Evanjelizácia rodičov

Marián Bublinec

Člen Komisie pre katechizáciu pri KBS

 

Ak chceme hovoriť o evanjelizácii rodičov, musíme nevyhnutne hovoriť o katechéze dospelých. Ak však chceme niekoho katechizovať, musíme ho poznať. To je prvý krok ku každej katechéze. Preto tento príspevok bude najskôr hovoriť o vlastnostiach dospelého človeka, hlavne o jeho dynamickosti.

Potom by sme sa zastavili nad niektorými problémami evanjelizácie. Má čo povedať vyznanie viery dnešnému človekovi? Ako nadväzovať vzťahy, bez ktorých sa nedá robiť katechéza? Ako ohlasovať evanjelium dnešnému dospelému človekovi a teda i dnešným rodičom?

Pri hľadaní odpovedí na tieto otázky by sme sa chceli opierať o náš vzor, o Majstra, ktorý je Majstrom i v didaktike katechézy dospelých - o Ježiša Krista.

 

1. Putovanie človeka životom

Donedávna sme sa mnohokrát dopúšťali veľkej chyby v tom, že sme dospelého človeka považovali za človeka "hotového". Človeka, ktorý už zvládol tie najťažšie úseky svojho života a je to človek spokojný, harmonický, vyrovnaný, človek, ktorý už nepotrebuje oporu a pomoc, ktorý si vie vo všetkom poradiť sám. Niektorí sa možno tejto chyby dopúšťajú aj dnes. Preto je dôležité zastaviť sa nad dnešným dospelých človekom i z pohľadu jeho neustáleho vývoja, neustálej dynamickosti, zmeny, neustálych kríz, do ktorých sa dostáva a z ktorých má vyjsť víťazne. Túto dynamiku a náročnosť žiť ako dospelý človek, tieto neustále nové méty v živote, pripomína už príbeh o Abrahámovi: "Po týchto udalostiach Boh skúšal Abraháma a povedal mu: "Abrahám!" On odpovedal: "Tu som." A on hovoril: "Vezmi svojho syna, svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, a choď do krajiny Morja! Tam ho obetuj ako zápalnú obetu na jednom z vrchov, ktorý ti ukážem": Abrahám vstal včasráno, osedlal osla, zobral so sebou dvoch svojich sluhov a svojho syna Izáka a narúbal dreva na zápalnú obetu. Potom sa vybral na miesto, ktoré mu označil Boh. (Gn 22, 1-3)

Táto stať o Abrahámovi jasne potvrdzuje, že človek od svojho narodenia, do svojej staroby, do svojej smrti, musí putovať a dosahovať méty, obrazne povedané musí vystupovať na vrch Morja. Tento výstup je pre dospelého človeka oveľa náročnejší ako pre jeho dospievajúce dieťa. Abrahámovi sa po tej istej ceste na vrch Morja kráčalo oveľa ťažšie, ako jeho synovi Izákovi, pretože Abrahám vedel, čo ho na vrchole čaká, i keď skutočnosť bola nakoniec iná, nie krvavá, ale nádherná. Na jeho bolestnom putovaní ako takom, to však nič nemení.

Človek je teda tvor dynamický, putujúci. Jeho osobnosť nemôže byť nikdy zredukovaná na matematickú formulu. Neustále sa v ňom objavujú nové aspekty, nové veci a preto je nemožné presne ho klasifikovať.¹ Moderní psychológovia sú zajedno v tom, že človek sa neustále vyvíja. Ako príklad môžeme uviesť mnohých, ale stačia aspoň niektorí. Jeden z najvýznamnejších v tomto ohľade je bezpochyby E. H. Erikson. On rozdelil život človeka od narodenia až po smrť do ôsmich štádií. V každom z nich má človek dosiahnuť určitú métu, určitú vlastnosť. Ak ju nedosiahne, získava jej opak - negatívnu vlastnosť, ktorá mu bráni v ďalšom rozvoji, pokiaľ sa jej nezbaví.

¹ Cfr. ARTO, A., Psicologia evolutiva. Metodologia di studio e proposta educativa. Roma, 1990, p. 35.

 

2. Problémy evanjelizácie

Pri ohlasovaní evanjelia je nevyhnutné vyhnúť sa jednej veľkej chybe, na ktorú upozornil už tesne po koncile Yves Congar. Hovorí totiž, že najväčšia chyba, ktorá zranila moderný katolicizmus je v tom, že sa vo svojej teórii a vo svojej katechéze zastavil pri tom, kto je Boh a čo je náboženstvo samé v sebe, bez toho, aby pripojil aj význam toho všetkého pre človeka. Človek a svet bez Boha, pred ktorým dnes stojíme, sa narodili aj ako reakcia proti takému Bohu bez človeka a bez svetla.²

² Cfr. CONGAR, Y., Cristo nell´economia salvifica... in "Concilim", (1966)1, p. 37.

Pre človeka dneška nie je teda dôležité iba to, aby poznal obsah viery - v čo má veriť, ale aby popri tom poznal prečo veriť. Boh je môj Otec - aký zmysel to však má pre mňa? Dnešný človek už nie je človek, ktorý vie žasnúť a diviť sa nad tým, čo mu nie je užitočné. Potrebuje vedieť - čo z toho budem mať. Aj z mojej viery v Boha. Ak o tom nehovoríme, môže to mať viac príčin. Alebo na to zabúdame, alebo viera v Boha - a to je to horšia - ani nám samým už nič nedáva a nevieme prečo veríme. Toto má i veľmi veľké didaktické dôsledky. Musíme sa nevyhnutne pýtať: pravdy viery, ktoré chceme človeku dneška predkladať, majú pre neho význam? Sú preň zaujímavé a potrebné? Samozrejme, o tom sa nedá pochybovať. Avšak, ako je možné, že ich neprijíma, že sa pri nich nudí a nevie, čo má robiť? Ako je možné, že sa pri nich nudia tí, ktorí ich ohlasujú? Niet už nič nového a nič sviežeho za poučkami, ktoré sme sa raz navždy naučili? Alebo sa nám nechce hľadať a spájať ich so životom?

Pravdy viery, to je nám jasné, sa meniť nedajú a ani nesmú. Avšak je našou povinnosťou snažiť sa ísť za písmená a vyjadrenia a hľadať, objavovať nové veci a nové hĺbky.

Treba však uvažovať ďalej: Pravdy, čo ako pekné a príťažlivé, nikdy, opakujem nikdy nie sú prijaté, ak medzi osobami, ktoré si ich navzájom odovzdávajú nenastane vzťah. Preto sa budeme pýtať: Ako vytvoriť vzťah medzi ľuďmi, čo k tomu prispieva? Čo vzťahu pomáha, čo mu škodí? Je to nevyhnutné i preto, aby sa budovaním vzťahu medzi osobnosťami vytvorila komunita, ktorá je podmienkou sine qua non katechézy.

A nakoniec je ešte nevyhnutné položiť si otázku ohľadom samotného odovzdávania právd. Budeme si všímať ako to robil jediný a najlepší Učiteľ a Majster - Ježiš Kristus.

 

3. Budovanie vzťahov podľa vzoru Ježiša Krista

Budovanie vzťahov podľa príkladu Ježiša Krista je nevyhnutná vec. Katechéza môže byť akokoľvek dobre pripravená, ak neexistujú vzťahy medzi katechétom a katechumenom, neprechádza takmer žiadne posolstvo. A ak by tie vzťahy boli dokonca antagonistické, tak potom neprechádza absolútne nič. Preto sa pýtame: ako Pán Ježiš budoval medziľudské vzťahy? Ako to má robiť jeho Cirkev a jednotlivý kresťan?

 

3.1. Aktívne počúvanie

V prvom rade treba zdôrazniť, že Ježiš Kristus žil tridsať rokov v skrytosti a iba tri roky učil. Môžeme teda povedať, že on hovoril o Otcovi v prvom rade mlčaním a počúvaním. To je prvá charakteristika spôsobu učenia Ježiša Krista o nebeskom Otcovi.

Boh Otec je ten, ktorá nie je od nás ďaleko, ale je Boh s nami. Počúva nás. Cirkev, ak má byť Cirkvou chudobnou a slúžiacou, nemôže robiť nič iné, ako počúvať. A katechéta, ktorý chce reprezentovať Kristovu Cirkev má tiež vedieť mlčať a počúvať. Veď ako by vedel v čom treba komu slúžiť, keby nepočúval ľudí. A ako by vedel ako slúžiť, keby nepočúval Boha. Počúvanie je teda prvoradá vlastnosť každého, kto chce slúžiť v Kristovej Cirkvi. Kresťanské náboženstvo je náboženstvom počúvania. Kresťan by mal byť teda človek, ktorý počúva.³ Počúvanie je v dnešnom svete vlastnosť veľmi neobvyklá a mnohokrát ľudí prekvapí už samotný fakt, že niekto je ochotný a schopný nie iba počuť, ale i počúvať.

³ Cfr. CIAN, L., La relazzione d´aiuto. Elementi terico-pratici per la formazione a una corretta comunicazione interpersonale. Torino, 1992, p. 27.

Nedávno ma v noci zobudil telefón - píše Frankl - boli tri hodiny. Jedna pani sa rozhodla spáchať samovraždu a bola zvedavá, čo jej na to poviem. Pokojne som jej predostrel všetky argumenty, ktoré ju mohli priviesť k tomu, aby si vybrala život. Náš rozhovor trval dobrú polhodinu. Nakoniec ma uistila, že si život nezoberie a že ma príde vyhľadať do ordinácie. Nevedel som, ktorý dôvod ju presvedčil, aby si nebrala život. Zdalo sa mi, že žiadny z tých, čo som uvádzal. Nakoniec som zistil, čo to bolo. Bol to fakt, že napriek nočnému vyrušeniu som sa s ňou zhováral po celú polhodinu. Presvedčila sa, že vo svete, v ktorom sa môže stať aj toto, oplatí sa žiť ďalej. ⁴

⁴ Cfr. FRANKL, V, E., Senso e valori per l´esistenza. La rizposta della Logoterapia. Roma, 1994, pp. 23-24.

Vedieť počúvať iných teda nie je už vec každodenná. Dnešný človek to však potrebuje, aby mal niekoho, kto ho počuje a počúva. Čo však znamená počúvať? Nie je niekedy pravdou opak: totiž to, že by sme aj radi počúvali a nemáme koho. Chceme viesť dialóg a ľuďom sa nechce alebo nevedia. Prečo je to tak?

Počúvanie nie je pasívna činnosť. Počúvanie nie je iba mlčanie. Mlčanie nie je vždy počúvanie. Ako počúvať, aby sme pomohli dobre komunikovať?

 

3.1.1. Počúvame celou osobou

Na otázku "Čím počúvame?" sa zdá odpoveď veľmi ľahká: "Počúvame ušami." Je to však úplná pravda? Nepočúvame i očami? Mysľou? Dušou? Odpovieme synteticky: Počúvame celou osobou. Počujeme ušami, ale počúvame celí. Osobitnú dôležitosť pre počúvaní hrá náš zrak. Prvé počúvanie je počúvanie očami. Skôr, ako sa s niekým začneme zhovárať, nadväzujeme kontakt očami. Odvrátiť zrak, nepozrieť, nevšímať si, znamená nechcieť počúvať, nechcieť komunikovať. Byrokrat, úradník sa nepozerá, odpovedá, ale nepozerá. Pán Ježiš často komunikoval očami. Stačí spomenúť stretnutie s bohatým mladíkom (Cfr. Mk 10, 17-27). Ježiš naňho pozrel s láskou... Ježiš sa rozhliadol a povedal svojím učeníkom... Ježiš sa na nich zahľadel a povedal...

Počúvame teda nie iba ušami, ale celou osobou, osobitne zrakom.

 

3.1.2. Nechať hovoriť

Niektorí sa chvália tým, koľko vecí povedali, alebo napísali - píše Colombero - a pokračuje: Ja sa chválim tým, koľko som počúval. V žiadnej škole a v žiadnej knihe som sa toľko nenaučil o človeku ako práve z počúvania.⁵ Človek je však kniha osobitná, nie každodenná. Nedá sa zobrať do ruky, otvoriť, kde chceme a čítať hocikým. Otvára sa iba pred tým, pred kým chce. Preto pred tým, ako ho chceme počúvať, musíme ho otvoriť. Mnohokrát tým, že sami povieme čosi z hĺbky svojho ja. Čosi, čo by sme pred hocikým nepovedali. Dôvera rodí dôveru a veci najsubjektívnejšie, sú najobjektívnejšie - teda všetkým nám spoločné.⁶

⁵ Cfr. COLOMBERO, G., Dalle parole al dialogo. Aspetti psicologici della comunicazione interpersonale. Milano, p. 153

⁶ Cfr. Rogers, C. R., Ako byť sám sebou. cit., p. 33

 

3.1.3. Potrebujeme ticho

Niektorí ľudia sú veľmi nespokojní, keď majú byť ticho, keď nesmú hovoriť. To sú väčšinou ľudia, ktorí nenosia pokoj ani vo svojom vnútri. Kto nosí pokoj vo svojom srdci, spravidla nemá problém počúvať iného, nemá problém stíchnuť a prerušiť i vlastnú vetu v samom strede. Človek má ten veľký dar, že môže byť sám so sebou, že môže viesť sám so sebou dialóg. Pýta sa sám seba a sám si odpovedá. Súhlasí alebo nesúhlasí.⁷ Ľudia, ktorí vedia viesť dialóg so sebou samým, iba títo ľudia ho dokážu viesť s druhými. Iba títo ľudia dokážu počúvať iných.

⁷ Cfr. REALE, G., (a cura di) Platone, tutti gli scritti. Milano, 1991, p. 237.

 

3.1.4. Chcieť pochopiť

Aby sme chápali, je nevyhnutné "chcieť pochopiť". Toto nie je vždy ľahké, ale vždy je to nevyhnutné. Myslíme tu na prekonanie tak často rozšírenej choroby, ktorá nás vedie k tomu, aby sme "nechceli pochopiť". Vedome a dobrovoľne sa bránime tomu, aby sme sa pochopili. Hľadáme dôvody, pre ktoré by sme sa pochopiť nemuseli. Takýto dialóg medzi hluchými sa často mení na dialóg medzi násilníkmi. Počúvať, znamená "chcieť pochopiť", nech by ma moja vedomosť zaviedla kdekoľvek. Niekedy pochopiť iného je ľahké, inokedy ťažké a niekedy dokonca riskantné: čo keby mal náhodou on pravdu a ja budem musieť zmeniť svoj názor?

 

3.1.5. Nebáť sa pomlčiek

Správne počúvanie vie využiť i pomlčky, pauzy v rozhovore. Ticho, myslené ak pomlčka je vlastne priestor, ktorý ponúkame iným, aby aj oni vyjadrili svoj názor.⁸ Netreba sa báť pomlčiek, medzier, ticha ani vtedy, keď je nám položená otázka. Netreba odpovedať hneď. Ticho, pomlčka, medzera hovorí jasne o tom, že otázka bola vážna, seriózna a že ju takú aj prijímame a nad ňou uvažujeme. Vieme veľmi dobre, že skutky, slová i pomlčky majú zmysel, ktorý ide oveľa ďalej ako je ten, ktorý subjekt vyjadruje priamo.⁹

⁸ Cfr. Franta, H., - SALONIA, G., Comunicazione interpersonali. Roma, 1992, p. 75.

⁹ Cfr. CASTELAZZI, v. L., Introduzione alle techniche proiettive. Roma, 1983. pp. 37-38

 

3.1.6. Zaujať postoj

Pri rozhovore a pri počúvaní môžeme zaujať rozličné postoje. Od týchto našich postojov závisí mnohokrát úspech, či neúspech dialógu. Franta a Salonia vo svojej knihe Comunicazione interpersonale sa zamýšľajú nad týmito postojmi a hovoria o rozličných postojoch, ktoré môžeme zaujať v rozhovore pri počúvaní.¹⁰

Podobné dvojice vymenúva a rozoberá i Giuseppe Colombero vo svojej knihe Dalle parole al dialogo.¹¹ Na chvíľu sa pri nich zastavme.

¹⁰ Cfr. FRANTA, H., - SALONIA, G., Comunicazione interpersonale. cit., pp. 100-103.

¹¹ Cfr. COLOBERO, G., Dalle parole al dialogo. cit., pp. 68-96.

 

3.1.6.1. Brnenie - dôvera

Vzťah obrany sa vytvára u človeka ako i u zvieraťa vtedy, keď cítia nejaké nebezpečenstvo, ktoré ich ohrozuje. Sme stvorení preto, aby sme žili spolu s inými, sme tvory spoločenské. Keď sa stretáme s ľuďmi, ktorí sú nám podobní, majú rovnaké zmýšľanie ako my, nadobúdame istotu. A predsa prvé stretnutia s ľuďmi sú pre nás dvojznačné. Tešíme sa na ne, aj sa ich bojíme. Môžeme sa totiž stretnúť s človekom, ktorý bude mať odlišný názor ako je ten náš a naša istota zakolíše. Neistota a tma v nás vytvárajú strach, úzkosť. Tento strach je v nás zakorenený podstatne, esenciálne. Vychádza z nášho inštinktu sebazáchovy. Kto je ten človek, ktorého stretám po prvý raz? Kým sa chce zdať? Aká je jeho povaha? Vie čo je to úcta a láska? Strach z druhého je zároveň strachom, že sa budem musieť podeliť o svoj priestor. Stretnúť niekoho, znamená vždy stratiť centralitu. Znamená to, vyjsť zo seba samého a pozrieť sa na druhého. Strach z druhého je zároveň strachom, že budem súdený. Môžu byť spochybnené moje názory, moje životné postoje. Môj pohľad na seba samého, ktorý si žiarlivo strážim. Strach z druhého je do istej miery pochopiteľný, ale zároveň zabraňuje otvorenému a totálnemu dialógu, kým nedokážeš, že si dobrý. Znamená to podozrievanie, nosenie čiernych okuliarov.

Kto chce dospieť k hlbokému ľudskému stretnutiu, musí prekonať postoj obranný a pozerať na svojho blížneho v pokojnejšej perspektíve. Kto vedie rozhovor v znamení dôvery, hovorí svojmu blížnemu: Ty si dobrý, dokedy mi nedokážeš, že si zlý. Taký človek nemá strach ísť v ústrety, nemá strach byť dobrým, dokonca ani vtedy nie, keď sa mu to nevyplatilo, pretože žije presvedčenie, že je lepšie zlo zniesť, ako ho spraviť druhému.

 

3.1.6.2. Hodnotenie - prijatie

Kto počúva a zároveň hodnotí, okamžite spája hovorenie a konanie svojho blížneho s normami, ktoré nosí v sebe. Či sú to už normy politické, morálne, náboženské alebo jedine tie, ktoré si vytvoril on sám. Jeho charakteristické intervencie sú napr.: spravil si dobre, spravil si zle, máš pravdu, všetko si pokazil, toto musíš, toto nesmieš... Osoba, ktorá vedie dialóg týmto spôsobom, ho vlastne nevedie, pretože nepočúva, alebo aspoň nepočúva úplne. Nestihne totiž aj počúvať aj hodnotiť zároveň a niečo musí zákonite prehliadnuť. Okrem toho, takáto osoba sa stáva hyperkritická a človek, s ktorým vedie, či chcela by viesť dialóg, je vlastne odsúdený na to, že na ňom donekonečna nachádzajú chyby, z ktorých by sa mal opraviť. Je jasné, že takýto dialóg sa zvrhne na hádku, ak sú obaja partneri rovnako ladení alebo druhá osoba kontroluje to, čo hovorí a hovorí iba to, čo vie, že bude prijaté. Hovorí to, čo sa má hovoriť, hovorí to, čo sa chce počuť.

Vzťah prijatia, neznamená súhlas. Je to jedine uznanie, že človek, ktorý mi čosi hovorí, má slobodu cítiť sa sám sebou a môže vyjadriť to, čo cíti a tak, ako to vyjadriť vie. Nechce kvalifikovať a nechce súdiť počas dialógu. Počúva a chce prijať skúsenosť druhého v tichu a pokoji svojho vnútra. Keď Pán Ježiš hovorí nesúďte, chce nás chrániť od hriechov a zároveň nám chce pomôcť viesť úprimný dialóg. Vzťah prijatia však nikdy neznamená zriecť sa svojho osobného presvedčenia. Veď práve tým, že si vážim presvedčenie druhého, dokazujem, ako veľmi si vážim svoje vlastné.

 

3.1.6.3. Povýšenectvo - rovnosť

Vzťah povýšenectva v dialógu prežíva ten, kto si je vedomý nejakej svojej vlastnosti, ktorou prevyšuje svojho partnera v dialógu. Nemusí to ničím vyjadriť, stačí, že si to uvedomuje. Môžu to byť vlastnosti intelektuálne alebo sa môže jednať o ekonomickú nadvážnosť, postavenie, titul. Kontroluje situáciu a nemôže sa dostať v dialógu do žiadnej ťažkosti alebo nežiadanej situácie. Počúva so zhovievavosťou, ale je mu jasné, že posledné slovo bude patriť jemu. On je učiteľ a majster a ten druhý učeň, či učeník. On už vie všetko a nič nové mu nikto nemôže povedať. Osobitný druh povýšeného vzťahu je irónia, ktorá môže viesť až do cynizmu a sarkazmu. Na iróniu sa väčšinou neodpovedá. Nedá sa na ňu odpovedať a akonáhle ju niekto začne používať, zabil dialóg v zárodku. Nezničil ho ten, ktorý odchádza alebo mlčí, ale ten, kto prvý vytiahol zbraň irónie.

Ten, kto sa správa ako rovný k rovnému, dáva jasne najavo, že nemajú pre neho význam ani peniaze, ani tituly, ani vek, ani odlišná kultúra, ale ide mu jedine o hľadanie spoločnej pravdy, ktorá nás všetkých prevyšuje. Predkladá svoje myšlienky, ale ich nenanucuje. Vystupuje ako človek, ktorý vie, že existujú tajomstvá, pochybnosti, tma, šelest, húština a krovie. Pozná otázniky bez odpovedí. Vie, že nevidíme na všetko. Vie, že v živote človeka existujú drámy, pri ktorých môžeme iba mlčať a potrebujeme vidieť i tých druhých stáť v nemom úžase, údive či zhrození.

 

3.1.6.4. Ľahostajnosť - empatia

Prejavy ľahostajnosti sú nám všetkým jasné. Ide o prejavy apatie, nezáujmu, vzdialenosti, nepozornosti, chladu, neutrality. Tak ako irónia, takisto i ľahostajnosť a nepozornosť prejavenú hoci len pohľadom - končíme dialóg a nemáme chuť ho rozvíjať. Ten, kto hovorí a stretá sa s nezáujmom, okamžite chápe, že jeho situácia a jeho city, jeho vnútorné prežívanie neznamenajú pre druhého absolútne nič. Jeho partner v dialógu má uši, ale nepočuje, má oči a nevidí. Je to vzťah byrokrata, ktorý hovorí tebe, ale nie s tebou. Zatiaľ, čo ti odpovedá, neustále robí ešte niečo iné. Ignorovanie narušuje to, čo najviac potrebujeme pre svoj život - vedomie, že nás vnímajú, majú radi.

Empatia, naopak, je schopnosť nechať sa vtiahnuť do sveta druhých ľudí. Prejaviť pochopenie, záujem, viesť rozhovor "postavený na tebe". Empatia znamená vedieť plakať s plačúcimi a radovať sa s radujúcimi. Chápať  druhého, znamená pozerať sa na veci z jeho zorného uhla a chápať veci tak, ako ich chápe on. Pochopiť druhého neznamená zdieľať jeho myšlienky a schvaľovať jeho rozhodnutia, ale pochopiť, že v jeho pohľade majú veľký význam. Empatická osoba vie čítať v duši toho druhého, kým on hovorí možno celkom iné veci. Ten, kto rozpráva v takejto klíme, automaticky sa cíti prijatý. Nielen, že je počúvaný, ale on cíti, že ho počúvajú.

 

3.1.6.5. Manipulácia - spontánnosť

Typický príklad manipulácie, je manipulácia novinárska. Manipuluje ten, ktorý rozmýšľa a hľadá stratégie nie preto, aby ukázal na pravdu, ale preto, aby dokázal presvedčiť i o svojej prípadnej lži. Manipuluje ten, kto za každú cenu obhajuje osobné ciele alebo ciele nejakej skupiny. Manipulácia je skrytá túžba po ovládnutí, ktorá sa však maskuje za lásku a pravdu. V skutočnosti ide vždy o masky. Cieľom toho, kto manipuluje, nie je spoločné hľadanie pravdy, ktorá nás prevyšuje, ale ide o snahu presvedčiť. Slovo convincere veľmi pekne vystihuje i spoločné hľadanie pravdy - con vincere - spolu zvíťaziť, ale vyjadruje i túžbu zvíťaziť nad niekým. V prípade toho, kto manipuluje, ide práve o tento druhý, nedobrý význam slova convincere.

Spontánnosť - naopak - je postoj toho, kto nasleduje skryté ciele, kto vedie dialóg a má radosť už z toho, že ho vedie, že spolu s niekým môže hľadať pravdu. Rešpektuje slobodu motivácie toho druhého. Jednoducho v dialógu nehrá šach. Ak ty potiahneš sem, ja potiahnem tam, aby som ti čosi vyrazil, dal ti šach alebo dokonca mat.

 

3.1.6.6. Betón - prispôsobivosť

Je veľmi ľahko zbadať rozdiel medzi ľuďmi skostnatenými a ľuďmi, ktorí sa dokážu prispôsobiť. Suchosť, literovosť, zákonníckosť alebo schopnosť prijať druhého, otvorenosť, pripravenosť nechať sa presvedčiť. Skostnatený človek nepozná pochybnosť, nie je schopný spochybniť to, čo si myslí, že je správne. Tvrdí, že vedie dialóg, ale jeho postoj je vlastne monológom. Nepočúva nikoho, iba seba samého. V istom bode sa dialóg s takýmto človekom nutne preruší slovami: Nerozumieme si.

Osoba prispôsobivá je tá, ktorá vie, že na jednu vec sa môžeme pozerať z toľkých strán, koľko ich samotná vec má. Pravda o strome je rozličná pre toho, kto ho sadil, kto z neho berie ovocie, kto odpočíva v jeho tieni, pre suseda, ktorému vrhá tieň do záhrady, pre stolára, ktorý z neho narobí dosky. Veľmi veľa subjektívnych právd v tej istej jedinej objektívnej. Z toho pramení nevyhnutnosť dialógu, počúvanie i prispôsobenia sa jeden druhému.

Keď sme dosiaľ hovorili o počúvaní a povedali sme, že Ježiš Kristus v prvom rade počúval a počúval celou osobou, to isté môžeme povedať o hovorení. Hovoril celou osobou. Aj my tak hovoríme.

 

3.2.2. Hovoríme celou osobou

A práve preto je medziľudská komunikácia stále prítomné, pokračujúce, predvídateľné a mnohoúrovňové odovzdávanie a prijímanie významov, s cieľom účinnejšie usmerňovať naše životy.¹²

¹² Cfr. LENZ, L., Etická výchova pre cirkevné školy. Bratislava, 1995, p. 6.

Komunikácia je stále prítomná. Človek nemôže komunikovať, nakoľko mlčanie, postoj, pohľad, výraz tváre je tiež určitou komunikáciou. Hovoríme celou osobou, každým gestom, na mnohých úrovniach. Hovoríme aj vtedy, keď nás už možno náš partner ani nevidí, keď sme sa už rozišli. Náš pozdrav na rozlúčku môže byť napríklad ľahostajný, milý, chladný, radostný a tento môže ešte veľmi dlho doznievať vo vnútri človeka. Keď hovoríme, že Ježiš Kristus ohlasoval evanjelium aj svojimi činmi, ešte skôr ako slovami, nemyslime hneď iba na veľké zázraky jeho pozemského života. Samozrejme, že tieto sú najdôležitejším dôkazom jeho božstva. Avšak on ich až tak často ani nerobil. Naozaj iba vtedy, keď to bolo nevyhnutné. Ježiš Kristus však ohlasoval evanjelium svojimi každodennými postojmi. Svojím úsmevom, svojím pokojom, svojím pohľadom, svojimi gestami, podaním ruky... To všetko bolo naplnené jeho srdcom, jeho láskou k človekovi. On ju vyžaroval. Veľmi často komunikoval neverbálne.

 

4. Ohlasovať, ako ohlasoval Kristus

4.1. Rozliční poslucháči

Keď sa spýtame, s akými ľuďmi sa Pán Ježiš stretal a akým ľuďom ohlasoval božie pravdy, zostaneme zarazení, pretože to boli ľudia všetkých tried a kategórií v rozličných kombináciách a na rozličných miestach.

V prvom rade samozrejme ohlasoval svojím učeníkom: "Keď Ježiš videl veľké zástupy, vystúpil na vrch. A keď sa posadil, pristúpili k nemu jeho učeníci. (Cfr. Mt 5, 1-2) Inokedy sa na ktoromsi mieste modlil. Keď skončil, povedal mu jeden z jeho učeníkov: "Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov" (Cfr. Lk 11, 1). Potom ich začal poúčať: "Syn človeka musí mnoho trpieť, starší, veľkňazi a zákonníci ho zavrhnú" (Cfr. Mk 8, 31). Odišli odtiaľ a prechádzali Galileou. Nechcel však, aby o tom niekto vedel, lebo učil svojich učeníkov... (Cfr. Mk 9, 30-31)" Učeníci boli teda prvou skupinou ľudí, ktorých Pán Ježiš vyučoval.

Zástupy sú ďalšia skupina: "Keď Ježiš skončil tieto reči, zástupy žasli nad jeho učením, lebo ich učil ako ten, čo má moc, a nie ako ich zákonníci. (Cfr. Mt 7, 28) Inokedy, keď sa dostal do sporu s farizejmi a saducejmi, zástupy žasli nad jeho učením (Cfr. Mt 22, 33)."

Zo svojho učenia nevynechal ani zákonníkov a farizejov. Aj s nimi sa stretal, väčšinou v slovných potýčkach. Niekedy oddelene, niekedy boli farizeji a saduceji spolu: "Tu k nemu pristúpil istý zákonník a povedal mu: "Učiteľ pôjdem za tebou kamkoľvek pôjdeš". Ježiš mu odvetil: "Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť" (Cfr. Mt 8, 19-20). V inú sobotu šiel Ježiš do synagógy a učil. Bol tam človek, ktorý mal vyschnutú pravú ruku. A zákonníci s farizejmi naň striehli, či v sobotu uzdraví..(Cfr. Lk 6, 6-8)"

Inokedy sa stretol s farizejmi  a saducejmi, farizejmi a herodiánmi. Neobišiel ani stretnutie s Kajfášom (Cfr. Mt 26, 62-62). Stretol sa s bohatým mládencom (Cfr. Mt 19, 16-22), Máriou a Martou, so ženami, s hriešnicou a cudzoložnicou. Nehovoriac už o mýtnikoch.

Ide o skutočne pestrú škálu poslucháčov od posledného hriešnika, o veľkňaza. A učil všade: na poli, na ceste, v synagóge, v meste, na dedine, pri jazere i na ňom. Skutočne univerzálny Majster. A každého dokázal osloviť. Stal sa všetkým pre všetkých. V čom spočíva tajomstvo jeho osobnosti? Tajomstvo jeho úspechu?

V jeho pokore: "Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš: On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa..." (Cfr. Flp 2, 5-8)

Teda pokora je prvé didaktické pravidlo. Učiteľ je sluha, majster je sluha. To musí byť vidieť i cítiť. Musí sa vedieť skloniť, priblížiť k svetu toho druhého človeka. Vžiť sa do neho. Iba vtedy dobre učí.¹³ Svojou božskou múdrosťou poznal, čo je v každom človekovi a preto mu dával to, čo on potreboval (Cfr. Jn 2, 24). Samaritánka (Cfr. Jn 4, 10), Šimon farizej (Cfr. Lk 7, 39). My nemáme takú možnosť, ako náš Majster, napriek tomu sme povinní sa dozvedať, čo je v druhom. Pokorným počúvaním, o ktorom sme už hovorili.

¹³ Cfr. SV: AUGUSTIN., De catechizandis rudibus. 25. (10)

 

4.2. Pozornosť poslucháčov

4.2.1. Učil počúvať

Vy sa však majte na pozore... (Cfr. Mk 13, 9) A povedal: "Kto má uši na počúvanie, nech počúva..." (Cfr. Mk 4, 9) Dobre počúvajte a zapamätajte si, čo vám poviem... (Cfr. Lk 9, 44) A Pán povedal: "Počúvajte, čo hovorí nespravodlivý sudca..." (Cfr. Lk 18, 6) Potom zavolal k sebe zástup a povedal  im: "Počúvajte a pochopte..." (Cfr. Mt 15, 1O) Počujte iné podobenstvo..." (Cfr. Mt 21, 33)

Mohli by sme vymenovávať ďalej slová Pána Ježiša, ktorými sa obracia na svojich poslucháčov a pripomína im, že všetko to, čo hovorí, je veľmi dôležité. Ide mu o to, aby nič neprepočuli, aby počuli jeho slová, rozmýšľali nad nimi a  často svojich poslucháčov k tomu vyzýva. Nikdy nerozpráva prázdne veci alebo veci bez zmyslu.

Tým nás učí ďalšiu veľmi dôležitú didaktickú zásadu a síce veľmi jednoduchú, ale o to viac porušovanú: keď nemám čo povedať, som radšej ticho. Ide totiž o to, že akonáhle poslucháči zistia, že rozprávam do vetra, prestanú ma počúvať. A existuje veľmi veľa "učiteľov", ktorí práve týmto odúčajú svojich poslucháčov počúvať ich reči.¹⁴

¹⁴ Cfr. GAGNE, E. D., Psicologia cognitiva e apprendimento scolastico. Torino, 1989m p. 380.

 

4.2.2. Prekvapenia

Prišiel aj do Nazareta, kde vyrástol a keď im začal hovoriť, všetci mu prisviedčali a divili sa milým slovám, čo vychádzali z jeho úst. (Cfr. Lk 4, 16-22) Inokedy zišiel do galilejského mesta Kafarnaum. Po sobotách ich učil a oni žasli nad jeho učením... (Cfr. Lk 4, 31-32) Počúvalo ho mnoho ľudí, s údivom hovorili: "Skade to má tento? Aká to múdrosť, ktorej sa mu dostalo, a zázraky, čo sa dejú jeho rukami?!" (Cfr. Mk 6, 2) Židia sa divili a hovorili: "Ako to, že sa vyzná v knihách, keď sa neučil!?" (Cfr. Jn 7, 15)

Takéto a podobné výroky o učení Ježiša Krista nám hovoria o úžase a údive jeho poslucháčov. On totiž skutočne aj získaval, aj udržiaval pozornosť svojich poslucháčov v prvom rade tým, že jeho učenie bolo nové. Všetci sa čudovali a jeden druhého sa vypytovali: Čo je to? Nové učenie s mocou! Aj nečistým duchom rozkazuje a poslúchajú ho. (Cfr. Mk 1, 27) Treba však podotknúť, že učenie nášho Majstra - Pána Ježiša, aj keď bolo v mnohých miestach nové, nebolo také celkom, čo sa týka obsahu. Veď on sa v svojom učení opieral o Starý Testament. V jeho učení bol nový hlavne uhol pohľadu a podanie. Bolo to učenie nové vo význame kainos, čo znamená svieže, príťažlivé.¹⁵

¹⁵ Cfr. ZUCK, R. B., Teaching... cit., p. 49.

Podľa najnovších psychologických výskumov je to výborná metóda na vzbudenie a udržanie pozornosti. Vždy, keď sa stretáme s niečím novým, nečakaným, s niečím prekvapujúcim, rodí sa v nás neistota, zvedavosť. Jednou z prvých a najdôležitejších úloh, ktoré má učiteľ spraviť je vyvolať poznávací konflikt (conflitto cognitivo). Týmto vzbudzuje pozornosť, ktorú však nesmie príliš napínať, pretože ona po čase začne klesať. Existuje totiž optimálna hladina pozornosti, ktorá je zo začiatku priamo úmerná neistote, zvedavosti. Avšak keby sme "strunu veľmi napínali", pozornosť našich poslucháčov začne klesať. Ide o takzvaný Yerkes-Dodsonov zákon.¹⁶

¹⁶ Cfr. GAGNE, E. D., Psicologia cognitiva e apprendimento scolastico. Torino, 1989, pp. 370-372.

Náš Majster - Ježiš Kristus - ho veľmi často využíval vo svojom vyučovaní.

Tým nám pripomína ďalšiu dôležitú didaktickú zásadu, že jednoducho učiteľ musí voviesť poslucháča do neistoty, poprípade do zvedavosti hneď od začiatku, pretože tým stúpa jeho pozornosť. Nemôže teda opakovať otrepané frázy, jeho učenie musí byť nové, vo význame svieže a musí byť podávané sviežim spôsobom.