Pane, začni žehnať dom svojho sluhu (2 Sam 7, 18-29)

Lectio divina úryvku z Druhje knihy Samuelovej pod názvom Pane, začni žehnať dom svojho sluhu (2 Sam 7, 18-29) z cyklu Podoby modlitieb vo Svätom písme.

Modlitba

Pane, ďakujeme Ti, že sa dnes môžeme stretnúť, aby sme hlbšie vnímali Tvoju prítomnosť a aby sme počúvali Tvoje slovo, v ktorom nám zjavuješ Tvoju lásku a dávaš nám spoznať Tvoju vôľu. Nech utíchne v našom vnútri každý iný hlas, ktorý nie je Tvojím.
Pošli Tvojho Ducha Svätého, aby otvoril našu myseľ a uzdravil naše srdcia, aby sa nestalo, že Tvoje slová čítame, ale ich neprijímame, že nad nimi rozmýšľame, ale ich nemilujeme, že sa Tvojimi slovami modlíme, ale ich nezachovávame, že Tvoje slová poznáme, ale ich neuskutočňujeme.
Nech naše stretnutie s Tvojím slovom prinesie obnovu vzťahu a spoločenstva s Tebou a s Tvojím Synom a s Duchom Svätým, s Bohom, ktorý nech je oslavovaný na veky vekov.

Uvedenie do stretnutia

Dnes budeme uvažovať a modliť sa s pomocou jednej z modlitieb kráľa Dávida.

Môžeme si pripomenúť, že Dávid bol synom Izaiho, jeho prastarými rodičmi z otcovej strany boli Bóz a Rút. Životný príklad Rút, Dávidovej prastarej matky, bol predmetom nášho uvažovania a modlitby v  predchádzajúcom cykle Lectio divina pod názvom Rút, mladá pracovitá veriaca žena.

Dávid bol najmladším z ôsmich Izaiho synov (1Sam 17,12 a nasl.), pracoval ako pastier. Pri tomto zamestnaní sa naučil byť odvážnym, čo potom preukázal v bojoch (1Sam 17,34 a nasl.) a rozvinula sa jeho citlivosť a starostlivosť o živé stvorenia.

Keď sa Šaul, prvý izraelský kráľ, stal pred Pánom Bohom nevhodným na tento úrad, dostal prorok Samuel poverenie, aby za Šaulovho nástupcu pomazal práve najmladšieho Izaiho syna, Dávida.

Keď Šaul zomrel, Dávid chcel plniť Božiu vôľu, a preto sa vrátil do Júdska, odkiaľ pochádzal. Júdske obyvateľstvo uznalo Dávida za svojho kráľa a on si zvolil za svoje sídlo Hebron. Mal vtedy tridsať rokov a  v Hebrone vládol sedem a pol roka.

To však viedlo v podstate k občianskej vojne, lebo prívrženci prvého kráľa Šaula nechceli Dávida uznať za kráľa. Ale vnútornými rozpormi sa tak oslabili, že Dávid bol nakoniec uznaný za kráľa nad všetkými dvanástimi izraelskými rodmi. Následne sa zmocnil zdanlivo nedobytnej jebuzejskej pevnosti v Jeruzaleme a rozhodol sa, že z Jeruzalema urobí hlavné mesto zjednoteného územia. V Jeruzaleme panoval tridsaťtri rokov. Postupne ovládol aj okolité nepriateľské národy. Rozvíjal svoju krajinu, staval cesty, podporoval obchod, posilňoval materiálny blahobyt svojej krajiny.

Zachovával si aj duchovnú horlivosť. Preniesol archu zmluvy, znak Božej prítomnosti, zo Šíla do Jeruzalema, kde ju umiestnil do pripraveného stanu. Archa zmluvy bola ozdobná drevená schránka, ktorá obsahovala kamenné tabule s Desiatimi Božími prikázaniami a aj Áronovu palicu a mannu. Dávid rozhodol aj o základných bohoslužobných pravidlách, ktoré sa zachovávali pri posvätných obradoch pred stanom s archou zmluvy.

V Druhej knihe Samuelovej sa dozvedáme, že Dávid sa po určitom čase začal zaoberať myšlienkou postaviť stabilnejší priestor na bohoslužbu, lebo vedel, že okolité pohanské národy stavali pre svoje modly chrámy. Svoj zámer, že aj on postaví chrám, do ktorého by umiestnil archu zmluvy a ktorý by sa stal miestom osobitnej Božej prítomnosti, podložil uvažovaním, že on sám býva v paláci z cédrového dreva a archa zmluvy je umiestnená len v jednoduchom stane, čo pokladal za neprimerané. Zavolal si proroka Nátana, zveril mu svoje rozmýšľanie a radil sa s ním, čo má urobiť. Prorok Nátan najprv Dávidovi schválil zámer postaviť z cédrového dreva chrám pre archu zmluvy. Potom však prorok Nátan dostal vnuknutie, že nedal Dávidovi dobrú radu a bol poslaný, aby odovzdal Dávidovi Božie posolstvo, ktoré bolo opačné. Božie posolstvo obsahovalo požiadavku, aby Dávid upustil od stavby chrámu, aby sa nesústredil na to, čo on ako človek chce urobiť pre Boha, ale aby svoju pozornosť vždy znova obracal k tomu, čo Boh urobil a v budúcnosti ešte urobí pre neho osobne, pre jeho ľud.

Keď Dávid dostal Božie posolstvo, ktoré mu sprostredkoval prorok Nátan, uvedomil si potrebu, aby sa v modlitbe obrátil k Bohu.

A teraz teda počúvajme náš dnešný úryvok zo 7. kapitoly Druhej knihy Samuelovej, ktorý nám prináša slová Dávidovej modlitby:

Lectio

2 Sam 7, 18-29

18 Tu kráľ Dávid šiel, posadil sa pred Pána a hovoril:
„Kto som ja, Pane, Bože, a čo je môj dom, že si ma priviedol až sem?
19 Ale to bolo, Pane, Bože, v tvojich očiach málo, nuž hovoríš o dome svojho sluhu aj do budúcnosti. A to je zákon pre človeka, Pane, Bože.
20 Čo by ti mohol Dávid ešte povedať? Veď ty, Pane, Bože, poznáš svojho sluhu! 21 Kvôli svojmu sluhovi a podľa svojho srdca si urobil celú túto veľkú vec, keď si to dal vedieť svojmu sluhovi.

22 Preto si veľký, Pane, Bože; tebe podobného niet a podľa toho, čo sme na vlastné uši počuli, okrem teba niet Boha.
23 A ktorý iný národ na zemi je ako tvoj ľud, Izrael, ku ktorému prišiel Boh vykúpiť si ho za ľud, urobiť mu meno, konať preň veľké a zázračné veci a vyhnať národy a bohov spred svojho ľudu, ktorý si si vykúpil z Egypta?
24 Upevnil si si svoj ľud, Izrael, za svoj ľud naveky a ty, Pane, stal si sa jeho Bohom.

25 A teraz, Pane, splň slovo, ktoré si hovoril o svojom sluhovi a jeho dome naveky, a urob tak, ako si hovoril! 26 Vtedy bude tvoje meno veľké naveky a budú hovoriť: „Pán zástupov je Bohom nad Izraelom.“ A dom tvojho sluhu Dávida bude pred tebou trvalý. 27 Lebo ty, Pane zástupov, Bože Izraela, dal si svojmu sluhovi zjavenie: „Postavím ti dom.“ Preto tvoj sluha našiel odvahu modliť sa k tebe túto modlitbu. 28 A teraz Pane, Bože, ty si Boh a tvoje slová sú pravda. Ty si sľúbil svojmu sluhovi toto dobrodenie.

29 Nuž začni teraz žehnať dom svojho sluhu, aby večne trval pred tebou! Lebo ty, Pane, Bože, si hovoril a nech je dom tvojho sluhu požehnaný tvojím požehnaním naveky!“

Kontext úryvku

Dávid odpovedá na Božie posolstvo, ktoré mu sprostredkoval Nátan, modlitbou. Je to základný postoj, všetci sme pozvaní, aby sme na Božie posolstvo odpovedali modlitbou. V našom úryvku nachádzame Dávidovu modlitbu, ktorá pomerne rozsiahla a veľmi pekná. Môžeme ju rozdeliť na tri časti.

18-21
18 Tu kráľ Dávid šiel, posadil sa pred Pána a hovoril: „Kto som ja, Pane, Bože, a čo je môj dom, že si ma priviedol až sem? 19 Ale to bolo, Pane, Bože, v tvojich očiach málo, nuž hovoríš o dome svojho sluhu aj do budúcnosti. A to je zákon pre človeka, Pane, Bože. 20 Čo by ti mohol Dávid ešte povedať? Veď ty, Pane, Bože, poznáš svojho sluhu! 21 Kvôli svojmu sluhovi a podľa svojho srdca si urobil celú túto veľkú vec, keď si to dal vedieť svojmu sluhovi.“

V prvých troch veršoch je opísané, ako Dávid pokorne a úctivo zameriava svoju pozornosť na Božiu prítomnosť. Výraz „dom“ tu nadobúda ďalší význam. Nie je tu použitý vo vzťahu ku zamýšľanému chrámu. Zamýšľaný chrám nie je v Dávidovej modlitbe vôbec ani spomenutý. Výraz „dom“ sa nevzťahuje ani na budúce pokolenia Dávidovho rodu. Ale tu je výraz „dom“ použitý vo vzťahu k pôvodnej jednoduchej rodine, z ktorej pochádzal, ktorú Boh daroval Dávidovi, takej nepatrnej vo vzťahu k Božej veľkosti. Dávid si uvedomuje, aký je malý pred Bohom a priznáva, že táto malosť je miestom, na ktorom Boh mohol uskutočniť veľké veci. Tu nachádzame veľmi podobný postoj, aký mala pre Bohom Panna Mária, keď velebila Boha vo svojom chválospeve.

Dávid prijíma zvrat a zmenu, ku ktorej ho vyzvali Nátanove prorocké slová. V jeho myšlienkach dozrieval veľký projekt, totiž plán postaviť dom pre Pána. Dávid si uvedomil, že on býva vo veľkom dome z cédrového dreva a zároveň musí priznať svoju malosť a malosť svojho paláca voči Božej veľkosti. A tak skôr, ako by rozvíjal veľký projekt stavby pre Boha, musí prijať a vo viere a vo vďačnosti uvedomiť si a vysloviť, čo všetko veľké Boh urobil v jeho živote. Nie Dávid má robiť veľké veci pre Boha, ale je to Boh, ktorý urobil veľké veci v jeho živote a pre neho. A tak si Dávid uvedomuje svoje miesto pred Bohom a vyjadruje to pokorným, vďačným a zodpovedným spôsobom. Hovorí o tom, kým chce byť pred Bohom. Seba označuje za „sluhu“, pojem, ktorý bude potom stále opakovať a ktorý nachádzame v tejto modlitbe použitý až desaťkrát. Aj tento postoj vytvára duchovné spojenie medzi Dávidom a Máriou, ktorá sa označuje za „služobnicu“, keď sa dozvedela o Božom prísľube. Anjelovi Gabrielovi odpovedala „som Pánova služobnica“ a potom v modlitbe Magnificat sa k tomu vracia, keď vyznáva, že Boh zhliadol na poníženosť svojej služobnice.

Dávid je kráľ, ale vie, že byť kráľom, to znamená byť Božím sluhom a sluhom ľudu, ktorý mu Boh zveril. Súčasne s tým, že sa označuje za sluhu svojho Pána, vyjadruje aj svoju zodpovednosť: Boh ho povolal, aby sa stal nástrojom uskutočnenia Božieho prísľubu. Tento prísľub stojí na Božej vernosti a nie na Dávidových zásluhách. Dávid si uvedomuje, že sa musí stať sluhom tohto prísľubu, vie o tom, že prísľub sa bude uskutočňovať aj cez jeho vieru a jeho slobodu a tak vlastne Boží prísľub definuje ako „zákon pre človeka“ (v. 19).

Ako máme rozumieť tomuto pomerne tajomnému vyjadreniu? Formulácia „je to zákon pre človeka“ znamená, že je to Božie rozhodnutie, ktoré je pevné a trvalé ako každé Božie rozhodnutie, nikdy nepominie a nezmení sa. Zároveň je to aj Boží prísľub, ktorý vyžaduje vypočutie, prijatie a poslušné nasledovania zo strany človeka. Dávid si uvedomuje, že sa musí stať sluhom tohto prísľubu, aj keď, a to opakuje, všetko, čo Boh robí, nerobí na základe zásluh človeka, ktorý to prijíma, ale „kvôli svojmu sluhovi a podľa svojho srdca“, ako je to vyjadrené v 21. verši.

Musíme si to pripomínať, že Dávid je mužom podľa Božieho srdca a byť podľa Božieho srdca znamená, že osoba vie, že Boh nezakladá svoj prísľub na našich krehkých zásluhách, ale na veľkosti svojho srdca. Sme podľa Božieho srdca, keď sa cez naše slová a skutky prejavuje Božie srdce. Tým sme skutočnými sluhami Božieho prísľubu, keď odhaľujeme, aký je Boh. Aby sme mohli odkrývať a sprostredkovať Božiu dobrotu, musíme najprv my sami dovoliť, aby nás sám Boh premenil. Dávid prežíva túto skutočnosť a vyjadruje to slovami: „Veď ty, Pane, Bože, poznáš svojho sluhu!“ Sú to veľmi múdre slová modlitby, že Boh pozná svojho sluhu. Znamená to byť si vedomý a veriť, že ešte skôr než by sme mohli my poznávať Božie srdce, je nevyhnutné otvoriť sa a dovoliť, aby nás Boh premieňal.

Po tomto úvode sa Dávidova modlitba rozvíja v ďalších dvoch častiach.

Vo veršoch 22-24 Dávid Bohu ďakuje.
22 „Preto si veľký, Pane, Bože; tebe podobného niet a podľa toho, čo sme na vlastné uši počuli, okrem teba niet Boha. 23 A ktorý iný národ na zemi je ako tvoj ľud, Izrael, ku ktorému prišiel Boh vykúpiť si ho za ľud, urobiť mu meno, konať preň veľké a zázračné veci a vyhnať národy a bohov spred svojho ľudu, ktorý si si vykúpil z Egypta? 24 Upevnil si si svoj ľud, Izrael, za svoj ľud naveky a ty, Pane, stal si sa jeho Bohom.“

Toto je oslavná časť modlitby. Keď Dávid ďakuje, zdôrazňuje pojem vykúpenia, ktorý je použitý vo verši 23 dva razy. Boh nás vykupuje, čiže oslobodzuje nás, aby sme sa mohli stať jeho vlastníctvom. Oslobodzuje nás od nepriateľov, aby nám umožnil vytvoriť vzťah priateľstva s ním, aby sme mohli mať s ním vzťah a byť zviazaní zmluvou.

Vykúpený ľud sa stáva Pánovým vlastníctvom, jeho túženým a milovaným majetkom, objektom jeho privilegovanej a osobitnej pozornosti. Môžeme si všimnúť, že tu sa ďakovanie rozširuje smerom k tomu, čo Boh urobil nielen pre Dávida, ale pre celý ľud a vyústi vo verši 24 do jasnej formulácie zmluvy: „Upevnil si si svoj ľud, Izrael, za svoj ľud naveky a ty, Pane, stal si sa jeho Bohom.“

Oba prísľuby, ktoré Boh urobil Dávidovi, sú teraz rozšírené na celý ľud. Tak ako Dávidov trón bude trvať navždy, tak aj ľud bude Pánom upevnený navždy a Pán bude jeho verným Bohom.

Modlitba sa nekončí ďakovaním ale prosbou, ktorú Dávid vyslovil a máme ju vo veršoch 25 – 29.
25 „A teraz, Pane, splň slovo, ktoré si hovoril o svojom sluhovi a jeho dome naveky, a urob tak, ako si hovoril! 26 Vtedy bude tvoje meno veľké naveky a budú hovoriť: „Pán zástupov je Bohom nad Izraelom.“ A dom tvojho sluhu Dávida bude pred tebou trvalý. 27 Lebo ty, Pane zástupov, Bože Izraela, dal si svojmu sluhovi zjavenie: „Postavím ti dom.“ Preto tvoj sluha našiel odvahu modliť sa k tebe túto modlitbu. 28 A teraz Pane, Bože, ty si Boh a tvoje slová sú pravda. Ty si sľúbil svojmu sluhovi toto dobrodenie. 29 Nuž začni teraz žehnať dom svojho sluhu, aby večne trval pred tebou! Lebo ty, Pane, Bože, si hovoril a nech je dom tvojho sluhu požehnaný tvojím požehnaním naveky!“

Dávidova prosba je preniknutá formuláciou „a teraz“. Táto formulácia silne zaznieva tri razy, vo veršoch 25, 28 a 29.

Príslovka „teraz“ bola používaná v starobylých zmluvách na Blízkom východe ako niečo obvyklé. Vždy zaznievala z úst silnejšieho zmluvného partnera, ktorý vyžadoval od slabšieho partnera verné dodržiavanie prijatých záväzkov. Vo svetských zväzkoch to bol pán, ktorý povedal „a teraz“ svojmu podriadenému, keď vyžadoval od neho vernosť záväzkom.

V Dávidovej modlitbe je to naopak. Je to on, slabšia strana, ktorá sa odvažuje prosiť Boha, aby zostal verný svojim záväzkom. Dávidova modlitba je v tomto veľmi smelá a požaduje, aby Boh bol verný svojej zmluve, ba zdá sa, že Dávid žiada ešte viac. Žiada od Pána Boha, aby nielen potvrdil svoje slovo a vykonal, čo sľúbil (v. 25), ale na konci vo verši 29 žiada o požehnanie, aby jeho dom zostal navždy a aby bol navždy požehnaný.

Meditatio

Máme pred sebou naozaj pekný príklad biblickej modlitby: modlitba začína, že sa modliaci správnym spôsobom sústredí na Pánovu prítomnosť, uvedomí si, že Pán pozná plnú pravdu o jeho živote, otvorí sa jeho pôsobeniu, obnoví v sebe túžbu žiť podľa Božej vôle. Následne s vďačnosťou si pripomína Božie dobrodenia, ktoré dostal a z vďačnosti sa obracia k budúcnosti a na nej postaví prosby, v ktorých prosí, aby Boh nielen potvrdil, čo už vykonal, ale aby naplnil aj svoje prisľúbenia a aby aj v budúcnosti obdaroval modliaceho sa svojou milosťou a milosrdenstvom ešte hojnejšie ako v minulosti.

Na záver si môžeme pripomenúť, že chrám na Pánovu slávu postavil Šalamún, ale to, čo je dôvodom oslavy Pána ešte viac, je vernosť jeho samého, ktorá sa prejaví aj v tom, že Dávid a jeho potomstvo budú oslavovaní.

Boží prísľub Dávidovi nájde svoje neprekonateľné zavŕšenie v Ježišovi Kristovi, podľa tela Dávidovom synovi, ktorý prostredníctvom svojej smrti a zmŕtvychvstania bude oslávený a stane sa Pánom navždy pre všetky stvorenia, aby v ňom nachádzali oslobodenie od zlého, vykúpenie a obnovenie vzťahu s Otcom. Nesmieme však zabudnúť, že na pozadí tohto kristologického naplnenia prisľúbenia je ešte aj iné naplnenie, ktoré môžeme označiť ako ekleziálne.

Prisľúbenie sa napĺňa v Kristovi, ale cez neho a v ňom sa napĺňa aj v nás, ktorí tvoríme jeho mystické telo. Pripomínajú nám to viaceré texty Svätého písma Nového zákona. Môžeme citovať aspoň jeden, ktorý je cenný preto, lebo doslova preberá niektoré vyjadrenia z tohto nášho úryvku z Druhej knihy Samuelovej.

„ [...] Vy ste chrám živého Boha, ako hovorí Boh: „Budem v nich prebývať a medzi nimi chodiť, budem ich Bohom a oni budú mojim ľudom. A preto vyjdite spomedzi nich, oddeľte sa, hovorí Pán, a nečistého sa nedotýkajte; a ja vás prijmem a budem vaším Otcom a vy budete mojimi synmi a dcérami, hovorí všemohúci Pán.“ (2Kor 6,16-18)

Šalamún postaví chrám na Pánovu slávu, ale pravým chrámom, ktorý stavia Pán pre svoj ľud, a v ktorom chce prebývať, uskutočňovať stretnutie a prijímať poklonu je ľudská prirodzenosť jeho Syna, v ktorej podľa prológu Evanjelia podľa svätého Jána, Boží Syn prijal ľudské jestvovanie. A ako pripomína svätý apoštol Pavol, aj my sa prostredníctvom daru Ducha Svätého stávame Božím chrámom a aj pre nás platí prísľub: „budem vaším Otcom a vy budete mojimi synmi a dcérami“.

Prvý rozmer, ktorý nám pripomína náš úryvok a ktorý nám môže pomôcť otestovať a vylepšiť náš život, ukazuje na vzťah, ktorý musí vždy jestvovať medzi našimi túžbami alebo našimi plánmi a podnetmi, ktoré nachádzame v Božom slove.

Preto je správne, aby sme sa pýtali: Na základe akých kritérií robíme naše rozhodnutia? Hľadáme podnety pre naše rozhodnutia v Božom slove? Je Božie slovo pravidlom, mierkou, normou pre naše rozhodnutia?

Máme aj my svojho Nátana, na ktorého sa môžeme obrátiť, aby nám pomohol preveriť vo svetle Božieho slova cestu, po ktorej kráčame alebo cieľ, ku ktorému sa chceme nasmerovať?

Dávidovo rozhodnutie postaviť Bohu chrám skrývalo v sebe nebezpečenstvo vziať Božiu prítomnosť akoby do svojich rúk, vytvoriť si svoj obraz o Bohu, ktorý bude nevyhnutne mylný. Uvedomujem si, že podobná náklonnosť môže ohrozovať aj moju osobnú vieru? Neohrozuje aj našu vieru pokušenie vymedziť Boha na jedno miesto, nad ktorým vládneme, namiesto toho, aby sme sa nechali vytrhnúť a viesť mimo naše mylné útočiská? Ako žijeme náš vzťah s Bohom? Žijeme ho ako stretnutie s ním, ktoré nás vždy očisťuje a premieňa?

Ako nám môže dnešný úryvok pomôcť, aby sme si uvedomili a pripomínali všetky tie znamenia, v ktorých sme mali Boha naozaj prítomného v našom živote s jeho milosťou a ochranou? Náš úryvok nám prináša aj otázku, či je náš vzťah s Bohom skutočne synovský a dcérsky?

Uvedomujeme si v našom živote pravdivosť slov apoštola Pavla, ktorý v mene Božom povedal: budem pre vás ako otec a vy budete ako moji synovia a dcéry? Keď sa pozerám na Ježiša, v ktorom sa napĺňa prísľub daný prostredníctvom Nátana Dávidovi, ako sa mi darí, aby v mojom živote dozrievalo skutočne synovské a dcérske správanie sa voči Bohu?

Oratio

Otče na nebesiach, ako sladké je vedieť, že Ty si môj Otec a ja som Tvoje dieťa! Najmä keď sa nebo mojej duše zamračí a môj kríž je ťažší, cítim, že musím stále opakovať: Otče, verím v Tvoju lásku ku mne!
Áno, verím, že Ty si môj Otec v každom okamihu môjho života.
Verím, že ma miluješ nekonečnou láskou.
Verím, že na mňa dohliadaš vo dne a v noci a že ani vlások z mojej hlavy nespadne bez Tvojho dovolenia.
Verím, že vo svojej nekonečnej múdrosti vieš lepšie ako ja, čo je pre mňa dobré.
Verím, že vo svojej nekonečnej sile ma ochrániš od zla.
Verím, že vo svojej nekonečnej dobrote urobíš všetko pre tých, ktorí ťa milujú. 
Verím, ale upevňuj moju vieru, nádej a lásku.
Nauč ma vidieť vždy Tvoju lásku ako môjho sprievodcu v každej chvíli môjho života.
Otče, Ty vieš všetko, vidíš všetko a poznáš ma lepšie ako ja sám(a) seba. Môžeš urobiť všetko a miluješ ma.
Božský Otče, zavolaj všetkých ľudí, nech celý svet chváli Tvoju otcovskú dobrotu a Tvoju božskú milosť! Buď mojím nežným Otcom a chráň ma, nech som kdekoľvek, ako svoje zrenice. Nech som vždy hoden byť Tvojím(ou) synom (dcérou), zmiluj sa nado mnou!
Božský Otče, sladká nádej našich duší, kiež Ťa všetci poznajú, milujú a ctia!
Božský Otče, nekonečné dobro, rozlievajúce sa na všetkých ľudí, kiež Ťa všetci poznajú, milujú a ctia!
Božský Otče, kiež Ťa všetci poznajú, milujú a ctia!

Contemplatio

„Lebo ty, Pane, Bože, si hovoril a nech je dom tvojho sluhu požehnaný tvojím požehnaním naveky!“

(2 Sam 7, 29)