Vízia Cirkvi o odovzdávaní viery, o katechéze

(Mons. György Udvardy, biskup)

V duchu II. vatikánskeho koncilu uzreli svetlo sveta rôzne dokumenty o odovzdávaní viery na úrovni svetovej Cirkvi, neskôr i miestnych cirkví:

VKD – Všeobecné katechetické direktórium – 1971

OICA – Ordo initiationis christianae adultorum – 1972 (OUDKŽ – Obrad uvedenia dospelých do kresťanského života)           

EN – Evangelii nuntiandi – 1975

CT – Catechesi tradendae – 1979

RM – Redemptoris misiio – 1990

KKC – Katechizmus Katolíckej cirkvi – 1997

VDK – Všeobecné direktórium pre katechizáciu – 1997

U nás v Maďarsku:

Uvádzanie dospelých do kresťanskej viery – 1999

MKD – Maďarské katechetické direktórium – 2000.

Koncil postavil do centra misijnej činnosti Cirkvi evanjelizáciu. Táto evanjelizácia nespočíva iba v „odovzdávaní vedomostí“, v „informácii“; privádza k obráteniu. O tom svedčí aj terminológia v dokumentoch, kde sa namiesto „vyučovania náboženstva“, „náboženskej výchovy“ užíva výraz „katechizácia“, resp. jeho rôzne obmeny: katechumenát, katechumenátna katechéza, iniciačná katechéza. Tento nový pohľad zdôrazňuje dôležitosť toho, aby sa vytvoril správny obraz Boha, Cirkvi. A pretože sa toto dá zažiť iba v spoločenstve, dokumenty upozorňujú na dôležitosť správne chápať úlohy spoločenstva, na jeho cieľ, resp. v tejto súvislosti na spôsob vytvárania pravého spoločenstva. Stálym prvkom katechézy je príslušnosť k spoločenstvu, nakoľko katechéza musí prebiehať v mene spoločenstva Cirkvi a v jednote s Cirkvou.

Pomocou týchto dokumentov môžeme zhrnúť predstavu Cirkvi o katechéze do nasledovných 5 bodov:

1. katechézu musí nevyhnutne charakterizovať to, že chce kresťanskú vieru predstaviť ako dôstojnú a dôležitú ponuku, možnosť pre človeka.
2. katechéza musí hovoriť o viere, o ľudskej existencii takým spôsobom, aby hľadajúci mohol pochopiť, že kresťanská viera hovorí o dôležitých problémoch ľudského bytia.
3. katechéza má pomáhať zodpovedným spôsobom v tom, aby si človek mohol zvoliť kresťanstvo v tej kultúre, v ktorej žije, a aby sa v tomto svojom rozhodnutí vedel utvrdiť.
4. úlohou katechézy je pripraviť nových kresťanov na to, aby vedeli vo svete žiť ako autentickí kresťania, ako takí ľudia, ktorých nevedia pomýliť prípadné nedostatky danej kultúry
5. katechéza má za úlohu pripraviť kresťanov na to, aby boli schopní prežívať evanjelium ako oslobodzujúcu možnosť pre iných ľudí a iné kultúry, teda aby boli schopní z presvedčenia žiť evanjelium v jeho oslobodzujúcej sile a prítomnosti.

1. zjavenie – cirkev – katechéza

Aby sme vedeli správne definovať katechézu, musíme si vyjasniť jej vzťah k zjaveniu a k Cirkvi.

Zjavenie má viacero foriem, avšak jeho plnosť môžeme spoznať iba v Ježišovi Kristovi. On je ten, kto vo svojom vtelení, v udalostiach svojho života, v učení, v skutkoch, vo svojej smrti a zmŕtvychvstaní ukázal, kto je Boh a kto je človek.

Aby jeho dielo pokračovalo, aby sa zjavenie odovzdávalo ďalej, vytvoril spoločenstvo. Týmto spoločenstvom je Cirkev. Poslaním Cirkvi je teda ukázať Ježiša  svetu, ohlasovať Božie kráľovstvo a podporovať jeho uskutočňovanie tým, že odovzdáva skutočnosť a obsah Zjavenia.

Misia Cirkvi – služba Slova pozostáva z fáz, ktoré sú  navzájom  úzko späté; odzrkadľujú jednotu slov a skutkov. V evanjelizácii ide o dialóg prítomnosti, kresťanského svedectva a lásky. Tento dialóg spája ľudí, aby spoločne spoznali vieru. Po ňom nasleduje prvé ohlasovanie evanjelia a pozvanie k obráteniu.

Rozoznávame dva typy katechézy: iniciačná katechéza (katechumenát, kresťanské uvádzanie), a permanentná katechéza (communio – systematická výchova k viere; misia – výchova k poslaniu). Liturgia zahŕňa oslavu viery spoločenstva, učenie v rámci liturgie, bezprostrednú prípravu k sviatostiam a samotnú Eucharistiu, ktorá je prameňom výchovy k viere. A nakoniec úlohou teológie je napomáhať pochopenie viery (čo veríme, ako veríme), resp. pomoc pri permanentnom spoznávaní.

Systematickou službou Slova je katechéza. Cirkev bez katechézy neexistuje, čiže oba sú navzájom závislé: Cirkev rodí katechézu a katechéza rodí Cirkev.

Katechéza teda úzko súvisí so všetkými činnosťami Cirkvi (s liturgiou, s martýriou, diakoniou a koinoniou), má dôležité miesto v ich uskutočňovaní a zároveň z nich žije. Keď pochopíme súvislosť medzi zjavením, Cirkvou a katechézou, hlavné úlohy katechézy môžme zhrnúť nasledovne: podpora spoznania viery; liturgická výchova; morálna výchova; výchova k modlitbe; výchova k životu v spoločenstve a uvedenie do misie.

2. Cieľ a miesto katechézy

Cieľom katechézy je, aby vovádzala do spoločenstva s Kristom a so všetkými, s kým a s čím bol Ježiš v spoločenstve (s Otcom, s Duchom Svätým, so svojím Telom – s Cirkvou, bratmi a sestrami a s ľuďmi). Ďalším cieľom je napomáhanie živej, výslovne činnej viery, napomáhanie rastu a vyznania viery. Tieto dve veci úzko súvisia, pretože vyznanie viery je iba vtedy dokonalé,  ak je spojené s Cirkvou.

Protagonistami katechézy sú v riadnom prípade tí, ktorí už boli evanjelizovaní, resp. tí, čo sa obrátili. V súčasnosti však katechéza musí čeliť iným okolnostiam, a ako odpoveď na ne musí prijať aj také úlohy a obstáť v ich plnení, ktoré by tvorili súčasť misie alebo evanjelizácie (privádzať k obráteniu a k viere).

Modelom každej katechézy je krstný katechumenát. Táto katechumenátna príprava má inšpirovať všetky ostatné formy katechézy. Katechéza teda sleduje katechumenátny charakter iniciačnej katechézy, a pretože krstný katechumenát je vecou celého kresťanského spoločenstva, aj katechéza je starosťou tohto spoločenstva na rovine osobnej, morálnej i hmotnej.

Podľa katechetických direktórií je kresťanské spoločenstvo východiskovým bodom katechézy, je jej miestom i cieľom. Katechéze hrozí nebezpečenstvo, že bude neúčinná, ak katechumena neprijme také spoločenstvo, ktoré žije z viery, hovorí sa v CT 24. Kresťanské spoločenstvo už svojou existenciou ohlasuje, slávi a prežíva svoju vieru, a tak katechéza bude mať v nej nezastupiteľné a živé miesto.

„Miesta katechézy“ (rodina, farnosť, štátna škola, katolícka škola, kresťanské združenia a hnutia, atď.) sú tými miestami spoločenstva, v ktorých sa uskutočňuje katechumenátna i permanentná katechéza.

Fara je najdôležitejším miestom katechézy (jej gravitačným centrom), kde sa kresťanské spoločenstvo (ktoré je súčasne aj sviatostným spoločenstvom) formuje a prejavuje. Poslaním fary je, aby sa stala rodinným domom, kde môžu kresťania objaviť, že sú Božím ľudom, v ktorom je prítomná rôznorodosť ľudí; tento Boží ľud sa tu začleňuje do celej Cirkvi.

Hoci fara je privilegovaným miestom katechézy, v tomto svojom poslaní musí spolupracovať s ostatnými cirkevnými a svetskými inštitúciami (napr. s inými farnosťami, s katolícku školou, so štátnou školou). Fara sa nemôže uzavrieť sama do seba, lebo sprítomňuje miestnu Cirkev, prežíva život univerzálnej Cirkvi a zúčastňuje sa všetkých jej úloh (liturgia, martýria, diakonia, koinonia).

3. prvky farskej katechézy – I.

Zvlášť dôležitým prvkom katechézy je spolupráca. To je, žiaľ, oblasť, v ktorej sme sa najviac zranili počas minulých desaťročí. Pod týmto pojmom rozumieme iba organizovanie katechézy alebo - na teoretickej rovine - spoločenstvo ako danosť, kvôli ktorej netreba nič urobiť.

Avšak spolupráca má presné prvky a pravidlá. Na prvom mieste je to spoločný cieľ, ktorý každý uznáva a prijíma. Potom je to presné vymedzenie úloh (každému musí byť jasné, čo sú jeho úlohy, ale aj to, čo sú úlohy druhých. Tieto treba vedieť doceniť a chápať ako službu). A nakoniec je to vhodné riadenie, pracovný plán, vyhodnotenie. To sú dôležité fázy spoločnej práce, ktoré dovršuje slávenie.

Nesmieme zabudnúť ani na to, že spolupráca sa musí uskutočňovať na mnohých úrovniach: farár – katechéti; katechéti – rodičia; katechéti – katechizovaní; katechéti – farské spoločenstvo; katechéti – oficiálne vedenie. A samozrejme je veľmi dôležité, aby aj samotní katechéti vedeli navzájom spolupracovať.  Ďalej aj vzájomná spolupráca jednotlivých farností či spolupráca s výchovnými inštitúciami slúži katechéze.

Z povedaného vyplýva, že je veľkou chybou, keď katechéta, ako „sám vojak v poli“ skúša katechizovať sám, pretože takto predstavuje katechizovaným falošný obraz Cirkvi.

Aký teda má byť katechéta?

Katechéta, ako svedok, má byť vyzretou osobnosťou. Má vedieť dobre komunikovať a nadväzovať kontakty s inými. Vie budovať vzťahy, je poctivým človekom, ktorý dokáže kriticky uvažovať. Má vedieť spolupracovať s inými, vie vtiahnuť do práce aj iných. Vo svojej viere musí byť vyzretý (nech sa teda venuje svojmu duchovnému životu), nech si uvedomuje svoje apoštolské poslanie (má mať misijného ducha, vedome má prijímať svoju evanjelizačnú úlohu).

Katechéta ako učiteľ má mať potrebné biblicko-teologické vedomosti, pomocou ktorých vie kedykoľvek vydať svedectvo o nádeji. Má byť skúsený v pedagogike a psychológii, aby vedel rozpoznať potreby svojich zverencov. Má si rozširovať vedomosti z humánnych vied, aby vedel odovzdávať svoje vedomosti z teológie pri zohľadňovaní miestneho prostredia, kultúry a problémov.

Katechéta ako vychovávateľ má mať schopnosť vnímať iných a riešiť vzniknuté výchovné otázky. Má si uvedomovať, že cieľom jeho práce je viesť „skupinu svojich poslucháčov k zrelosti“, a že každý úspech jeho práce je jedinečným Božím darom. Úlohou katechétu je iba to, aby tomuto daru slúžil, aby ho obetoval, živil a napomáhal jeho rastu. Katechéta musí vo svojej katechéze objaviť svoj osobný štýl, a to tak, že zásady pedagogiky a katechetiky aplikuje na svoju osobu.

4. prvky farskej katechézy –II.

Všeobecné direktórium pre katechizáciu hovorí o rodičoch ako o prvých vychovávateľoch svojich detí vo viere (porov. VDK 226-227). Hoci mnoho súčasných rodičov si neuvedomuje túto zodpovednosť a iní si zas myslia, že sa s touto úlohou popasujú aj sami, je úlohou katechétu ponúknuť pomoc rodičom v tom, aby vedeli vychovávať svoje deti vo viere.

To, aby medzi rodičmi a katechétmi vznikla dobrá spolupráca, je dôležité z viacerých aspektov. Jednak z pohľadu viery a osobnosti rodičov: veď viera mnohých nie je dostatočne zrelá na to, aby svojim deťom ponúkli vhodnú pomoc, čo má negatívny vplyv aj na ich osobnosť. Jednak z pohľadu účinnosti katechizácie detí: náboženská výchova detí je omnoho účinnejšia, ak výchova rodičov a zodpovedných nie je protichodná.

Niekoľko zásad pri nadväzovaní kontaktov s rodičmi:

• Katechéta má byť voči rodičom otvorený, má hľadať možnosť stretnúť sa s nimi, pravidelne s nimi komunikuje, aby cítili, že sú preňho dôležití.
• Informuje rodičov o tom, kedy čo vyučuje a vyjadrí to jednoducho, na ľudskej rovine.
• Táto otázka má byť pre každého rodiča zrejmá, čo im dá možnosť zapojiť sa. (Napr.: keď je reč o Najsvätejšej Trojici, na rovine ľudskej je treba vyzdvihnúť hodnotu spoločenstva, jednoty. Tieto hodnoty sú predsa známe aj v rodine. Podobne napr. pri výklade Kány Galilejskej možno zdôrazniť oslavu. Príbeh o Zachejovi pripomína odpúšťanie. Obe tieto myšlienky majú byť v rodine základnou potrebou).

• Katechéta môže pomôcť zapojiť sa rodičom do náboženskej výchovy detí jednoduchými úlohami. Hodnotné sú tie podnety, ktoré obohacujú ich rodinný život, ktoré sú jednoduché, praktické a dajú sa uskutočniť (napr. úloha, ktorú možno spoločne riešiť namiesto večerného pozerania televízie).
• Prvý krok musí urobiť katechéta. Nech nečaká, že ho o pomoc požiadajú rodičia.

Niekoľko zásad v komunikácii s rodičmi:

• Tému stretnutia katechéta vopred oznámi. Stretnutie má byť radšej kratšie.
• Jeho reč nech je posmeľujúca, má formu rozhovoru, nemá to byť poučovanie.
• Katechéta si vyžiada názor rodičov, rešpektuje ich skúsenosť. Neháda sa s nimi, ale snaží sa pochopiť ich starosti, život a z toho vyplývajúce predstavy. Pritom s láskou, jednoznačne a vytrvalo obhajuje učenie Cirkvi.
• Ponúka pomoc v tom, aby sa aj rodičia navzájom spoznali, aby sa medzi nimi vytvoril pekný vzťah.

5. farská Katechéza v službe kresťanskej iniciácie

Cieľom katechézy je, aby sa katechizovaný dostal do spoločenstva s Ježišom Kristom a so všetkými, ktorí boli v spoločenstve s ním: s Otcom, s Duchom Svätým, s Cirkvou, s ľuďmi, s najchudobnejšími. Katechéza Cirkvi tento svoj  cieľ dosahuje službou Slovu, čo je jeden proces. Uvedenie (uvádzanie) do viery pozostáva z rôznych fáz, úloh, ktoré závisia jedna od druhej a sú nevymeniteľné. Sú to: evanjelizácia, katechéza, liturgia a teológia.

Vo fáze evanjelizácie sa uskutočňuje kresťanské svedectvo, skutky lásky, spoločenstvo, ktoré sa stretáva, aby počúvalo vieru a prvé ohlasovanie evanjelia, resp. dôsledkom je výzva k obráteniu.

Fázy katechézy sa môže zúčastniť iba ten, kto má jednoznačný záujem o obrátenie. Ak tento chýba, má to mnoho negatívnych dôsledkov. Naša aktuálna katechetická prax smeruje práve k takým jedincom, u ktorých evanjelizácia, a následne z toho vyplývajúce obrátenie chýba. Vo fáze katechézy musíme rozlišovať medzi iniciačnou katechézou a permanentnou katechézou. Plnú iniciáciu dostal ten, kto sa zúčastnil permanentnej (systematickej) katechézy. Veď pochopiť, čo znamená tá-ktorá sviatosť, vie iba ten, kto sa jej zúčastnil (kto ju prijal). Aj permanentná katechéza musí ostať až do konca katechézou katechumenátneho charakteru.

Vo fáze liturgie musí katechizovaný zažiť zážitok a poznanie kresťanského spoločenstva (kommúnia), zvlášť prostredníctvom slávenia eucharistie.

Vo fáze teológie je cieľom prehĺbenie obsahu viery, ktoré má dvojaký zmysel: hlbšie treba naučiť to, čo treba veriť, a zároveň i to, ako máme veriť.

Keď skúmame jednotlivé prvky vyššie uvedeného procesu a jeho vnútorný obsah v súčasnej iniciačnej praxi i v terajšej praxi prípravy na prijatie sviatostí a v ich vysluhovaní vynára sa nám veľmi veľa otázok.

Súčasná používaná prax sa vyvinula v tzv. „kresťanskej kultúre“, keď bola spoločnosť preniknutá evanjeliovými hodnotami. Dieťa sa stretávalo s tými istými hodnotami doma vo svojej rodine, v školskej výchove a v prežívaní viery vo farnosti či vo voľnom čase. Z toho vyplýva, že na prijatie sviatostí bohato postačila krátka školská príprava, veď systematická kresťanská výchova zaisťovala, že evanjeliová hierarchia hodnôt bude formovať život človeka, čiže bol účastný evanjelizácie. Toto ho potom  priviedlo k jeho osobnému obráteniu, k vedomému a zodpovednému prijatiu viery.

V dôsledku súčasných spoločenských zmien, ktorých sme svedkami, táto jednotná kresťanská výchova chýba. Iné hodnoty predkladá škola i rodina. Kresťanská výchova sa v istom zmysle dostáva na perifériu. Tak sa doterajšia účinná prax stáva neaktuálnou, zastaralou, pretože po prijatí sviatostí už nemá možnosť evanjelizovať a následne viesť  k osobnému obráteniu. Na to všetko sa ešte príprava na prijatie sviatostí odohráva bez účasti farnosti. Výsledkom týchto skutočností je neúčinnosť našej doterajšej praxe.

V katechéze vernosť Slovu vyžaduje, aby sme odvážne – podľa vôle Cirkvi a podľa jej dokumentov – zmenili našu doterajšiu prax prípravy na prijatie sviatostí. Predovšetkým je dôležité, aby sa katechéza na prijatie sviatostí udiala vo farskom spoločenstve. Tak isto je potrebné, aby dlhšie obdobie evanjelizácie viedlo k obráteniu primerane veku katechizovaného. Aby totiž obrátený človek vedel s vierou žiadať možnosť prijať sviatosti.  Táto služba Zjavenia a Slova bude môcť vyvolať plnší proces iniciácie v našich katechizovaných a privedie ich k plnšiemu sviatostnému životu, k životu s Bohom.