Homo psychologicus, quo vadis?

Mgr. Pavol Židek, dekan

(upravená prednáška pre katechétov)

Najskôr úvodná poznámka: som na stretnutí katechétov a nezaoberám sa primárne katechetikou ani teológiou – som religionista. Čo môžeme ako religionista poskytnúť katechétom?

Témou dnešného katechetického sympózia je iniciačná katechéza mladého človeka týchto dní. A ten je zvyčajne celkom iný, než sme ho poznali resp. poznáme v klasických etablovaných kresťanských komunitách, v klasickej kresťanskej cirkvi. Ak mám na mysli ľudskú komunitu ako celok a dnes zvlášť tú komunitu, ktorú tvoria naše sídliská, veľmi rýchle zistím, že je radikálne iná než tá, ktorú nazývame spoločenstvo Kristovo alebo Cirkev. Som presvedčený, že je povinnosťou katechétov, a vôbec všetkých, ktorí sa zaoberajú akýmkoľvek druhom pastorácie, zamýšľať sa nad všetkými členmi týchto komunít (nielen nad tými „už z domu vychovanými“) a následne s nimi pracovať, resp. osloviť ich. Vďaka tomu, že religionistika už dávno nie je len vedou o starých mýtoch a primitívnych náboženských predstavách, ale stále väčšmi sa, najmä s pomocou sociológie, antropológie a psychológie, zaoberá predovšetkým náboženským prejavom dnešného človeka, má čo povedať aj katechétovi.

Ako religionista sa (religionistika je veda, zaoberajúca sa skúmaním vnútorných vzťahov v jednotlivých náboženstvách a dopadom týchto vzťahov na svet, v ktorom pôsobia) od katechétu líšim v tom, že pri svojej práci nevychádzam primárne zo svojho vlastného náboženského presvedčenia. Nemusím sa „stať neveriacim“ (to nie je totiž jednoducho možné, viera nie je vecou môjho chcenia alebo nechcenia, z pozície kresťana je to dar Boží), ale kvôli vedeckej objektivite musím v okamihu, keď prijímam konkrétne vedecké uzávery, dať akoby do zátvorky všetky svoje vlastné vnútorné presvedčenia, aj svoju náboženskú vieru, aj keď ju človek prežíva osobne veľmi hlboko a intímne a je presvedčený o jej pravdivosti. Jednoducho povedané, nesmiem v okamihu vedeckej objektivizácie „nadŕžať“ ani jednému z náboženstiev, pretože je mojou povinnosťou objektívne hodnotiť zmysel náboženstva ako takého pre život človeka, ako aj pre zmysluplnú kontinuitu a existenciu ľudského spoločenstva. Nikdy sa teda nepýtam, či má budhista, svedok jehovov alebo moslim pravdu. Pre mňa je otázka náboženskej pravdy nerelevantná otázka. Ja skúmam, nakoľko sa jeho (rozumej člena akéhokoľvek vyznania) náboženská intencia, teda jeho vyznanie, to čomu verí, zhoduje s tým, čo žije, teda s jeho náboženskými prejavmi voči sebe i sociálnej komunite, v ktorej žije. Skúmam teda nie pravdu, ale opravdivosť tohoto vzťahu. Pri každom skúmaní, porovnávaní ortodoxie (toho, čomu verí) a ortopraxe (toho, čo koná) si kladiem otázku, či ide skutočne o náboženský prejav toho náboženstva, ku ktorému sa hlási, alebo o prejav kryptomorfný alebo pseudomorfný (či už ho nazývame rítom alebo kultom v nábožensky sakrálnom priestore, ale aj mimo neho), ktorý ho posúva do roviny celkom iného „vierovyznania“ než je to, ku ktorému sa verbálne hlási. Pre mňa „majú pravdu“ rovnako konfucionisti, i protestanti, majú pravdu šintoisti aj vyznavači animistických náboženstiev. Nezostávam však pri relativistickom a synkretickom tvrdení, že „každý má svoju pravdu“, ale sa pýtam nakoľko je táto pravda v zhode s tým, čo sa javí, čo vidíme ako životný prejav tejto pravdy. Pýtam sa na vzťah týchto dvoch dimenzií človeka, dimenzií vnútorného presvedčenia a vonkajšieho prejavu (pričom nezáleží na tom, či ide o prejav „kostolný“, prejav oficiálneho  kultu alebo o prejavy všedného profánneho života vo vzťahoch človeka k človeku). Toľko ku poslaniu a metódam práce religionistiky.

Z toho, čo sme doteraz povedali, je zrejmé, že religionistika skúma náboženstvo ako sociálne podmienený jav. Inými slovami: náboženstvo je istou formou odpovede človeka na sociálno-kultúrne podmienky, v ktorých žije a naopak: náboženstvo udeľuje človeku schopnosť orientácie v sebe samom, vo svete ako celku i v sociálnej komunite, v ktorej žije. Súhrnne túto schopnosť orientácie označujeme slovom rituál.

Slovo rituál je skutočnou príčinou mojej prítomnosti na tomto sympóziu. Pred niekoľkými týždňami (pri viac-menej súkromnom rozhovore so zástupcami katechetického centra) som bol vyzvaný odpovedať na niektoré otázky, týkajúce sa problémov vo výchove, v katechéze mladých. Vyjadril som isté výhrady voči samotnému spôsobu katechizácie dnešnej mládeže. Pričom som vysvetlil, že z môjho pohľadu problém  tkvie v tom, že naša katechéza sa príliš často úplne vyčerpáva sústredením na udalostný rituál na úkor anamnetického rituálu, vďaka čomu my sami (rozumej pastorační kňazi a katechéti) štrukturujeme duchovný život mladého človeka tak, že mu doslova pripravujeme cestu do siekt, resp. nestabilných, ak nechcem povedať rovno, pochybných nových náboženských hnutí.

Ak mám vysvetliť rozdiel medzi spomínaným udalostným a anamnetickým rituálom, musím sa rozhodnúť pre zorný uhol. Faktom totiž je, že slovo rituál už nie je iba odborným výrazom liturgie či teológie. Toto slovo je jedným zo základných pracovných pojmov viacerých vedných disciplín – z nášho pohľadu najmä religionistiky, antropológie a  sociológie, a pokiaľ si uvedomujeme, že pojem rituál vychádza zo vzťahu, tak je aj pojmom modernej psychológie.

Všimnime si vývoj v antropológii. V odbornej literatúre sa až do prelomu osedemdesiatych a osemdesiatych rokov definovala antropológia ako veda o pôvode, o filogenetickom a ontogenetickom vývoji človeka. Zaoberá sa vznikom ľudských plemien, otázkou normálnej variability ľudského tela, jeho stavby a fungovania, tvorí prechod od morfológie a fyziológie človeka k dejinách. Od čias jej založenia, r. 1699, sa na tejto definícii prakticky nič nemenilo, až na malé, ale v celku bezvýznamné momenty. K rapídnej zmene v chápaní antropológie dochádza až za posledných 15 – 20 rokov. V čom spočíva táto zmena? V posune od skúmania biologických a fyziologických daností človeka k skúmaniu jeho života vzťahov. Ak klasická antropológia definovala „ľudskosť“ človeka primárne biologicko-fyziologickou stavbou a fungovaním ľudského tela, dnešná antropológia definuje „ľudskosť“ človeka jeho schopnosťou tvoriť a udržiavať „ľudské“ vzťahy.

Antropológia sa stále väčšmi zaujíma o medziľudské vzťahy. Človeka už nedefinujú žiadne konštanty, ale ho definuje komplex jeho vzťahov k iným ľuďom. Teda sa zaujíma o otázku zmyslu, pokiaľ je tento zmysel spoločenským zmyslom, to jest zmyslom priamo predpísaným alebo nepriamo označeným vzájomnými vzťahmi. To znamená, že sa na prvom mieste zaoberá rítom. Pre antropológiu súčasných svetov je charakteristická analýza tých rítov, ktoré sa tieto svety snažia uviesť do činnosti. Rituálna aktivita všeobecne spája dva základné pojmy: inakosť a identitu a snaží sa ich vyváženosťou stabilizovať vzájomné medziľudské vzťahy, ktoré vždy boli a budú problematické. Podľa pomeru (alebo podielu) inakosti a identity môžeme v spoločnosti rozlišovať dve základné formy rítov: anamnetický a udalostný. Ak je spoločenský rítus tvorený neúmerne vysokým podielom identity (tzn. všetci sme ako jedno, hovoríme to isté, to, čo je naprogramované) hrozí nebezpečenstvo spoločenskej tyranie; ak je neúmerne tvorený podielom inakosti, chápanej ako odlišnosť, hrozí nebezpečenstvo sociálneho chaosu. Ak hovoríme o kríze súčasnej spoločnosti, antropológia hovorí, že je to predovšetkým preto, lebo jednoznačne víťazí jazyk inakosti a ním konštituovaný udalostný rítus, pričom hybnou silou udalostného rituálu je pocit, zážitok, obraz.

Spýtajme sa teda antropológov a sociológov, aký je vlastne človek dnešných dní. Nasledujúca odpoveď je zmesou citátov autorov ako Gilles Lipovetsky, Marc Augé, Richard Sennet, Carl Lasch, Marcel Gauchet, pričom kvôli celkovému pohľadu neuvádzam presné ohraničenia citácií (autor G. Lipovetsky).

Každá generácia sa rada stotožňuje s nejakou mytologickou alebo legendárnou postavou, ktorú si vykladá podľa svojich vlastných problémov: Oidipa ako všeobecný symbol, Prométhea, Fausta alebo Sizyfa ako zobrazenie moderného údelu. Dnešnú dobu podľa mnohých bádateľov, najmä amerických, symbolizuje Narcis. Jedinec nadobúda dosiaľ nevídaného vzťahu k sebe a k svojmu telu, k blížnemu, k svetu aj k dnešnej dobe. Končí zlatý vek individualizmu, ktorý bol v rovine ekonomickej konkurenčný, v rovine domácej citový a v rovine politickej a umeleckej revolučný a rozvíja sa číry individualizmus zbavený posledných spoločenských a morálnych hodnôt.

Po politickom a kultúrnom vrení šesťdesiatych rokov, ktoré sa ešte mohlo javiť ako masový záujem o veci verejné, neskrývane nastáva všeobecný odklon od spoločenskej sféry a zároveň sa záujem ľudí sústreďuje na čisto osobné záležitosti. Revolučné očakávania a študentské revolty zmizli, je len veľmi málo vecí, ktoré by ešte dokázali ľudí dlhodobo vyburcovať. Všetko začína byť neutrálne a všedné. Tejto vlne apatie unikla len súkromná sféra. Človeku stačí dbať na svoje zdravie, uchrániť svoje materiálne postavenie, zbaviť sa svojich „komplexov“, čakať na dovolenku. Teraz možno žiť bez ideálov a bez transcendentného cieľa. Nastal koniec človeka homo politicus a prichádza éra človeka homo psychologicus, lačniaceho po vlastnom blahobyte a vyššej životnej úrovni.

Žiť prítomnosti, len a len prítomnosti, bez ohľadu na minulosť a budúcnosť, v úplnej „strate zmyslu pre historickú kontinuitu“, v dokonalom zotrení pocitu spolupatričnosti s „radom po sebe idúcich generácií, vychádzajúcich z minulosti a smerujúcich k budúcnosti“. Dnes žijeme sami pre seba, nestaráme sa o svoje tradície ani o tých, čo prídu po nás, upustili sme od zmyslu pre históriu rovnako ako od spoločenských inštitúcií a hodnôt. Vyvinula sa narcistická stratégia „prežitia“, vďaka ktorej si ľudia môžu zachovať fyzické a psychické zdravie. Lebo prežívať „dokonalú“ a ničím nerušenú prítomnosť si vyžaduje úplne sa zbaviť budúcnosti, lebo tá vyzerá veľmi neisto a hrozivo (už koľkí „spasitelia“ ľuďom sľubovali nádhernú budúcnosť a dosiaľ vždy sklamali, takže lepšie je neveriť už nikomu) a rovnako sa treba zbaviť minulosti, lebo tá je zvyčajne zdrojom výčitiek tej pamäti, ktorú nazývame svedomie (či už ide o svedomie osobné alebo spoločenské). Preto je výhodnejšie zamerať sa na prítomnosť, ktorú si ľudia neustále hýčkajú, chránia a recyklujú. Vzniká tak spoločnosť bez koreňov, bez počiatkov.

Tak vzniká narcizmus ako niečo, čo síce potláča tragičnosť života, no zároveň sa stáva novou formou apatie. Tvorí ju povrchná citlivosť na svet a zároveň hlboká ľahostajnosť voči svetu. Tento paradox možno čiastočne vysvetliť záplavou informácií, ktoré sa na nás valia, a rýchlosťou, s ktorou sa striedajú udalosti prezentované v oznamovacích prostriedkoch a ktorá nám bráni v trvalejších emóciách. V skutočnosti však narcizmus vznikol zo všeobecného odklonu od spoločenských hodnôt a cieľov, čo ide ruka v ruke s nadmerným zameraním sa na vlastné Ja. V systémoch „s ľudskou tvárou“, ktorých pohonom je rozkoš, blahobyt a zmäkčovanie noriem, všetko smeruje k podporovaniu číreho individualizmu, inak nazývaného aj psychoanalytický individualizmus zbavený všetkých masových rámcov a snažiaci sa o všeobecné zdôraznenie hodnoty človeka. Revolúcia potrieb a jej hedonická etika nenápadne rozdrobili spoločnosť na jedincov a postupne zbavili spoločenské ciele ich zásadného významu, čím umožnili, aby sa na všetko spoločenské naštepila psychoanalýza a aby sa stala novým masovým étosom.

Súčasne s informatickou revolúciou sa v postmoderných spoločnostiach odohráva aj „vnútorná revolúcia“, nebývalý záujem o poznávanie seba samého a o sebarealizáciu, ako o tom svedčí bujnenie rôznych psychoanalytických a komunikačných metód, orientálnych cvičení, bioenergie, rolfingu, masáže, joggingu, hypnózy, moderného výrazového tanca, akupunktúry a meditácie. V dobe, keď informácie nahrádzajú výrobu, sa konzumácia jogy, psychoanalýzy, výrazového tanca, zenu, skupinovej terapie či meditácie stáva novým obžerstvom; ekonomickej inflácii zodpovedá inflácia psychoanalytická a obrovský rozmach narcizmu. Psychoterapia a meditácia, niekedy prifarbená telesným cvičením či orientálnou filozofiou alebo kresťanskou pravdou viery, vedie človeka, aby sa zaoberal iba vlastním Ja, ktoré je tak povýšené na pupok sveta. Vzniká tak nevídaná podoba Narcisa: homo psychologicus. Narcis posadnutý sám sebou nezaháľa, nedrieme a nesní, ale naopak usilovne pracuje na oslobodení svojho Ja, na dosiahnutí autonómie a nezávislosti: jeho najvyššou métou je zriecť sa akejkoľvek lásky tohto sveta, aby „mohol mať rád sám sebe natoľko, že by ku svojmu šťastiu už nikoho iného nepotreboval“.

V takomto psychoanalyzujúcom rozpoložení zaujíma strategickú pozíciu podvedomie a potlačenie. Tieto prvky zahmlievajú pravdu o subjekte, čím sa stávajú základnými činiteľmi, ktorými neonarcizmus pôsobí. Narcizmus je odpoveďou na výzvu podvedomia nájsť sám seba; naše Ja reaguje tým, že sa vrhá do nekonečnej práce na svojom oslobodení, pozorovaní, interpretácii. Všetko, čo kedysi fungovalo ako odpad (sex, sen, prerieknutie atď.), je teraz recyklované do nových významov a libidinóznej subjektivity. Podvedomie teda vedie dnešného človeka  k tomu, aby neustále rozširoval priestor svojej osobnosti, aby do nej zahŕňal všetku veteš, haraburdie, čím sa pred ním otvára cesta k narcizmu celkom bezbrehému („Ježiš ťa má rád takého aký si“). Je to totálny narcizmus, ktorý sa prejavuje medzi iným aj v najnovších formách psychoanalýzy, ktorej už nejde o psychoanalytikovo, lekárovo či kňazovo zhodnotenie a vysvetlenie stavu, v akom sa človek nachádza, ale o jeho mlčanie (žiada sa od neho len empatia, pozorné načúvanie pacientovi) a pacient oslobodený od „Majstrovho“ učiaceho slova a od súradnicového systému pravdy je ponechaný zacyklenosti samého v sebe (lebo „všetkých bude učiť Boh sám“).

Vedomie seba samého teda nahradilo niekdajšie skupinové vedomie. Narcizmus človeka nabáda, aby sa ponoril sám do seba, čo mu umožňuje zbaviť sa zodpovednosti za verejný spoločný život, čím si rýchlo zvykne na sociálnu izolovanosť. Z môjho Ja sa stal stred všetkého môjho záujmu, lebo v sociálnej pustatine možno žiť len vtedy, ak bude ústredným záujmom vlastné Ja. Že sú ľudské vzťahy zničené? To nikomu neprekáža, človek sa predsa dokáže plne zamestnať sám sebou. Ľudia už nezískavajú sociálne návyky donucovaním alebo smerovaním k všeobecne prospešným ideálom, ale sebaočarením, očarením sebou samými.

K tomuto rozkladu nášho Ja smeruje aj nová uvoľnená a hedonistická etika, úsilie sa už nenos. Všetko, čo znamená nejaké obmedzovanie alebo prísnu disciplínu, stráca hodnotu. Nastupuje kult túžob a ich okamžitého uspokojovania. Naša kultúra vyjadrovania aj naša ideológia duševného pokoja pomocou voľných asociácií, tvorivej spontánnosti a nedirektívnosti podporuje rozptyľovanie na úkor sústredenia, chvíľkovosť na úkor zámernosti a prispieva k rozdrobeniu Ja. Nedostatok pozornosti u žiakov, na ktorý sa dnes sťažujú všetci učitelia, je len jednou z foriem tohoto nového pokojného a uvoľneného vedomia, ktoré sa vo všetkom podobá vedomiu televízneho diváka, ktorého zaujme čokoľvek, a vlastne nič, vedomiu zároveň vzrušenému aj ľahostajnému, presýtenému informáciami, vedomiu roztrúsenému, voliteľnému, ktoré je v dokonalom protiklade k slobodnému, pevnému vedomiu „determinovanému zvnútra, teda riadenému mravnými požiadavkami charakteru“. S nástupom éry čírej ľahostajnosti, keď miznú veľké ciele a veci, za ktoré sme ochotní obetovať život, dochádza k úplnému zániku vôle. Už neplatí „per aspera ad astra“ (námahou ku hviezdam), - teraz platí „všetko a hneď“ (stačí nájsť sponzora, ktorý mi zaplatí pobyt v mojom virtuálnom, dočasnom svete pohodlného pokoja, psychomanipulácie či meditácie).

Narcizmus tak napomáha aj rozkladu „vonkajšej determinácie“, ktorá vyžaduje uznanie blížneho a ktorou je usmerňované moje správanie k blížnym. Západné rozvinuté spoločnosti prechádzajú od typu spoločnosti, viac-menej riadenej druhými, k spoločnosti  riadenej zvnútra, zo mňa samého. Je to doba mravných systémov,  pre každého podľa osobnej miery. Je to vymanenie sa z moci blížneho, ktorý odo mňa niečo vyžaduje, prinajmenšom brať ohľad aj na potreby druhého. Ruší sa zásadný význam toho, ako ma vidia ostatní. Ja; autenticita je teraz dôležitejšia než vzájomnosť, sebapoznanie je dôležitejšie než uznanie. Tento odchod blížneho zo spoločenskej scény súvisí s novým rozdelením, psychickým rozpoltením, na vedomie a podvedomie. Keď mojim protipólom prestáva byť niekto iný, začína narcistický proces typu „Ja je niekto iný“ a opäť sme v bludnom kruhu nekonečného sebapoznávania a sebahľadania.

Narcistické zaujatie vlastným telom je v našom každodennom počínaní celkom evidentné, prejavuje sa úzkosťou zo staroby a vrások; posadnutosťou zdravím, „líniou“, hygienou; rituálom celkových lekárskych prehliadok a údržby tela (masáže, sauna, šport, diéty); kultom opálenia, nadmernou spotrebou liekov atď. Spoločenské nazeranie tela nesporne prešlo premenou, ktorej hĺbku možno porovnávať s demokratizačnou zmenou pohľadu na blížnych; z tohoto nového spoločenského chápania tela vzniká narcizmus. Telo prestalo byť vnímané ako inakosť, res extensa, ako niečo materiálneho a nemého a začalo byť stotožňované s človekom ako subjektom, s jeho osobou. Telo je znakom našej najhlbšej identity, za ktorú sa nemusíme hanbiť a ktorú možno nepokryte ukazovať na plážach alebo na rôznych predstaveniach v jej prirodzenej pravdivosti, t.j. nahote (striptíz). Ako osoba nadobúda telo dôstojnosť; musíme ho rešpektovať, teda ustavične sa starať o to, aby správne fungovalo, bojovať proti jeho starnutiu, neustále zakrývať známky tohoto starnutia chirurgickými, športovými, dietetickými a ďalšími prostriedkami, „fyzická“ zošlosť sa teraz považuje za niečo hanebného.

Moderný strach zo starnutia a zo smrti je jedným zo základov neonarcizmu. Stratou záujmu o budúce generácie sa totiž zvyšuje úzkosť zo smrti a zároveň sa predstava starnutia stáva stále neznesiteľnejšou vzhľadom k zhoršovaniu životných podmienok starých ľudí, (lebo ich podiel na populácii práve vďaka lekárskej starostlivosti neúmerne rastie) a stále neznesiteľnejšou vzhľadom k neustálej potrebe byť oceňovaný, obdivovaný pre svoju krásu, pôvab či verejnú známosť. Proces personalizácie systematicky odstránil všetko transcendentne a človeku zostáva len čisto aktuálny a celkom subjektívny život bez cieľa a bez zmyslu, v ktorom je vydaný napospas závratnému sebaočareniu. Človek uzavretý do vlastného ghetta musí čeliť svojej smrteľnosti bez akejkoľvek „transcendentnej“ opory (politickej, morálnej alebo náboženskej).

Protiklad medzi telom a duchom zmizol ako všetky ostatné veľké protiklady. Telo tak prestáva byť považované za niečo evidentne materiálne, čo by bolo v protiklade s vedomím, a stáva sa nerozlíšiteľným priestorom, akýmsi „objektom aj subjektom zároveň“, kolísavou zmiešaninou toho, čo vníma, a toho, čo je vnímané. Kde začína a kde končí telo vo výrazovom a modernom tanci, v joge, bioenergii, rolfingu alebo gestaltterapii? Jeho hranice ustupujú a začínajú byť nejasné; „hnutie za uvedomenie“ je zároveň objavovaním tela aj jeho subjektívnych možností. Miesto objektívneho tela tu máme telo psychologické a sebauvedomovanie si vlastného tela sa stalo jedným z cieľov narcizmu. Pracuje sa na tom, aby telo existovalo samo pre seba. Treba ho bezbreho milovať a načúvať mu, treba, aby sa vyjadrovalo, aby komunikovalo a z toho pramení snaha znovu objaviť svoje telo posadnutým hľadaním vlastnej prirodzenosti, všetkými dnešnými výrazovými, relaxačnými a koncentračnými technikami.

S velebením tela je to rovnaké ako s infláciou psychoanalytických techník. Narcizmus pracuje na tom, aby sa telo zbavilo všetkých zastaralých tabu a tlakov a aby od nich oslobodené bolo dostupné spoločenským normám. Popri strate podstaty nášho Ja dochádza ku strate podstaty tela, teda k odstráneniu biologickej telesnosti pôsobením, ktoré už neprebieha asketicky, obetou, sebazáporom, nanúteným či chceným nedostatkom, ale práve naopak hojnosťou. Punktičkárskou starostlivosťou o telo a neustálou snahou o optimálnu funkčnosť narcizmus ničí „tradičný“ odpor a ponúka telo, ktoré je prístupné všetkým experimentom.

Nastupuje vláda osobnosti, psychomorfnej kultúry a modernej posadnutosti vlastným Ja, túžiacim ukázať svoje „pravé“ či „autentické“ bytie. Narcizmus neznamená len vášeň pre sebapoznávanie, ale aj vášeň pre intímne odhaľovanie svojho Ja. Toto svoje Ja treba zaťahovať do všetkého a všade, treba verejne hovoriť pred čím väčším počtom ľudí o svojich dôvodoch, pri každej príležitosti obnažovať svoju osobnosť a city, vyjadrovať svoje najvnútornejšie zážitky, vydávať o nich svedectvá na všetkých dostupných verejných fórách. Inak budete považovaní za neodpustiteľne chladných, anonymných a málo duchovných. Ľudské spoločenstvo sa už neutvára na základe zeme, krvi, stavu, rodovej príslušnosti, teraz sa bratáme, vytvárame spoločenstvo výlučne na základe spoločných pocitov. Bratstvo je už len združením výberovej skupiny, ktorá odmieta všetkých, čo do nej svojimi pocitmi nepatria. Výsledkom takéhoto moderného bratstva je fragmentácia a totálne vnútorné rozdelenie spoločnosti ľudí, ktorí sú odsúdení žiť na tom istom území a v tom istom čase.

Tento psychologický striptíz sa predstavuje ako nástroj sociálneho riadenia a zmierenia. Vyžaduje sa len toľko, aby sa hýrivé rozprávanie o sebe podriadilo novým normám. Úprimnosť musí byť uvoľnená, srdečná, zdielna. Treba sa vyjadrovať bez výhrad, slobodne, s nonšalantným úsmevom, ale vždy v určitom rámci dohodnutom zúčastnenými . Jestvuje úžasný výber všetkých tých „kľučiek“, lstí a „trikov“, umenie skrývať, umenie masky nestratilo nič zo svojej účinnosti. Intimizmus všetko zbavuje obsahu a miesto toho zavádza psychoanalytické zvádzanie, čím všeobecne rozširuje ľahostajnosť, lebo všetci vedia, že je to zvádzanie, pretože aj sami zvádzajú.

Čím tolerantnejšia sa spoločnosť javí navonok, tým sú rozšírenejšie a ostrejšie vnútorné konflikty. Od stavovského boja sa prešlo k „boju všetkých proti všetkým“. Vládne číra rivalita, zbavená akéhokoľvek historického alebo morálneho významu. Vedie to ku vzniku stále barbarskejších a konfliktnejších medziľudských vzťahov. Väčšia spoločenskosť a ochota k spolupráci sú len zdanlivé. Za zásterkou hedonizmu a starostlivosti každý cynicky využíva druhého a háji len vlastné záujmy. Stále väčší počet ľudí je odhodlaný realizovať sa kvôli sebe a tak, že sa začlení do nejakých kamarátskych skupiniek, ktoré sa stávajú Narcisovými psychologickými obežnicami. Úpadok celkovej verejnej vzájomnosti totiž nevedie k tomu, že by človek mal vzťah len sám k sebe, ale k tomu, že sa emočne viaže na súkromné skupiny, pričom jeho záujem o ne je síce nestály, ale celkom úprimný a opravdivý, lebo Homo psychologicus kvôli svojmu ľahostajnému pokoju chce žiť v uvoľnenom, sympatickom prostredí, s ľahkou komunikáciou, ktoré mu nič nevyčíta a nemá na neho prílišné nároky.

Boj za uznanie tým nemizne, len sa privatizuje, väčšinou sa prejavuje v dôverných kruhoch, vo vzťahových problémoch. Túžba po uznaní je stále menej súťaživá a stále viac estetická, erotická a afektívna. Ide o túžbu zapáčiť sa, očariť, aby ma ostatní počúvali, prijali ma, mali ma bez zbytočných nárokov radi a poskytovali mi pocit bezpečia, v ktorom každý hľadá len to, čo si sám „praje“.

Pre týchto ľudí sa skutočnosť mení na tranzitné miesto, na územie, na ktorom prežiť znamená byť v ustavičnom pohybe. Klimatizovaná skutočnosť presýtená informáciami sa stáva nedýchateľnou a cyklicky človeka odsudzuje k cestovaniu; ísť kamkoľvek, „niekde inde“, ale hlavne sa pohnúť - čo vyjadruje našu ľahostajnosť voči realite. Všetko naše životné prostredie meníme tak, aby urýchľovalo pohyb ľudí i informácií, aby znemožňovalo nehybnosť, pretože tá vyžaduje družnosť, ale my družní byť nechceme, lebo tým by sme rušili všetko, čo bolo doteraz povedané.

„Kiež by som len mohol niečo cítiť!“ Tak znie výkrik zúfalstva čoraz väčšieho počtu ľudí. V tomto bode sa psychológovia zhodujú: v posledných dvadsiatich piatich alebo tridsiatich rokoch väčšina psychických porúch je narcistického typu, zatiaľ čo „klasické“ neurózy 19. storočia - hystérie, fóbie a obsesie, z ktorých liečenia povstala psychoanalýza - už sú v menšine. Narcistické poruchy nemávajú podobu „porúch s jasnými a dobre definovanými symptómami“, ale podobu „charakterových porúch“ vyznačujúcich sa vleklou a celkovou stiesnenosťou, pocitom vnútornej prázdnoty a nezmyselnosti života, neschopnosťou vcítiť sa do vecí a ľudí. Strata podstaty tu dospieva k najkrajnejšej hranici, ktorou je neschopnosť niečo pociťovať, akési emočné prázdno.

Ľudia majúci obavy z nestálosti, ktorou sa dnes vyznačujú osobné vzťahy, túžia stále viac po emočnom odpútaní; naväzovať medziľudské vzťahy bez hlbšej oddanosti, nebyť zraniteľný, získať citovú nezávislosť, žiť sám. V subjektívnej rovine strach zo sklamania vidíme napr. v procese oddeľovania sexu a citu. Hlása sa cool-sex a voľné súžitie, sex sa má klimatizovať, zbaviť emočného napätia a tak dospieť k ľahostajnosti, nezáujmu, a to má nielen preto, aby sme sa chránili pred sklamaním v láske, ale aj pred vlastnými vzplanutiami, ktoré by mohli ohroziť našu vnútornú vyrovnanosť. Je koniec sentimentálnej kultúry, koniec všetkých happyendov a melodrám: prichádza kultúra cool, kde si každý žije vo vlastnom bunkri ľahostajnosti, v bezpečí pred vlastnými aj cudzími vášňami.

Ľudia však túžia po emočnej intenzite vzťahov stále rovnako (lebo taká je ich ľudská prirodzenosť), ak nie viac, ale čím viac v ňu dúfajú, tým vzácnejší a každopádne kratší býva zázrak splynutia. Čím viac je v meste možností stretávať sa, tým osamelejší sú ľudia; tým vzácnejšia je možnosť poznať intenzívny vzťah. Všade sa stretávame sa samotou, prázdnotou, neschopnosťou niečo cítiť. Ľudia putujú, cestujú, vyhľadávajú rovnakými pocitmi nadšené spoločenstvá, uchyľujú sa k nespočetným „známostiam“. No v tom je zúfalstvo Narcisa, naprogramovaného k tomu, aby bol zahľadený sám do seba: príliš mocne, než aby sa zahľadel do niekoho druhého a zároveň nedostatočne, pretože po nejakom citovom vzťahu ešte túži.

Záver

Po vyššie uvedenej diagnóze dnešného, najmä mladého človeka, si ešte uvedomíme, čo je udalostný a čo anamnetický rítus v kresťanstve.

Anamnetický rítus je reálne obetovaný a trvalé sa vo svojom mystickom tele obetujúci Kristus. (Anamnéza znamená spomienku, sprítomnenie nejakej udalosti). Po celé stáročia platilo, že všetko, čo robil kresťan malo zmysel len dovtedy, pokiaľ jeho činnosť bola včlenená do tohoto anamnetického rítu. A práve preto bolo jeho konanie „kresťanské“. Ak by bol kresťan v minulých storočiach písal, napr. knihu o asketike, ale nebral by ohľad na Kristovo vykupiteľské dielo (ignoroval by kresťanský anamnetický rítus), a túto knihu by písal na základe asketických praktík princa Siddhártu (alias Budhu), nebolo by toto dielo kresťanské, aj keď by sa vo veľkej miere zhodovalo s praktikami kresťanstva.

Naopak udalostný rítus sa zaoberá, resp. vyplýva z konkrétnej situácie tu a teraz. V tom najširšom zmysle ide o každú udalosť osobného aj spoločenského života. V užšom zmysle o prvé sväté prijímanie, birmovku, sobáš, pohreb, konkrétnu svätú omšu, modlitbu, spoveď, vyučovaciu hodina náboženstva atď. Ak všetky tieto udalosti majú byť kresťanské, musia vychádzať z anamnetického rituálu obetujúceho sa Krista, v rámci tohoto rituálu sa musia rozvíjať a k nemu sa musia vracať svojimi výstupmi. Pokiaľ sa pri nich Kristov anamnetický rituál používa len ako akýsi „náboženský podmaz“ (tento výraz preberám zo sveta hudby – vieme, čo je to hudobný „podmaz“ čítaného textu), nesmieme hovoriť o „kresťanskej“ udalosti. Je to prosto „udalosť podmazaná kresťanstvom“. „Kresťanské“ je tu len drapéria mojej udalosti. Kresťanstvo sa realizuje v udalostných dávkach: Ten  najkrajnejší prípad  prvé sväté prijímanie – birmovka – sobáš v kostole – pohreb. Výsledkom je kryptomorfný kresťan, ktorý sa ničím nelíši od svojho okolia.

Ak v katechéze nevenujeme tomuto faktu dostatočnú pozornosť, my sami vedieme dieťa k tomu, aby svoj život ako celok vnímalo len ako sled udalostí. Príliš sa sústreďujeme na to, ako to dnešné roztopašné dieťa, mnohokrát ťažko zvládnuteľné, zaujať. Sme sústredení na jediný problém: ako preň vytvoriť z hodiny náboženskej výchovy, resp. z mládežníckeho stretka príjemný udalostný rituál. Katechéza si musí klásť primárne otázku, k čomu chcem dieťa vychovať. Až následne otázku akými prostriedkami. Pokiaľ sám katechéta nemá jasno v tom, k čomu má dieťa vychovávať, potom nie je schopný adekvátne používať prostriedky výchovy. Neúmerne vysoký podiel obrazu, zábavnej formy a osobných problémov na úkor zodpovedného vzťahu k iným, k celku kresťanstva, doslova fragmentuje duchovný svet mladého človeka. Mladý kresťan sa už nedokáže odlíšiť vo svete, o ktorom sme počuli vyššie a stáva sa bez pocitu straty svojej identity len jedným z mnohých, aj keď sa to deje v narcistickom zaľúbení do vlastnej duchovnej dokonalosti.