželke. Láska dieťaťa k rodičom má svoj základ v prirodzenom pokračovaní rodu, táto láska prejavuje prirodzené spojenie.

Láska manžela k manželke predstavuje ten osobitný a jedinečný zväzok z Božej vôle, je prejavom slobody muža a ženy. Táto láska má však svoj základ v prirodzenej náklonnosti. S priateľstvom to tak nie je, priateľov nespája pokrvné spojenie a prirodzené dopĺňania muža a ženy. Láska, ktorá spája priateľov je láskou, ktorá vyžaduje, keď ide o pravé priateľstvo, víťazstvo nad egoizmom, je to láska, ktorá nič nepožaduje pre seba a predsa spája priateľov navzájom.

Čo je to teda priateľstvo? Aký je vzťah medzi priateľstvom a láskou? Je rozdiel v láske synovskej a dcérskej, láske manželskej a priateľstvom?

A tak upresnime jednu vec: láska detí k otcovi a matke, láska manželky k manželovi sú láskou, ktorá netrvá naveky. Keď do vzťahu vstúpi smrť, zostáva iba láska v duchovnom rozmere, zostáva iba rozmer priateľstva. Už to nie je prirodzenosť, ktorá tvorí základ spojenia, ktoré trvá naveky, ale je to duchovná láska, ktorá spája všetkých ako bratov a sestry, alebo, ešte správnejšie, je to vzájomná láska, v ktorej sa uskutočňuje tá najčistejšia láska medzi vyvolenými a ktorá má prameň v Bohu, ktorý je Láska.

Manželská láska sa završuje telesným spojením, ale telesné spojenie naisto nepatrí k spojeniu medzi priateľmi. Priateľstvo by sa práve narušilo, keby malo skĺznuť do oblasti telesných prejavov.

Priateľstvo je najčistejším prejavom lásky. Nie je vlastníckou láskou, je láskou nezištnou. Priateľ má rád priateľa, nič od neho nežiada, ale otvára sa, dáva sa k dispozícii. Priateľstvo nestojí na telesnej príťažlivosti, ale na duchovnej príťažlivosti, je to dobro samo v sebe, ktoré spája priateľov, spočíva to v dobre, ktoré jeden praje druhému a v tom sa uskutočňuje ich spojenie. A tak sa stáva, že spojenie sa uskutočňuje presne v tomu, že každý z tých, čo sa majú radi, zabúda na seba samého, vzdáva sa seba samého v prospech milovaného priateľa. A práve kvôli tomu priateľstvo pokračuje aj v nebi, lebo je to čistá láska, ktorá nemôže prestať smrťou, lebo zväzok, ktorý spája priateľov je predovšetkým duchovný.

Týmto spôsobom miloval Jonatán Dávida, dával mu prednosť pred sebou samým, žil v trvalej pozornosti voči priateľovi.

Také priateľstvo predstavuje dokonalý stupeň duchovného života, nejestvuje nič väčšie. Dokonalosť je láska, ale dokonalosť lásky je v priateľstve. Svätý Tomáš, keď hovoril o vzťahu s Bohom, definoval ho ako určitý druh priateľstva, ani Boh ťa nemiluje inou láskou a ani ty nemiluješ Boha inou láskou než láskou priateľstva.

 

Oratio

Medzi svätými jestvuje mnoho príkladov krásnych priateľstiev v Božom duchu. Jedným z nich je aj priateľstvo medzi svätým Gregorom Naziánskym a svätým Bazilom Veľkým. Svätý Gregor opísal ich vzájomné priateľstvo takto:

„Túžba po vedomostiach nás viedla do rozdielnych krajín, ako keď sa tok nejakej rieky rozdvojí pri prameni, ale znova sme sa zišli, akoby dohovorení, v Aténach, v skutočnosti to však bolo Božie riadenie.

Vtedy som vzdal môjmu veľkému Bazilovi hold, lebo som videl vážnosť v jeho správaní a zrelosť i múdrosť v reči. A nielen ja sám, ale aj iných, ktorí ho ešte nepoznali, som presviedčal, aby urobili to isté. A mnohí si ho hneď veľmi vážili, najmä keď ho už poznali z počutia.

Čo z toho vzišlo? On azda jediný zo všetkých, čo prišli do Atén študovať – výnimka zo všeobecne platného poriadku –, získal si oveľa väčšiu úctu, než aká patrila začiatočníkovi. To bola predohra nášho priateľstva, tu bola prvá iskra našej vzájomnej náklonnosti; takto nás zranila obapolná láska.

Po čase sme sa navzájom priznali k svojej túžbe, k filozofii, ktorá nás oboch zaujala. Vtedy sme už boli jeden pre druhého všetkým: bývali sme pod jednou strechou, jedli sme pri jednom stole, spoločne sme pracovali. Mali sme jeden a ten istý cieľ a naša túžba nás spájala zo dňa na deň vrúcnejšie a pevnejšie.

Viedla nás rovnaká nádej na získanie vedomostí, čo ináč budí medzi ľuďmi najväčšiu závisť. Medzi nami však závisť nebola, ale zápolenie sme si cenili. A súperili sme nie v tom, kto z nás bude prvý, ale kto dopraje prvenstvo druhému, lebo každý pokladal slávu druhého za svoju.

Zdalo sa, akoby v oboch bola jedna duša, ktorá oživuje dve telá. Aj keď nemožno vôbec veriť tým, čo tvrdia, že všetko je prítomné vo všetkom, nám možno pokojne veriť, že sme boli každý v tom druhom a pri druhom.

Obaja sme sa namáhali a usilovali len o jedno, o čnosť a život pre budúcu nádej. A tak sme sa pripravovali vysťahovať sa z tohto sveta prv, ako ho budeme musieť opustiť. Toto sme mali pred očami a podľa toho sme usmerňovali svoj život i celú svoju činnosť: riadili sme sa Božími prikázaniami a jeden druhého povzbudzovali v úsilí o čnostný život. A nech to nik nepokladá za vystatovanie, keď poviem, že sme boli jeden pre druhého normou a pravidlom na rozlišovanie dobra a zla.

A kým iní majú všelijaké prímenia, či už po rodičoch alebo si ich sami získali svojou prácou a úsilím, pre nás existovala len jedna veľká vec a veľké meno: byť a menovať sa kresťanmi.“ (Oratio 43, in laudem Basilii Magni, 15. 16-17. 19-21: PG 36, 514-523)

Pane Ježišu, náš Pán, ďakujeme Ti, že sa môžeme učiť s pomocou Tvojho Svätého Duch, čo znamená pravé priateľstvo. Daruj naším mladým bratom a sestrám dar priateľstva v duchu evanjelia. Pomôž nám, aby sme očisťovali naše priateľstvá, aby sme smerovali k nezištnosti pravého priateľstva, ktorým si nás Ty miloval.

 

Contemplatio

Pán Ježiš nám hovorí:

Milujte sa navzájom, ako som ja miloval vás. Ak tak robíte, ste moji priatelia.

(porov. Jn 15,12-15)