Pane, daj mi dnes šťastie (Gn 24, 12-14)

Lectio divina úryvku z Knihy Genezis pod názvom Pane, daj mi dnes šťastie (Gn 24, 12-14) z cyklu Podoby modlitieb vo Svätom písme.

Modlitba

Pane, ďakujeme Ti, že sa dnes môžeme stretnúť, aby sme hlbšie vnímali Tvoju prítomnosť a aby sme počúvali Tvoje slovo, v ktorom nám zjavuješ Tvoju lásku a dávaš nám spoznať Tvoju vôľu. Nech utíchne v našom vnútri každý iný hlas, ktorý nie je Tvojím.
Pošli Tvojho Ducha Svätého, aby otvoril našu myseľ a uzdravil naše srdcia, aby sa nestalo, že Tvoje slová čítame, ale ich neprijímame, že nad nimi rozmýšľame, ale ich nemilujeme, že sa Tvojimi slovami modlíme, ale ich nezachovávame, že Tvoje slová poznáme, ale ich neuskutočňujeme.
Nech naše stretnutie s Tvojím slovom prinesie obnovu vzťahu a spoločenstva s Tebou a s Tvojím Synom a s Duchom Svätým, s Bohom, ktorý nech je oslavovaný na veky vekov.

Uvedenie do stretnutia

V tomto ročníku našich modlitbových stretnutí sa budeme venovať podobám biblických modlitieb tak, ako ich nachádzame v knihách Svätého Písma Starého zákona a Nového zákona. Budeme učiť modliť sa a pridáme sa sami k modlitbe postupne na základe siedmich modlitieb zo Starého zákona a troch modlitieb z Nového zákona. Začíname krátkou modlitbou z prvej knihy Svätého Písma, z knihy Genezis.

Môžeme si pripomenúť, že Sväté Písmo ako také predstavuje zbierku textov, ktoré boli napísané na základe inšpirácie Božieho Ducha Svätého a ktoré chápu jestvovanie každého človeka, jestvovanie národov a históriu celého ľudstva ako priestor, v ktorom neustále vo vzťahu ku všetkým ľuďom zachraňujúco pôsobí Boh.

Keď obrátime pozornosť na Starý zákon, spoznávame, že modlitba veriaceho člena izraelského ľudu je vedomou snahou o prekonanie seba samého zo strany človeka, ktorý spoznáva svoju chudobu a verí v Božie bohatstvo a lásku. Božie bohatstvo a lásku si uvedomuje, keď si pripomína minulosť, v ktorej nachádza veľké Božie skutky v prospech svojho národa. To ho vedie k tomu, aby sa vždy znova pre Boha otváral a aby sa zameriaval na budúcnosť. A tak vlastne v živote jednotlivého Izraelitu alebo celého národa je každá udalosť v každom okamihu dobrá príležitosť na modlitbu.

A teraz obráťme pozornosť k modlitbe, ktorá sa nachádza v 24. kapitole knihy Genezis a ktorú sa modlil správca Abrahámovho majetku.

Abrahám požiadal správcu svojho majetku, aby sa vydal na cestu, aby išiel do Abrahámovej rodnej krajiny a aby odtiaľ priviedol mladú ženu, ktorá by mohla byť vhodnou manželkou pre jeho syna Izáka.

Abrahám vo viere v jedného Boha opustil svoju rodnú krajinu a prišiel do Kanaánu, ale nechcel, aby si jeho syn Izák vzal za manželku ženu z prostredia, v ktorom žili. Dôvodom môže byť Abrahámovo rozhodnutie zachovať svoju rodinu pokrvne oddelenú od rodín, ktoré žili v Kanaáne.

Správca majetku a najstarší z Abrahámových sluhov, ktorého kniha Genezis v 15. kapitole označuje menom Eliezer (porov. Gn 15, ), úlohu prijal, vydal sa na cestu a po dlhej a namáhavej ceste dostal sa na územie, z ktorého pochádzal Abrahám.

A tak sa teraz započúvajme do krátkej ale hlbokej modlitby správcu Abrahámovho majetku:

Lectio

Gn 24,12-14

11 Večer, v čase, keď sa vychádzalo napájať, [ Abrahámov sluha ] nechal svoje ťavy oddychovať vonku pred mestom pri studni s vodou
12 a hovoril:
"Pane, Bože Abraháma, môjho pána!
Daj mi dnes šťastie a preukáž láskavosť môjmu pánovi Abrahámovi! 
13 Hľa, stojím pri vodnom prameni a dcéry ľudí (tohoto) mesta prichádzajú naberať vodu!
14 Nech deva, ktorej poviem: "Nachýľ svoj džbán, aby som sa napil!" a ona povie: "Napi sa a napojím aj tvoje ťavy," bude tá, ktorú si určil svojmu služobníkovi Izákovi a podľa toho poznám, že si preukázal láskavosť môjmu pánovi."

Kontext úryvku

Abrahámov sluha sa nachádza pri studni vo večernom čase, kedy prichádzajú ženy, aby načerpali vodu. Musí nájsť nevestu pre syna svojho pána. Je to citlivá úloha, lebo starý sluha nemôže vyberať podľa svojho vkusu, nemôže úplne nahradiť neprítomného budúceho ženícha. Inými slovami, sluha musí uskutočniť niečo, čo obvykle, aby sa mohlo uskutočniť, predpokladá stretnutie dvoch mladých.

Ku studni prišiel zámerne. Studňa, v ktorej je pramenitá voda, je vo Svätom Písme miestom dôležitých stretnutí. Prvým z nich je práve stretnutie Eliezera s Rebekou, budúcou Izákovou manželkou. Pri studni stretá aj Izákov syn Jakub svoju budúcu manželku Ráchel (Gn 29,1-14), pri studni spoznal svoju budúcu manželku aj Mojžiš (Ex 2,15-22), v Novom zákone poznáme stretnutie pri studni, keď Pán Ježiš privedie Samaritánku k obráteniu a k viere v neho (Jn 4,6-30). Stretnutia pri studni vo Svätom Písme prinášajú posolstvo, ako sa podľa Božej vôle zrodili hlboké vzťahy medzi ľuďmi a ako sa obnovili hlboké vzťahy s Bohom.

Abrahámov sluha chce pri studni začať plniť svoju úlohu, chce s Božou pomocou stretnúť vhodnú mladú ženu a zariadiť, aby sa vytvorili vhodné podmienky na stretnutie s budúcim ženíchom.

Sluha chce splniť svoje poslanie v závislosti na Bohu, preto ho môžeme sledovať pri modlitbe. Obracia sa k Pánovi, Abrahámovmu Bohu. V skromnosti služobníka aj Pána nenazýva svojím Bohom ale Bohom svojho pána Abraháma, ktorého však aj on prijíma za svojho jediného Pána.

Verš 12: „Pane, Bože Abraháma, môjho pána! Daj mi dnes šťastie a preukáž láskavosť môjmu pánovi Abrahámovi!“

Prosí o šťastie pre seba, čo však rozumieme tak, že prosí o úspech vo svojom poslaní, že prosí o schopnosť rozoznať správnu osobu. Zároveň v modlitbe vyjadril, že výber vhodnej snúbenice pre Abrahámovho syna Izáka je v konečnom dôsledku veľký dar pre samotného Abraháma.

Sluha je sám iniciatívny a prosí o Božiu pomoc. V dôvere voči Bohu osobne a aktívne nasleduje Abraháma.

Jeho modlitba však ukazuje, že je úplne preniknutý jedinou vecou. Hoci v modlitbe spomenul aj „dcéry ľudí z tohto mesta“, predsa jeho hlavnou prosbou a túžbou pre Bohom je, aby bol privedený k tej jedinej, ktorá je pre Izáka určená. Je pozoruhodné, že sluha neprišiel, aby sám vyhľadal vhodnú nevestu pre Izáka z dcér ľudí toho mesta. On prišiel, aby našiel tú, ktorá je pre Izáka určená.

A kvôli tomu sa odvažuje prosiť o uisťujúce znamenie.

Modlí sa takto: Pane, „nech deva, ktorej poviem: "Nachýľ svoj džbán, aby som sa napil!" a ona povie: "Napi sa a napojím aj tvoje ťavy," bude tá, ktorú si určil svojmu služobníkovi Izákovi a podľa toho poznám, že si preukázal láskavosť môjmu pánovi.“ (v. 14)

V podstate ide o to, aby sa pri studni uskutočnilo stretnutie, ktoré bude v tom zmysle šťastné, že on, starší muž, medzi tými všetkými, ktoré prichádzajú k studni čerpať vodu, rozozná dievča, ktoré je súce a určené podľa Božej vôle pre Izáka.

Keď si napríklad niekto vypýta piť od dievčaťa, ktoré práve naplnilo svoju amforu vodou, je normálne, že mu to neodmietne. To nie je náhoda. Ale keď ona sama od seba na základe vlastného spontánneho rozhodnutia napojí aj ťavy neznámeho muža, ktorý si pýtal piť, tak to už nie je obvyklé, to je už náhodné, šťastné, nepredvídateľná skutočnosť, skutočnosť, ktorá nie je obvyklá.

Sluha v modlitbe prosil, aby spoznal dievča, ktoré má tieto dobré vlastnosti: keď sa k nej priblíži postarší cudzinec, ktorý ju požiada o vodu, nemá len vypočuť jeho prosbu, ale má byť ochotná dobrovoľne napojiť desať tiav, a to znamená vytiahnuť zo studne niekoľko sto litrov vody. Prosí, aby mohol rozoznať, ktorá z mladých žien, ktoré prišli ku studni, je taká starostlivá a úslužná, s veľkou citlivosťou pre pohostinnosť, pracovitá, aj silná a tiež odolná. Toto všetko by poukazovalo na osobu s výbornými vlastnosťami.

Rozlišovacím znakom tej, ktorá je určená pre Izáka, by malo byť, že z nej je možné vycítiť, že je formovaná Božím Duchom. To je naisto najväčšia myšlienka v tejto modlitbe.

Bude sa je pýtať, či sa môže napiť z jej krčaha a keď splní nielen jeho prosbu, ale dobrovoľne urobí viac, ako si od nej prosil, to bude znamením, že je formovaná Božím Duchom, že Boh v nej koná svoje dielo a že je prostredníctvom tejto skutočnosti duchovne spojená s Izákom a jeho otcom Abrahámom.

Lebo Boží Duch robí vždy viac, ako si my prosíme. Pán Ježiš to vyjadril slovami: „Počuli ste, že bolo povedané: "Oko za oko a zub za zub. No ja vám hovorím: Neodporujte zlému. Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nadstav mu aj druhé. Tomu, kto sa chce s tebou súdiť a vziať ti šaty nechaj aj plášť. A keď ťa bude niekto nútiť, aby si s ním išiel jednu míľu, choď s ním dve. Tomu, kto ťa prosí, daj, a neodvracaj sa od toho, kto si chce od teba niečo požičať.“ (Mt 5,38-42).

Abrahámov správca majetku vo svojej modlitbe prosil úprimne a pokorne, aby spoznal mladú ženu, ktorá je vedená Božím duchom lásky, aby ju mohol priviesť k Izákovi a aby Izák našiel v nej zaľúbenie a spoznal v nej Boží dar.

Meditatio

Modlitba Abrahámovho sluhu vyjadruje hľadanie Božej vôle, aby mohol povedať Božej vôli “áno”, vo vedomí, že v nej je to najlepšie. Túži po tom, aby dobre splnil svoje poslanie, aby neprekážal Božiemu plánu, do ktorého patrilo aj budúce manželstvo Abrahámovho syna Izáka.

Modlitba Abrahámovho sluhu vyplýva z presvedčenia, že vo vážnom a úprimnom vzťahu, ktorý nie je chápaný ako dajaký lov alebo jednoduché dobrodružstvo, teda v každom pravom vzťahu medzi dvomi ľuďmi, v každom pravom priateľstve, v každom príbehu lásky, či už je romantický alebo nie, jednoduchý alebo komplikovaný, z ktorého vyrastie rozhodnutie pre manželstvo, v každom takomto vzťahu, sa v strede vždy nachádza iniciatíva a réžia toho, kto utvoril človeka na svoj obraz, kto mu dal schopnosť napĺňať pravými vzťahmi, kto vytvoril vzájomnú náklonnosť muža a ženy a je jej darcom.

V každom ľudskom, pravdivom vzťahu je prvý a najväčší spojenec každého úprimného priateľstva, ten, ktorý je prameňom každého dobra, v každom úprimnom vzťahu muža a ženy je prítomný ten, ktorý je sám ústredné sídlo a tvorca vzoru ľudskej lásky medzi jedným mužom a jednou ženou.

Modlitba Abrahámovho sluhu je postavená na presvedčení, , že totiž, keď Boh je tvorcom dvojice muža a ženy, z toho vyplýva, že každá dvojica, ktorá sa usiluje o vzájomný vážny a úprimný vzťah má pri sebe tretieho protagonistu okrem nich dvoch. A tak tomu bolo od začiatku (porov. Gen 2,18.21-22).

A tak to je s každou dvojicou, ktorá sa vytvára a ktorá sa bude vytvárať. Vo viere je primerané hľadieť na vzájomné vzťahy ako na skutočnosti, v ktorých je prítomný a pôsobí náš Pôvodca, Boh, že totiž sám Boh pripravuje každému priateľov, blízkych ľudí, ktorí sú k nám láskaví podľa Božej vôle, že Boh pripravuje životného spoločníka alebo spoločníčku pre tých, ktorí cítia povolanie do manželstva. Je pravdivé, zaručené Božím slovom, že v každom úprimnom vzťahu podľa Božej vôle jeden je Božím darom pre druhého, predstavuje pre druhého láskavé Božie posolstvo, prekvapenie, dar, ktorý bol pripravovaný oddávna.

A tak v stretnutí dvoch osôb, ktoré vytvoria stabilnú dvojicu, s vlastnosťami, ktoré sme spomenuli vyššie, stačí len malá úvaha, aby sme si ľahko uvedomili, že tu ide vždy o niečo tajomné, vlastne o určitú mieru nevysvetliteľnosti, ktorá sa v biblickej reči menuje znamenie tajomstva. Kto môže povedať, prečo sa stretol s tou osobou a nie s inou? Kto môže povedať, že si toho druhého zaslúžil? Čo som urobil preto, aby tá druhá osoba k tebe priľnula, veď si ju predtým vôbec nepoznal?

Je to naozaj pravda, že v každom pravdivom priateľstve a v každom úprimnom manželskom vzťahu jestvuje niečo nezaslúžené a nevysvetliteľné.

Čo teda hovorí biblické posolstvo modlitby Abrahámovho sluhu? Vzájomné úprimné vzťahy medzi priateľmi a vzťahy medzi mužom a ženou, ktoré vedú do manželstva, nie sú len náhodou, nie sú len dajakým osudom, nespočívajú len v ich citoch, ale dôvody, pre ktoré dve osoby zblížia, je tam aj niečo vyššie, ktoré spolupôsobí synergicky s ich citmi, je tam niečo neviditeľné, ktoré sa mieša s tým viditeľným a počuteľným: je to zámer Boha Stvoriteľa, ba viac, je to On sám, ktorý bdie nad svojimi zámermi. Svätá písmo nás vedie k tomu, aby sme si uvedomili aj neviditeľný rozmer života, aby sme odhalili hlboký zmysel a tajomstvo tých najobyčajnejších skutočností, ktoré patria k nášmu životu.

Na pozadí pravého priateľstva je Božia prítomnosť a Božie pôsobenie. Potvrdzuje napríklad aj svätý Gregor Naziánsky (329 – 389), keď píše o svojom priateľstve so svätým Bazilom (330-379) takto:

„Túžba po vedomostiach nás viedla do rozdielnych krajín, ako keď sa tok nejakej rieky rozdvojí pri prameni, ale znova sme sa zišli, akoby dohovorení, v Aténach, v skutočnosti to však bolo Božie riadenie. [...]

Viedla nás rovnaká nádej na získanie vedomostí, čo ináč budí medzi ľuďmi najväčšiu závisť. Medzi nami však závisť nebola, ale zápolenie sme si cenili. A súperili sme nie v tom, kto z nás bude prvý, ale kto dopraje prvenstvo druhému, lebo každý pokladal slávu druhého za svoju. [...]

Obaja sme sa namáhali a usilovali len o jedno, o čnosť a život pre budúcu nádej. A tak sme sa pripravovali vysťahovať sa z tohto sveta prv, ako ho budeme musieť opustiť. Toto sme mali pred očami a podľa toho sme usmerňovali svoj život i celú svoju činnosť: riadili sme sa Božími prikázaniami a jeden druhého povzbudzovali v úsilí o čnostný život. A nech to nik nepokladá za vystatovanie, keď poviem, že sme boli jeden pre druhého normou a pravidlom na rozlišovanie dobra a zla.“ (Z Rečí svätého biskupa Gregora Nazianzského, Oratio 43, in laudem Basilii Magni, PG 36, 514-523).

Oratio

Pane, ďakujeme, že si nás stvoril na svoj obraz, že si nám dal schopnosť vzájomných vzťahov v láske, ktorými sa podobáme vzťahom lásky Najsvätejšej Trojice, Otca, Syna a Ducha Svätého.

Ďakujeme Ti, že napriek našim hriechom môžeme sa vždy znova a znova vracať k tomu, aby sme si uvedomili, že každý úprimný priateľský vzťah, musí byť otvorený pre Teba, ktorý si Stvoriteľom, Pôvodcom a Prameňom priateľstva a lásky.

Ďakujeme Ti, že sa môžeme na priateľstvách medzi Tvojimi svätými povzbudiť, aby sme naše priateľstvá otvorili pre Tvoju svätosť.

Ďakujeme Ti, že sme mohli stretnúť na našej životnej ceste osoby, ktorí sa k nám správali ako úprimní priatelia, uvedomujeme si, že Ty si nám ich pripravil a daroval.

Ďakujeme Ti za obetavosť našich rodičov, učiteľov, spovedníkov, ktorých obetavosť, vnímavosť a duchovný život nám pomáhali rozvíjať sa a dozrievať, lebo aj oni sú Tvojím darom pre nás.

Ďakujeme Ti za manželov, ktorí chápu svoj vzájomný vzťah ako Boží dar pre seba samých a pre dobro spoločenstva, ktorí vnímajú Tvoju prítomnosť v ich vzťahu na začiatku a aj v ďalšom rozvoji.

Pane, ďakujeme Ti, že si vo svojom Synovi prišiel medzi nás a prejavil nám nevysloviteľne krásne a obohacujúce priateľstvo voči každému z nás, ktorému zostávaš navždy verný a potvrdil si ho svojou najväčšou láskou, ktorá prejavila v tom, že si položil svoj život za svojich priateľov (porov. Jn 15,13).

Contemplatio

Pán Ježiš hovorí každému z nás: „Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca.“ (Jn 15,15)