Ciele katechézy

MUDr., Mgr. Max Kašparů

Ja by som sa chcel pri  dnešnom stretnutí,  držať myšlienky, ktorú kedysi povedal Wiston Churchil: Rečník má vyčerpať tému a nie poslucháčov. Avšak vyčerpať takú rozsiahlu tému je obtiažne, a tak vám to budem dávať, bratia a sestry, vo forme polotovarov. Takže,  dám vám to ako polotovar a vy si to už nejako spracujete. Mám totiž pred vami jednu nevýhodu a jednu výhodu. Mojou nevýhodou je to, že mám obmedzený čas, ale veľkou výhodou je, že nemám obmedzených poslucháčov. Ak vám teda niečo podám v polotovaroch, tak vy si to už nejakým spôsobom spracujete. Niekomu to možno bude ležať v žalúdku, niekto to vyvráti, niekomu to prejde zažívacím traktom bez toho, aby sa ho to dotklo, ale prosím vás, to už záleží na vás, a to sme už pri prvej otázke katechézy. Nie každému človeku, dieťaťu, alebo dospelému, ktorému hovoríme niečo z právd Božích, tieto pravdu prejdú rovno do tela. Niekomu to leží v žalúdku, a niekoho sa to ani nedotkne.

Začal by som jedným príbehom, ktorý možno niektorí z vás poznáte. Ktorí nie, tak si ho vypočujte: V židovskej rodine mali mladého chlapca a rodičia chceli, aby šiel študovať na rabínsku školu. Poslali ho teda do školy a doma veľa a veľa pracovali, aby chlapca uživili v škole a keď sa chlapec po roku vrátil na prázdniny domov, tak si ho otec posadil ku stolu a hovorí: Tak čo, Izák, čo už vieš?  A Izák hovorí: Za rok v rabínskej škole som sa naučil, že Hospodin náš jediný miluje svoj  Izraelský národ . A otec sa diví: To je všetko? Za rok? A Izák  prisviedča: Áno. To je všetko. A otec hovorí: Ľudia dobrí, veď toto ja viem aj bez rabínskej školy! A syn mu na to múdro odpovedal: Otče, ty to vieš, ale ja som sa to naučil. A to je podstatný rozdiel. Na to musíte dbať pri  katechéze. V češtine, keď niekto niečo „ví“, tak to má v hlave. Ale keď niekto niečo „umí“, tak to má v krvi. A nám nejde o to, aby naši poslucháči v škole mali informácie pre mozgové kôry, ale aby mali formáciu pre svoju krv. Teda, už tieto dve slová - formácia a informácia sa líšia. Je potrebné, aby katechéza  nie iba informovala – to je to pre mozog –ale aby aj formovala – a to je pre krv. A ten Izák v rabínskej škole sa to naučil. Otec to iba vedel. Izák sa to naučil. A, priatelia,  život nevychádza z hlavy, ten vychádza zo srdca. Všetky hodnoty života vychádzajú zo srdca. Z hlavy vychádzajú nápady. A z nápadov nie je vzťah. Z nápadov je iba stav a my musíme budovať vzťahy. Takže asi o tejto myšlienke – Izáka a rabínskej školy, by som chcel rozvíjať svoju úvahu.

Keď si dieťa v 15 rokoch volí zamestnanie, obvykle sa tvrdí, že v tejto dobe sa rozhoduje o celej  jeho budúcnosti. Čiastočne. O celej jeho budúcnosti sa rozhoduje skôr.  Keď robím katechézu snúbencov, čo je môj obor, tam u nás, v mojej farnosti, tak vždy dievčatám kladiem otázku: Čo myslíš, kedy sa začína formovať charakter tvojho dieťaťa? A ona mi na to odpovedá: No, tak, keď chodí do školy, keď má šesť rokov. To je neskoro. Neskoro je aj v prvom roku. Akonáhle matka zistí, že je tehotná, už v tej chvíli sa začína formovať charakter jej dieťaťa. Ako žije, v akom prostredí, čím je obklopená. Nie iba aké jedy prijíma z potravín, ale aj aké jedy prijíma zo svojho okolia. Tvorba osobnosti je už základom pre to, aby budúci človiečik prijímal, alebo neprijímal hodnoty, ktoré ho presahujú. Priatelia, hodnoty, ktoré nás napĺňajú, to je to, čo raňajkujeme a obedujeme. Ale hodnoty, ktoré nás presahujú, to je tá potrava, ktorú vy, katechéti dávate deťom. A to, čo človeka presahuje, na to potrebuje otvorenosť a to je otázka charakteru. Ja by som si to dovolil prirovnať k talentu. Včera som tu s kýmsi hovoril o tom, že pri katechéze nie je dostatok pomôcok. Je to pravda. Profánny svet a my bojujeme o dieťa s profánnym svetom – má oveľa viac techniky, audiovizuálnej, textovej, aby nám spravil veľkú konkurenciu. Ale ono to nie je iba v tých pomôckach. Je to tiež v talente. Pretože, kúpte dieťaťu veľmi drahý klavír, alebo husle, ak v tomto dieťati nie je zmysel  pre tieto hodnoty, zmysel pre hudbu, to dieťa je schopné naučiť sa noty, klávesy, teóriu, ale nikdy  nezahrá krásnu skladbu. Tak isto je to s náboženstvom. Nehovorím to preto, aby sme sa ukľudňovali. Veľa detí nám po absolvovaní katechézy odpadá, vieru si nedržia a my by sme si povedali: Oni aj tak nemajú talent pre Pána Boha. Práve prenatálna psychológia nám jasne ukazuje, že tyran, alebo svätec sa začínajú formovať už pred narodením. Je potrebné, aby sa psychológia  študovala. Nie pre psychológiu samotnú, ale aby sme ľuďom rozumeli.

Je síce dobré poznať náboženskú teóriu, ale je dobre poznať aj prax. To je tá druhá polovica. Tu je spoj medzi teóriou a praxou, ktorá vychádza zo znalostí dieťaťa. Poznať dieťa a poznať vierouku, poznať oboje. Ak poznám iba jedno, nemôžem učiť.

Rakúsky bádateľ  Karl Lorenz dostal Nobelovu cenu okrem iného za objav, že hneď prvé hodiny novorodenca sú rozhodujúce pre celý jeho život. Iba teraz môžeme porozumieť  tomu, čo nám hovorí história. Keď pruský cisár Fridrich II. chcel so svojimi dvornými mudrcmi rozhodnúť, ktorý jazyk  je pre človeka  primárny, zo sirotinca vybral niektoré deti, izoloval ich, prikázal, že s nimi nesmie nikto hovoriť. Dávali im jesť, starali sa o ich hygienu, ale nemohli s nimi hovoriť. On očakával, že začnú hovoriť latinsky,  grécky, alebo najskôr nemecky, ale tie deti  všetky pomreli, aj keď o nich bolo po materiálnej stránke postarané. Akonáhle nemali slovný kontakt, a nemali „kožu na kožu“, nebol dotyk, nedostatkom lásky deti chradli a zomierali.

Dnes vieme, že každé dieťa, každý dospelý, s ktorým sa stretnete, je originál. Boh totiž nikdy nerobí kópie. Kópie robia automobilky, továrne. Boh nie. A všetka teória o katechéze je iba všeobecná, pretože aj tak, každý človek, ktorý vstupuje do procesu katechézy je odlišný od toho druhého. To nám vždy hovoril pán profesor na lekárskej fakulte: Učte sa to z tých knižiek, ale aj tak si každý pacient maródi podľa svojho. Takže ja by som vám povedal to isté: Učte sa tie teórie, pedagogické a katechetické a teologické, ale aj tak by bolo najideálnejšie, keby sme pri formácií mohli pracovať individuálne.

Súčasne k tomu pridať ešte aj kolektív, ktorý by posilňoval, pretože človek, ktorý hľadá vieru, ale v nej dozrieva, potrebuje mať kolektív, ktorý ho v tej viere  posilní. Teraz, keď bolo stretnutie mládeže v Ríme, tak tí, ktorí sa vracajú,  vracajú sa veľmi posilnení tým, že veď ja u nás, na dedine nie som sám, čo verím. Veď tam nás bolo niekoľko stotisíc. Keď tu hovoríme o iniciačnej katechéze, tak  by som si dovolil jeden pojem: preiniciačná.  Niečo, čo predchádza výuke, v lepšom prípade formácií. A to je rodina.

Neviem, ako vy na Slovensku, ale my v Čechách máme túto tendenciu v rodinách. Ja ťa chlapče nemôžem učiť matematiku a zemepis. To ťa musí učiť škola. Ja ťa nemôžem učiť fyziku a chémiu, to ťa musí učiť škola. Ja ťa nemôžem učiť náboženstvo, to ťa musí učiť škola. V tých prvých prípadoch to platí, v tom poslednom prípade to neplatí, pretože postoj sa učí v rodine. Akoby rodina mala dať nádobu a katechéta už ju len napĺňa. Teda,  základ musí deťom dať rodina. Teraz si spomínam na sv. Tomáša Aquinského, ktorý hovoril, že milosť predpokladá prirodzenosť. My máme veľmi často tendenciu stavať krov na krivej stene. My máme veľmi často tendenciu učiť náboženstvo tam, kde nie je prirodzený  terén, aby mohlo toto slovo zapustiť korene a je to rozsievačove slovo, ktoré padá vyložene na neúrodnú pôdu. Aj tak treba siať, ale treba aj uvažovať, že i táto siatba potrebuje určitú formu. Že to nemôžeme robiť rutinne, že to nemôžeme robiť formálne. Uvedomme si , bratia a sestry, že telefónne čísla, na ktoré sme telefonovali pred dvadsiatimi rokmi, už dnes nikde nezvonia. Že spôsob výuky, ktorý sa robil za prvej republiky, už dnes nemôžeme uplatňovať. A mať dojem: Ja to nezmením, ja budem pokračovať tak, ako to učili mňa... to nie je známka ortodoxie, ale skamenelosti. To je názorová petrifikácia. To je skamenenie pohľadu na súčasného mladého človeka. A tento pohľad je dôležitý a prvá chyba, ktorá sa robila v katechéze je, že sa neobklopil zo strany katechétu tromi faktormi. (Pozri obr. č. 1)

Prvým faktorom je empatia, vcítenie sa. Ak sa vyučujúci nedokáže vcítiť do situácie toho človeka, nespraví nič. Vedieť sa vcítiť. To dieťa má problémy doma, v sebe, so sebou, so svojimi hormónmi. Ak budeme k nemu pristupovať bez empatie, vcítenia sa, k ničomu dobrému nedôjdeme. Spomeňme si, čo hovoril Blais Pascal, francúzsky fyzik: Sú hodnoty, ktoré nemilujeme, pokiaľ ich nepochopíme a iné, ktoré nepochopíme, pokiaľ ich nemilujeme. Tak je to s človekom, ktorého vyučujeme náboženstvo.

Druhé katechetické pravidlo je autentičnosť, pravdivosť. Je rozdiel hovoriť pravdu a byť pravdivý. Je to otázka osobnosti človeka. Ak poviete: Boh sa zjavil ako  Najsvätejšia Trojica  - hovoríte pravdu, ale ak nežijete ako kresťan – nie ste pravdivý. Toto sa netýka učiteľa zemepisu. Ale pre nás to platí. My musíme žiť pravdivý život.

Posledná vec je akceptácia. Prijímať toho, ku komu prichádzame. Prijať druhého človeka je umenie. Tomu sa musí katechéta učiť. A katechéta často chce, aby deti prijímali pani katechétku takú, ako ona je. Deti ma musia prijať i s mojou hystériou, náladovosťou... Pretože ja tu učím. Nie. Naopak. My musíme deti brať také, aké sú. Takže zásada, ktorá platí pre katechézu v každom veku, je to zásada sv. Ignáca z Loyoly:  „Vojdite ich dverami a svojimi dverami ich vyveďte“. To je tá akceptácia. To znamená, nestrkať ich hneď do rímskokatolíckych dvier a ja ťa k tomu poslednému sv. prijímaniu dotlačím a máme to za sebou. Naopak. Vtedy to máme všetko pred sebou. Vchádzať ich dverami a pomaly vychádzať tými našimi. To je základný trojuholník katechetiky.

Hĺbková psychológia nám hovorí, že dieťa si bude schopné Boha predstaviť a mať ho rád, ak o tom rozhoduje matka. Otcova úloha začína až v troch rokoch. Matka je pre dieťa po narodení akýmsi božstvom. Ona sa skláňa, živé, chráni. Spomeňme si na starozákonné žalmy. Utiekam sa do tône tvojich krídel. Ak toto dieťa zažije, má otvorenú cestu nie k pochopeniu Boha, pretože to sa nepodarí nikomu, ale k lepšiemu porozumeniu toho, ako sa Boh o nás stará. Ale predstavme si situáciu, keď maminka by ešte sama potrebovala ochranu krídel a ona to má robiť svojmu dieťaťu. To je matka, ktorá by ho chvíľku od lásky zjedla, a potom ho strčí do kúta ako bábiku, s ktorou sa prestala hrať. To dieťa sa hnevá, nechce byť odložené, kričí, matka kričí ešte viac a ten prvotný obraz Boha sa začína narušovať, pretože dieťa si vzťah k neviditeľnému vytvára od toho, čo je viditeľné. Musí mať skúsenosť, musí mať zážitkovú reflexiu. Na druhej  strane sú zasa typy matiek, ktoré vychovávajú dieťa ako keď varia guláš. Potrebujú k tomu knižku. Do knižky pozerám a varím. Veľa mamičiek tak vychováva. Obklopia sa psychologickými príručkami a vychovávajú podľa nich. Nie. Oba postoje sú extrémy. Chce to prirodzenosť. A to nadprirodzeno môžeme potom klásť na to prirodzeno, čo dáva matka a otec v rodine.

–    Teraz sa na chvíľu zastavíme pri druhom príbehu.

–    Jeden učiteľ prišiel do triedy a priniesol so sebou päťlitrový pohár. Vložil do neho desať kameňov a spýtal  sa: Je plný? Niektorí kričali: Áno, iní nie.

–    Nie je -  povedal učiteľ a zobral štrk a nasypal do medzier.

–    Je plný? – spýtal sa.

–    Nie -  odpovedali žiaci.

–    Učiteľ zobral piesok a ešte doň nasypal.

–    Je plný?

–    Nie.

–    Správne.

Učiteľ zobral vodu a nalial už doplna. Teraz bol skutočne plný.

Žiaci pochopili.

Dieťa je na začiatku svojím spôsobom prázdna fľaša. A my doň na začiatku musíme vložiť tých desať kameňov, desať Božích prikázaní. Pretože to ostatné, ten štrk a vodu tam prinesie svet.  Ak to bude naopak, ak sa dieťa zaplní tou vodou, štrkom, tých desať kameňov tam už nikto nedá.

A pokračujme ďalej. Jeden náš vynikajúci kazateľ, Ladislav Simajchl, píše tento príbeh:

Ako študent som doučoval francúzštinu mladšieho spolužiaka, ktorý predtým študoval na cirkevnej škole, kde francúzština nebola. Oslňoval ma znamenitými znalosťami z náboženstva. Keď sa hovorilo o životopisoch svätých, dátach z cirkevných dejín, katechizmových otázkach, alebo o citátoch z Biblie, sypal to zo seba jedna radosť. Ale vždy s akýmsi posmešným, ironickým nádychom. Až som sa ho raz opýtal, ako je to s jeho vierou. Povedal  mi: Ja mám za sebou toľko vyučovania náboženstva, toľko modlenia a toľko hodín v kostole, že moja potreba po tejto stránke je už na celý život vyčerpaná. A páter Simajchl pokračuje: Vtedy som bol prekvapený, ale dnes tomu rozumiem. Čo spôsobilo, že všetka tá snaha a horlivosť v náboženskom vychovávaní vyšla navnivoč? Práve to, že všetkého bolo nadmieru. Učili ho bifľovať, a nie milovať. Išlo im to do mozgu a nie do krvi. Takže spolupráca s rodičmi je nevyhnutná. Viete, ono sa čas od času robí v školách rodičovské združenie. Ja myslím, že ten, kto vyučuje náboženstvo, by sa mal s rodičmi stretávať aj častejšie. Zasa česká skúsenosť: Posielam ho na náboženstvo, aby ho tam naučili niečoho sa báť. Posielam ho na náboženstvo, pretože u nás nie je družina. Posielam ho na náboženstvo, ale nechcem, aby chodil do kostola. Nech o tom niečo vie, len nech nie je z neho „pánbičkár“. Toto ja počúvam od rodičov. Potom tá výuka pre vás nie je vinica Pánova, ale kameňolom Boží.

Ďalšia vec. Ja mám za desať rokov, čo mám na starosti snúbencov, takúto skúsenosť. Každý snúbenecký pár, keď ku mne príde, dostane test. Sadnú si od seba, aby to nepísali spoločne a dostanú otázky. Prvá otázka je taká neutrálna, rozbehová: Koľko máš rokov? Druhá otázka je: Aké máš vzdelanie? To už je dosť podstatné. Tretia: Aký je tvoj vzťah k Bohu? Takto sa to musí formulovať. Nemôžeme sa pýtať: Chodíš do kostola, alebo nie? On tam chodí. Je to chodič. Štvrtá otázka je: Chodil si na náboženstvo, alebo nie? Piata: Aké sú tvoje záľuby? Šiesta: Prečo chceš svadbu v kostole? Siedma: Čo by si sa chcel dozvedieť? Tak máme sedem sviatostí, sedem otázok - židovskú známku plnosti. Ja by som sa chcel zastaviť pri otázke číslo štyri. Chodil si na náboženstvo, alebo nie? Za desať rokov mám túto skúsenosť: Keď mám snúbencov, ktorí na náboženstvo chodili, boli na poslednom svätom prijímaní, s tými je najhoršia práca. Ja som si to ako lekár diagnostikoval, že oni mali naočkované náboženstvo a získali imunitu proti viere. Boli zaočkovaní náboženstvom, získali alergiu na Pána Boha. Aká je to radosť, keď prídu dvaja ateisti, z ateistických rodín, ktorí chcú svadbu v kostole iba ako snobský folklór a my tam už sedíme štvrtú, piatu hodinu a stále to nemá koniec. A keď sme na konci, pýtajú sa: Už to nepokračuje? Ja hovorím, pokračuje. Po svadbe budeme pokračovať a pokračujeme. A máme konvertitov. Viete duch vanie, kam chce. Keď nám teda niekto  cez vyučovanie náboženstva dieťa zablokuje, tak ja to potom zbadám, keď má dvadsaťštyri a žení sa. Sedí tam pri stole, povaľuje sa a ja vidím v tých očiach dva pollitre, ako rád by si niekde vypil a nie ma počúval. A tí dvaja ateisti, tí tam sedia a ešte sa pýtajú na to a na to a na to. V tomto veku však s nimi nemôžeme začať tým, že Panna Mária s Ježiškom utekali do Egypta. Tu musíme začať životnou alternatívou. Život s Kristom, alebo bez neho. Vyber si. Je to na tebe. Si slobodný. Rodičia ťa nútia na svadbu v kostole. Kristus hovorí: Ak chceš. Budete sa diviť koľko, mladých ľudí si vyberie áno. Kristus - áno. Ale musíme im ho dať poznať ako Krista živého. Plastického. My sme zabudli na to, že Kristus vstal z mŕtvych. My ho podávame ako mŕtvolu.  Ako muzeálnu atrapu. Takto sa nedá učiť viera, iba náboženstvo.

Keby sme sa chceli vrátiť späť – prvá náboženská výchova začína bez slov. To je od počatia, cez narodenie, do troch rokov. Vtedy už dieťa pozná asi tisíc slov. Dajú sa mu už rozprávať biblické príbehy. Vtedy už treba hovoriť o Bohu. A tu sa robia zásadné chyby.

Nerobte z Boha rozprávkového deduška. Maminka síce pekne hovorí. Včera som ti hovorila o Karkulke a drakovi, dnes ti poviem o Pánu Bohu. Treba rozlíšiť, čo je rozprávka a čo je pravda. Viera je pravda a dieťa si z toho spraví rozprávku. Asi vo ôsmich rokoch sa jeho viera v rozprávky rúca a s ňou padá i viera v Boha. Často na celý život. 

Nesmie sa z Boha robiť strašiak na zlé deti: Vidíš, udrel si sa, to ťa Pán Boh potrestal...

Počkaj, ak nebudeš dobrý, Pán Boh ťa strčí do pekla. A na druhý deň.: Ak nebudeš dobrý, príde veľký pes a pohryzie ťa. Dieťa si  to dá dohromady. Zlý pes a Pán Boh trestajú. Ja som mal jedných snúbencov, ktorí prešli takouto výchovou doma a  oni ma tam potom počúvali a ten ženích hovorí: Počúvajte pane, a viete, že to, čo tu vy hovoríte, že tomu by sa dalo veriť? A ja hovorím: To ste ma potešili.

Ďalšia rada: viac hovorte s Bohom o svojich deťoch, ako s deťmi o Bohu.

Samozrejme, my si musíme uvedomiť ďalšie veci, ktoré sú tu: Pred dvesto rokmi bol jediný mediálny prostriedok  v obci kazateľňa, dnes je v televízií dvadsať kanálov, rádiá, magnetofóny, a do toho prichádza ešte naša informácia. To je len promile. Na človeka pôsobí jeho tradícia, ale i nové, alternatívne náboženstvá a na treťom mieste materiálny, bezhodnotový, hedonistický svet. Barak, auto, pivo v plechu. A v strede medzi tým je dieťa. Ubrániť ho a k tomu mu dať to, čo dá zmysel jeho životu – Ježiša Krista – to je našou úlohou.