Prvé sväté prijímanie

ThLic. Pavol Bugoš

Riaditeľ Arcidiecézneho katechetického strediska Košice

 

Ú v o d

Viesť deti k Pánovmu stolu je pekná, ale zodpovedná úloha, pretože je to cesta k jedinečnému stretnutiu s Ježišom Kristom, ktorý sa im chce darovať ako Život. "Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň". (Jn 6, 54)

 

Čas prípravy je cestou. Kto je Ten, kto príde? Je to Ježiš Kristus. Kňaz, katechéta a rodičia, každý svojím spôsobom ide spolu s deťmi touto cestou, na ktorej spoznávajú Ježiša Krista. Sprevádzame Ho, pozeráme kde je, čo robí, budeme Ho môcť zažiť v Jeho blízkosti ako Priateľa a Brata.

 

Deti sú na ceste k prvému svätému prijímaniu veľmi otvorené pre Ježiša, pre Jeho život a lásku. Postupne vstupujú do osobného vzťahu k Nemu. Je to prvá láska, ktorá ich v údive a počúvaní robí jemnocitnými. Napriek tomu, že niektoré deti dneška sú od Ježiša Krista veľmi vzdialené vedomosťami, no ešte viac životom, pretože žijú vo svete, kde sa kresťansky nežije, majú byť vedené k stretnutiu s Kristom, aby pozerali a divili sa: Kto si Ty?

 

Deti majú spoznať Ježiša Krista, ktorý prichádza, aby priniesol spásu, aby uzdravoval. Ježiša chceme stretnúť zmyslami i srdcom. Preto počúvame o Ježišovi, ktorý lieči oči, uši, ruky, nohy, ale i srdcia ľudí. Toho Ježiša chceme prijať do svojho srdca pri prvom svätom prijímaní.

 

 

1. Psychológia dieťaťa

1.1. Charakteristika vekového obdobia

Obdobie, v ktorom sa deti pripravujú na prvé sväté prijímanie (9-10 rokov) je pre dieťa dobou príjemnou, bez ťažkých osobných bojov a konfliktov. Je bezproblémovým aj pre rodičov a vychovávateľov.

 

Deti sa dajú ľahko ovládať. Ako je po intelektuálnej stránke učenlivé, ochotné získavať vedomosti, tak je po mravnej stránke poslušné, ochotné prijímať mravné zásady a dodržiavať ich. Obdobie nevychovanosti malých detí sa skončilo a obdobie nevyrovnanosti v puberte ešte nezačalo. Deti sú poddajné, ochotne sa podrobujú autoritám, ku ktorým majú dôveru a ctia si ich. Dieťa si však kladie okrem najrôznejších konkrétnych požiadaviek na rodičov a učiteľov aj konkrétnu požiadavku: požiadavku ľudskej dobroty a životnej múdrosti.

 

Aj po telesnej stránke je to obdobie šťastnej doby. Chorobnosť sa znižuje, dochádza k upevneniu, posilneniu a upokojeniu organizmu.

 

Povahová plastickosť, citová povrchnosť a neustálenosť robia z tohto obdobia životnú križovatku - tu sa vytvárajú a upevňujú základy - buď to bude budúci poctivec, ale i budúce mravné a nervové trstiny alebo delikventi, pokiaľ nedošlo k osudovým situáciám už v predškolskom veku.

 

Povaha človeka je v ďaleko väčšej miere výsledkom výchovy než výsledkom vrodených dispozícií. Človek sa rodí s určitými predpokladmi, ale ako sa tie rozvinú, na tom má podiel výchova. Od toho závisí, či sa dieťa stane osobnosťou. Je ňou, pokiaľ má svoju tvár. Človek je osobnosťou v maximálnej miere, keď je minimálne neutrálny, ľahostajný, nevšímavý a maximálne stranícky ku všetkému významnému. Takýto človek má zmysel pre druhých ľudí, je pre nich hodnotou. Prebúdza v druhých rovnaké hodnoty, ktorých je sám nositeľom.

 

Je veľkým umením vychovávať u dieťaťa správny vzťah k sebe samému i správny vzťah k ostatným ľuďom.

 

Nepostrádateľnou podmienkou vývoja dieťaťa je  l á s k a  k nemu. Musí byť nepodmienená, musí byť vyjadrená bez ohľadu na vlastnosti dieťaťa, aby bola jednoducho preto, že je to naše dieťa.

 

Je povinnosťou všetkých, ktorí sú s deťmi tohto veku v styku pomôcť im budovať charakter, pomáhať im stať sa osobnosťou, nájsť svoje miesto v živote i vo svete, a hlavne byť človekom naozajstne radostným. Dieťa v tomto  období prijíma predložené pravdy bez kritiky,  s dôverou, s celým presvedčením, je uschopnené k prehlbovaniu svojho života z viery.

 

Dieťa musí byť zavčasu privykané k všetkému dobrému sústavným a častým cvikom. Dôležitý je živý vzťah k Bohu a cvičenie vôle. Od začiatku školskej dochádzky sa dieťa stretáva s pojmom povinnosť. Ako povinnosť by malo brať pravidelnú modlitbu, účasť na liturgickom sviatostnom živote, ale vždy ako povinnosť radostnú.¹

 

¹ Porov. Nováková C., Katechetika, Praha 1975, s. 12

 

Je to obdobie zmyslového vnímania, dieťa je neschopné abstrakcie. Preto pri katechéze treba rozprávať konkrétne, na príkladoch, nie abstraktným spôsobom. Preto v náboženskom poučovaní treba uplatňovať udalosti zo Starého a Nového zákona, životopisy svätých, udalosti z cirkevných dejín, z misií... Náboženský hrdina, svätec mu povie viac, ako náboženská poučka.

 

Dieťa začína prežívať viac to, čo vidí na osobách okolo seba. Rodičia musia predchádzať dobrým príkladom, majú nájsť dobrých kamarátov. Deti nerozumejú prísloviam a symbolickému vyjadrovaniu skutočnosti. Preto treba dôkladne vysvetliť podobenstvá na príkladoch, vychádzať z vlastných skúseností, z doterajších vedomostí. Vzbudzovať záujem o náboženstvo katechézou zaujímavou a pútavou.

 

Nezabúdajme často pripomínať dobrotu, lásku, milosrdenstvo Božie, upozorňovať na veľkosť - byť kresťanom, veľkosť tejto milosti a zodpovednosť, ktorá z toho pre mňa vyplýva. "Z Jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou" (Jn 1,16). A hlavne netreba zabúdať, že katechéza je hlásanie radostnej zvesti, nie je to len teória.

 

1.2. Základné psychické potreby detí

1. Dieťa potrebuje lásku. Ak má mať dieťa rado iných, musí byť inými milované. Človek môže vyrastať len v atmosfére lásky. Dieťa potrebuje istotu, že ho rodičia majú radi. V prostredí bez lásky je výchova v základe ohrozená.

 

1. Dieťa potrebuje, aby ho akceptovali. Keď si ho nik nevšíma, vzniká v ňom pocit osamelosti, opustenosti, považuje sa za nežiadúce.

 

1. Dieťa potrebuje pocit bezpečnosti, musíme ho chrániť pred škodlivými vplyvmi vonkajšieho sveta. Dieťa potrebuje miesto, kde sa cíti isté a bezpečné. Keď často mení svoj pobyt, a keď sa často menia ľudia, ktorí sa o neho starajú, nevznikne u neho pocit, že je niekde doma, k nikomu a ničomu nepriľne a s ničím nezrastie. Neskôr nie je schopné priľnúť ku škole, k rodine, k pracovisku, k priateľom.

 

1. Dieťa potrebuje vzor. Keď má niekoho rado, stotožňuje sa s ním, napodobňuje ho, preberá jeho návyky, názory, spôsob života.

 

1. Dieťa potrebuje nehatený prejav - nemôže sa zdravo vyvíjať, ak žije vo svete zákazov, obmedzení, hrozieb a trestov. Potrebuje láskavé slovo, povzbudenie, pochvalu, vhodnú odmenu, čo posilňuje sebadôveru, životný optimizmus, vieru v ľudí.

 

1. Dieťa potrebuje všestranný rozvoj. V dieťati sú skryté vývojové možnosti, ktoré ani nepoznáme. Potrebuje dostatok príležitostí, aby mohlo všestranne rozvíjať svoje schopnosti, zručnosti a charakterové vlastnosti.²

 

²Porov. Dammborská M., Psychológia a pedagogika, Bratislava 1990, s. 21-23

 

 

2. Priebeh prípravy k prvému svätému prijímaniu

2.1. "Životné priestory" dieťaťa

 

Rodičovský dom, škola, kostol, ihrisko: to sú "životné priestory" dieťaťa.³ V týchto životných priestoroch prežíva dieťa radostné veci aj deprimujúce:

 

1. Doma prežíva lásku a starosť rodičov, maľuje si, číta, hrá sa, pozerá televízor, je a pije, ale je tu tiež trestané, prežíva stresy, musí si vypočuť často i prísne slová.
2. V škole prežíva úspech z učenia, teší sa na telocvik, hru a spev, ale prežíva tu aj prísnosť, hádky so spolužiakmi, podceňovanie, zradu.
3. V kostole je niekedy natešené spoločným spevom a modlitbou, hudbou a svetlom sviečok, ozdobou kostola, ale prežíva tu aj preťaženie, únavu, dlhú chvíľu.

 

Je potrebné si uvedomiť pozitívne vplyvy domu, školy, kostola a využiť to v príprave na prvé sväté prijímanie.

 

Kvôli negatívnym vplyvom nebolo by dobré vykonávať prípravu na prvé sväté prijímanie len v kostole, len doma alebo len v škole. Je potrebné striedať tieto miesta. Každý iný priestor je pre dieťa cudzí: fara, nejaká cudzia miestnosť... Je tam iná atmosféra, na akú sú deti zvyknuté. Atmosféra, na ktorú nie sú deti zvyknuté, prináša so sebou dojem, že to nemá vplyv na ich život, je to vytrhnuté z ich života. Dieťa má byť k Ježišovi privádzané vo svete, na ktorý je zvyknuté. Život s Ježišom (sviatostný, nakoniec aj život v Cirkvi) nesmie byť násilne vtláčaný do všedného dňa dieťaťa, ak nechceme, aby sa mu navždy nestal cudzím (tu Cirkev - tu svet).

 

Príprava k prvému svätému prijímaniu má byť teda príležitostne v triede, príležitostne v kostole a veľká časť prípravy sa musí vykonávať v rodičovskom dome cez pomoc rodičov pri spytovaní svedomia, pri práci s katechizmom a pracovným listom, a takisto pri trpezlivom kontrolovaní a korigovaní rozhovoru o prebratom učive na hodinách náboženstva.⁴

 

³Porov. První učení o Bohu, dogmaticko-liturgická štúdia, MCM, Olomouc 1990, s. 56

⁴Porov. Brennan M., Boh ma povolal po mene, Bratislava 1990, s. 20

 

2.2. Rodičia v príprave na prvé sväté prijímanie

 

Poznanie právd viery musí ísť nutne ruka v ruke so životom viery - teda naša náboženská výuka musí v sebe nutne obsahovať i náboženskú výchovu k viere. "Keďže rodičia dali život svojím deťom, viaže ich veľmi vážna povinnosť poskytnúť svojmu potomstvu aj výchovu. Preto ich treba mať za prvých a hlavných vychovávateľov svojich detí".⁵

 

⁵Porov. Pius XI., enc. Dicini Illius Magistri, s. 57

 

Náboženská formácia sa nemôže zveriť len kňazom a katechétom. Rodičia tu majú nenahraditeľnú úlohu. Výchova v rodine je úlohou, ktorú majú rodičia splniť v mene Cirkvi. Záujem rodičov o celú výchovu, ktorá sa dieťaťu dostáva v škole na hodinách náboženstva, je dôležitou požiadavkou. Keď rodičia, kňaz a katechéta vo vzájomnom kontakte vedia, čo sa robí pre náboženskú formáciu dieťaťa, úzko spolupracujú a sledujú tú istú metódu náboženskej formácie, vytvára sa tým priaznivá  situácia pre náboženský rozvoj dieťaťa.

 

Dnes často počujeme o požiadavke katechézy dospelých. Mnohí kňazi hovoria: deti mám v škole na náboženstve, mladých mám v rôznych krúžkoch, ale dospelých? Pri rodičoch prvoprijímajúcich detí sa naskytuje výborná šanca. Keď si katechéta počas prípravy detí k prvému svätému prijímaniu pozve rodičov, či sa nedá dúfať, že sa tu môže vytvoriť kruh "mladých rodín", ktorých kňaz vovádza do špeciálnej problematiky prvého svätého prijímania a ktoré sa môže vybudovať v pravý nábožensko - pedagogický krúžok?⁶

 

⁶Porov. J. Jägle, Du magst mich, St. Polten 1989, s. 23

 

V dobe prípravy na prvé sväté prijímanie ide o nutnosť stretnutia sa s rodičmi. Na začiatku bolo povedané, že rodičovský dom je jedným z miest prípravy na sviatosti a rodina je prvým faktorom výchovy, nesmie sa na žiaden pád na ňu zabudnúť v príprave na prijatie Eucharistie. Pri sviatosti zmierenia sa často hovorí o "dobrom dieťati a dobrom Otcovi", o Božej láske a láske k blížnemu. Celé katechetické učenie o tom by ostalo niekde zastrčené, keby sa rodičia doma nestarali o realizáciu naučeného.

 

 

2.2.1. Večery s rodičmi

 

a) Prvý večer s rodičmi

Kňaz - katechéta môže uviesť rodičov do toho, ako môžu robiť s deťmi večer spytovanie svedomia, ako majú celý svoj rodinný život nasmerovať na život s Bohom. Kňaz, katechéta nemá hovoriť rodičom, že majú s deťmi spievať a modliť sa, ale má to s rodičmi prakticky urobiť. Napríklad: naučí ich spievať jedno zvolanie Pane zmiluj sa alebo časť nejakého žalmu a toto bude celá rodina používať pri večernej modlitbe.

 

b) Druhý večer s rodičmi

                       Nech kňaz vykoná s rodičmi spoločnú kajúcu pobožnosť. Nech ju nielen vysvetlí, ale nech ju vykoná. V žiadnom prípade nemajú byť večery s rodičmi len čistými inštrukciami. Rodičia majú mať možnosť viesť rozhovor, a keď ostanú nejaké otvorené otázky, nasledujúci večer s rodičmi má byť pripravený na tieto témy.

 

c) Tretí večer s rodičmi

Tretí večer s rodičmi sa zaoberá biblickou prípravnou lekciou na Eucharistiu. Tu je možnosť podať nielen inštrukcie, ale na základe čítania Evanjelia naplánovať a vykonať malú bohoslužbu slova.

 

d) Štvrtý večer s rodičmi

Aj pri štvrtom stretnutí rodičov nemá sa o svätej omši len hovoriť, ale ako obohatenie pre rodičov sa môže s nimi v menšom kruhu odslúžiť svätá omša.

 

Nie až na poslednom stretnutí s rodičmi, ale oveľa skôr, mal by kňaz hovoriť rodičom o príprave domácej slávnosti prvého svätého prijímania. Keď to bude robiť spolu so školou, bude to veľká pomoc. Katechéta môže pripraviť slávnostný stôl - vyzdobený pravými kresťanskými symbolmi. Poradí matkám, čo by mohli podarovať deťom pri tejto príležitosti. Predíde sa tak tomu, čo nemá s charakterom tejto slávnosti nič spoločné. Zároveň sa vystavia a ponúknu pekné obrázky na pamiatku tejto slávnosti.⁷

 

⁷Porov. K. Tilmann, Merkblatt fur eltern der Beichtkinder, Wien 1987, s. 45-46

 

2.3. Škola v príprave na prvé sväté prijímanie

Pri vyučovaní náboženstva, ktoré katechéta vykonáva v triede, môžu pokračovať negatívne prvky školskej atmosféry. Postavenie sa na začiatku hodiny, rovné státie vedľa stoličky ako pozdrav, odriekanie modlitby pred a po skončení hodiny, nemenný sedací poriadok, kontrola domácej úlohy, písomné alebo telesné tresty, toto všetko pripomína negatívne stránky života v škole a berie deťom radosť z vyučovania náboženstva.

 

Katechéta by mal byť aspoň desať minúť pred začiatkom vyučovania na školskom dvore. Mal by tak príležitosť prehovoriť pár priateľských slov s deťmi. To občerství školskú atmosféru. Potom môže ísť s deťmi do triedy a bolo by dobre, keby - celkom proti zvykom školy - namiesto pobožného vojenského salutovania, pozdravil deti milými slovami. Modlitba nemusí byť na začiatku hodiny. Niekedy namiesto dvoch takto zarámovaných modlitieb na začiatku a na konci, môže byť uprostred hodiny krátke meditatívne zhrnutie.

 

Deti si môžu z času na čas vymeniť miesta alebo vybrať miesta. Je to oveľa sympatickejšie ako pevný a nemenný zasadací poriadok všedného školského dňa. Keď sa počas hodiny nebude písať, sú lavice prebytočné, katechéta ich môže s pomocou žiakov uložiť stranou a stoličky môžu poukladať do kruhu. To je iste možné len pri menšom počte žiakov. S menšou skupinou detí sa pracuje lepšie, preto nové smery prípravy na prvé sväté prijímanie navrhujú viac termínov, aby sa príprava rozložila do menších skupín, keď je farnosť príliš veľká.

 

2.3.1. Vytvorenie správnej vyučovacej atmosféry

Ak niekto vstúpi do triedy, hneď cíti, aká je tam atmosféra. Vytvára ju mnoho vecí, ktoré vplývajú na svet detí. Dôležitá je dobrá a príjemná, zbožná a posvätná atmosféra.

 

Ako môžeme vytvoriť takúto atmosféru:

a) mať rád deti, mať o nich záujem, dôležitý je prvý okamih stretnutia s deťmi

b) poznať mená detí

c) byť kamarátom, ktorý vedie deti

d) spôsob reči              - hovoriť skôr potichu, než nahlas

                                  - hovoriť pokojne

                                  - rozprávať stručne

                                  - vyjadrovať sa zrozumiteľne

e) vybavenie učebne     - odstrániť všetky rušivé momenty

                                  - vytvoriť posvätnú atmosféru výzdobou triedy

f) naše správanie je vzorom pre deti, máme vydávať živé svedectvo. Sme najdôležitejším ilustračným materiálom. Buďme srdeční a dobrotiví, radostní a optimistickí a tým vytvoríme radostnú a optimistickú atmosféru.

g) poriadok a pravidelnosť - deti to cítia ako potrebu. Neporiadok a nepravidelnosť deti mätie. Pokoj získaný násilím je potlačený nepokoj.⁸

⁸porov. C. Nováková, Katechetika, Praha 1975, s. 73

 

 

3. Všeobecné prístupy ku katechéze

3.1. Vlastná činnosť detí

Vlastná činnosť detí má prednosť pred prednáškou katechétu. Toto sa musí zohľadňovať už pri reči katechétu. Keď hovorí príliš rýchlo, menšie dieťa nestačí počúvať, prijímať, premýšľať, preložiť si to do konkrétneho života. Po troch až štyroch vetách, ktoré patria spolu, má urobiť krátku prestávku na zamyslenie. Čím môžu deti prispieť k vyučovaniu samé, to im nesmie katechéta odňať. Namiesto toho, aby sa katechéta napríklad spýtal, ako sa správa rodina pri stole, položí otázku: "Prečo musí Peter dnes jesť sám pri malom stole?" Deti potom rozprávajú negatívne: vyrušoval pri stole... Katechéta sa spýta na niečo pozitívne: "Ako sa máme správať my pri stole?"

 

Sedenie v kruhu má pri takýchto rozhovoroch prednosť a výhodu. Deti musia na seba vidieť. Rozprávajú sebe navzájom, nie katechétovi.

 

Činnosť detí nespočíva len v počúvaní a rozprávaní. Činnosť znamená predovšetkým: BYŤ ČINNÝM.

 

Pre menšie deti písanie znamená veľkú námahu. Ich spôsob ako sa vyjadriť, je maľovanie alebo kreslenie. Maľovanie alebo kreslenie, hoci by trvalo aj 15 minút, nie je to stratený čas. Pretože týmto odpovedá dieťa svojím spôsobom na Božie slovo alebo na Božie konanie.

 

K primeranej detskej forme činnosti patrí v neposlednom rade spev detských piesní, ktoré katechéta starostlivo vyberá. Piesne, ktoré sa budú spievať pri slávnosti prvého svätého prijímania nesmú sa násilne učiť tesne pred prvým svätým prijímaním. Nielen piesne, ale aj odpovede, ktoré budú spievať a hovoriť pri slávnosti sa môžu učiť spôsobom rytmického rozprávania. Hlavné slovo bude zdôraznené tlesknutím alebo zvukom triangla. Text má byť vyslovený pekne a zreteľne. Toto uľahčuje učenie sa naspamäť.⁹

⁹Porov. J. Jägle, Du magst mich, St. Polten 1989, s. 72

 

3.2. Striedanie činnosti

Únava je faktorom, ktorý musíme brať do úvahy. Všetko, čo je počas únavy na vyučovaní deťom predkladané, je stratené. Keď katechéta vynucuje intenzívnu činnosť napomínaním, trestom alebo nútením, dostavuje sa nechuť a negatívne pocity. Dosiahne sa potom opak toho, čo máme dosiahnuť na vyučovaní v príprave k sviatostiam: namiesto stále väčšej lásky k Ježišovi, namiesto vzrastania vzťahu k Bohu, vzniká komplex antipatie voči všetkému, čo sa týka Ježiša a sviatostí, Cirkvi a Boha. Nábožensky preťažené deti môžu byť skôr zlými kresťanmi ako nábožensky nepreťažené deti. U tých druhých môže byť neskôr prebudená pravá túžba po Bohu, u prvých pôsobí presýtenie a preťaženie dlho potom.

 

Prvé prerušenie hodiny má byť obyčajne po 15 až 18 minútach. Katechéta má zahrať s deťmi pri otvorenom okne nejakú pohybovú hru. Napríklad:

 

- všetci hrajú ticho na nejakom vymyslenom hudobnom nástroji

- zbierajú prádlo

- nesú ťažké vedrá

- lezú na strom

- cestujú autom po zákrutách

- kopú s otcom záhradu

- naťahujú sa a ukazujú ako vysoko je šnúra na prádlo

- letia ako vtáky vo vzduchu.

 

Na oživenie pozornosti sa neodporúča hrať nejakú biblickú hru. Zaspievame piesne s rytmickým pohybom alebo sprevádzanej na nejakom hudobnom nástroji, môže poslúžiť ako oživenie hodiny. Modlitba, keď nie je mechanicky vykonávaná, ako to bolo povedané predtým, môže byť taktiež dobrým oživením.

 

V každom prípade po prvom prerušení má byť hodina zostavená tak, aby každých 10 minút bola do nej vložená nejaká obmena vo vyučovacom spôsobe: od rozprávania katechétu k rozhovoru s deťmi, od pohybu k pokoju, od kriku k tichu, od kreslenia k spievaniu, od veselého k vážnemu, od hovorenia k práci, od preciťovania k premýšľaniu, od počúvania k hovoreniu, od sedenia k státiu, od nepohybu k pohybu, atď.¹⁰

¹⁰Ibid., s. 74

 

 

3.3. Rešpektovať telo a dušu dieťaťa

Pozrime sa letmo do Svätého Písma, aby sme videli ako Ježiš zaobchádzal s ľuďmi a ako ľudia zaobchádzali s Ježišom.

 

Ľudia - vychádzali Ježišovi v ústrety, stretávali, sprevádzali a nasledovali ho, pritom sa zhromažďovali, utekali, čakali, rozprávali, nechali sa niesť, prechádzali okolo, prinášali; vyliezli na stromy, vystúpili na strechu, boli s Ježišom pri stole, sedeli v tráve, plávali v člne, niesli sa na somárovi, padali Ježišovi k nohám, umývali Jeho nohy slzami a utierali vlasmi, kládli na zem ratolesti, šaty na ulicu, boli oslobodzovaní aj väznení, tancovali aj zomierali, jedli a postili sa, čítali a pískali, obsluhovali a meditovali, dotýkali sa Jeho rúcha a rany na boku, bolo ich počuť spievať, hovoriť, hádať sa, žasnúť a diskutovať; ľudia kričia a plačú, pýtajú sa, chvália, sťažujú sa, odpovedajú; majú uši na počúvanie, chápu a nechápu, volajú; držia mince v rukách, potom sieť, tu zasa darček, tam pohár, niekedy knihu, inokedy palmovú ratolesť, dnes veslo člnu, zajtra almužnu na oferu, zrazu kameň na ukameňovanie, sedia na colnici, peniaze ležia na ich stole, nesú holubice na obetu, zabíjajú baránka a zapaľujú lampy.

 

Ježiš rozpráva podobenstvá tak, že človek vidí pred očami postavy chodiť a budovať, siať a žať, smútiť a tešiť sa, ležať a stáť, ženiť sa a zomierať, rodiť sa, stáť na poli a vystupovať na strechu, hádzať sieť do mora a orať pole, kupovať osly a zasievať polia, míňať peniaze a sporiť, zapaľovať svetlá a chodiť v tme, ísť na svadbu a ležať v Abrahámovom lone.

 

Človek má do činenia s hluchými a chromými, s vďačnými a s nevďačnými, so snilkami a realistami, líškami a vtákmi, kvetmi a stromami, hadmi a holubicami, tu je zas vylúpené oko. Zlomená noha, tu nalievané víno do starých nádob a nové záplaty sú prišité na staré rúcho.

 

Ježiš hovorí a plače, žehná a karhá, vystiera ruky a zdvíha ležiacich. Dáva a berie, je a pije, spí a bdie, postí sa a modlí sa, trasie sa a potí sa, vystupuje na hory a oddychuje na okraji jazera, hnevá sa a má súcit, vystiera ruky k deťom a privádza ich k sebe,  hovorí pri studni alebo píše myšlienky do piesku prstom, vystiera alebo zdvíha ruky k nebu, cestuje na lodi, jazdí na oslici, chodí peši, pozerá pred seba, pozerá okolo seba, pozerá k nebu, pozerá prísne alebo vľúdne na svojho priateľa, používa odpúšťajúce alebo tvrdé slová, obviňuje, ale aj ospravedlňuje, utešuje, chodí a odpočíva, sedí pri chrámovej bráne a pozoruje ľudí, hovorí otvorene a hovorí aj v podobenstvách.

 

To je spôsob, akým Ježiš zaobchádza s ľuďmi a ako ľudia zaobchádzajú s Ježišom. Čo z toho ostalo v našom vyučovaní, ktoré sa často stáva odovzdaním vedomostí namiesto rozširovania radostného posolstva? Takýmto spôsobom sa neoslovuje nič iné, len rozum.

 

Príprava k sviatostiam je cestou - cestou k Ježišovi, nie k sviatosti ako liturgickému úkonu, nie ku kresťanskej povinnosti, k mesačnej spovedi a sv. prijímaniu, skrátka, nie navonok zbožnej veci. Pod skutočnosťou "prijať sviatosť" odohráva sa osobné stretnutie s Pánom, ktorý sa teší a je smutný, ktorý hovorí a počúva, ktorý miluje a pomáha, lieči a uzdravuje.¹¹

¹¹Porov. J. Quadflieg, Der Herr ist mein Hirt, Oldenbourg 1966, s. 10-14

 

K tomuto Pánovi prichádzame ako ľudia. Nie ako ľudia, ktorí majú vedomosti o sviatostiach, ale ako tí, ktorí s Pánom hovoria, milujú Ho, počúvajú a túžia po Ňom, s dôverou sa ponáhľajú k Nemu, aby ich uzdravil, potešil, oslovil, oživil a požehnal.

 

Cesta dieťaťa k Ježišovi nie je teda cestou vedomostí o sviatostiach. Uprostred jeho cesty, ktorá je plná tanca a spevu, behania a skákania, maľovania a čítania, radosti, rytmu, harmónie, ale ktorá tiež pozná detskú núdzu, malé i väčšie starosti, disharmóniu a utrpenie, nehrá logika, definície, poučky a recitované vedomosti žiadnu úlohu alebo len bezvýznamnú úlohu.

 

Preto má byť učenie naspamäť v príprave na prvé sväté prijímanie obmedzené na najmenšiu mieru. Katechéta sa má oslobodiť od toho, aby hovoril: len vtedy malo vyučovanie úspech, keď som sa im dal z jednej hodiny na druhú naučiť niečo naspamäť. Mal úspech, keď nepoužil tento výraz, ktorý deti ubíja.

 

K stretnutiu s Kristom došlo na hodine vtedy, keď boli deti zo srdca dojaté, keď sa s oddanosťou modlili alebo s radosťou zaspievali Pánovi pieseň chvály. Ak sa rozhodli niečo dobré vykonať a cvičili sa v láske alebo vo voľnom rozhovore vyjadrovali svoje zážitky a skúsenosti a vedeli ich voviesť do sveta náboženstva. Keď v aktívnom tichu odovzdali Bohu svoje starosti a nakoniec, ak sa podarilo, že deti idú rady k sviatosti pokoja a odpustenia, že si vážia a učia sa milovať slávnosť sv. omše, vtedy si môže povedať, že mal úspech.

 

Keď sa katechéta na konci prípravy k sviatostiam pýta: "Čo vedia deti naspamäť?" "Čo vedia o tom povedať?" "Čo by som im mohol vyčítať?" Teda sú schopné alebo nie sú schopné "úspešne prijať sviatosti", pýta sa zle. Len takto sa smie pýtať: "Pripravil som dieťa, také aké je s telom a dušou na stretnutie a zjednotenie sa so Spasiteľom?"

 

4. Sviatosti

Najprv si musíme objasniť pojem milosti. Nepredstavujeme deťom milosť pomocou vecných pojmov, napr. ako zlatú hodnotu v duši, ktorú strácame smrteľným hriechom alebo ako lampu, ktorou prechádza elektrický prúd. Tieto technické pojmy a hmotné príklady dávajú len zdanlivú jasnosť a profanujú tajomstvo.

 

Sviatosti nepredstavujeme príliš hmotne ako nástroje, ale skôr ako stretnutie dvoch bytostí. Prijať sviatosť znamená stretnúť sa so zmŕtvychvstalým Kristom, ktorý žije stále vo svojej Cirkvi. V tomto pozostáva viditeľná stránka sviatostného znamenia.

 

Každá lekcia o sviatostiach a o milosti je tvrdým orieškom. Analógiu pre sviatosti môžeme nájsť len v skúsenostiach, ktoré už deti prežili. Každé dieťa vie, že obyčajným znamením, gestom, slovom sa môže zmieriť s mamičkou, nadviazať priateľstvo a podobne. Nezabúdajme však na biblické obrazy z Kristovho života, ako je vzkriesenie mŕtveho, uzdravenie malomocného, zázračné rozmnoženie chlebov, márnotratný syn a iné.¹²

¹²Porov. C. Nováková, Katechetika, Praha 1975, s. 30

 

4.1. Prvá sv. spoveď a prvé sv. prijímanie detí

4.1.1. Prvá sv. spoveď

Je to škoda, že u mnohých detí prvé sväté prijímanie s Kristom vo sviatosti lásky, v Eucharistii, je sprevádzané veľkým strachom a úzkosťou z prvej spovede. Prečo vzbudzuje prvá sv. spoveď v deťoch takú úzkosť a strach? Pripravujeme ich dobre k tejto sviatosti?

 

Z liturgického hľadiska je to najťažšia sviatosť. Má veľmi jednoduchý obrad a jej spoločenský charakter je veľmi skrytý. Preto je potrebné viesť dieťa k správnej liturgickej forme tejto sviatosti, aby sa nestala len obyčajným vypočítavaním hriechov. V nej môžeme vidieť návrat k Bohu, čo v sebe zahrňuje odlúčenie od všetkého, čo nie je Boh. Z Biblie vyplýva fakt, že hriech nás robí chorými a slabými (Ž 37)^13. U detí môžeme vzbudiť vedomie, že svojimi hriechmi, i tými najtajnejšími oslabujeme telo Cirkvi, ktorého sme členmi. "Keď je chorý jeden úd, trpí celé telo"¹⁴.

¹³Porov. Žalm 37

¹⁴Porov. 1 Kor 12,26

 

Sviatosť zmierenia nepredstavujeme, akoby jej jediným cieľom bolo odpustenie hriechov. Má nás tiež spojiť s nebeským Otcom, urobiť nás jeho lepšími deťmi prostredníctvom udelenej milosti. Vo výuke o sviatosti zmierenia pre prvoprijímajúcich nepreberajme viac ako to, čo sa vyžaduje k platnosti sviatosti. Niekoľko lekcií stačí. Sviatosť zmierenia je sviatosťou radosti a nie strachu. Nezdôrazňujme deťom peklo. Hovorme o pozitívnej hodnote sviatosti zmierenia. V nej sa stretávame s Kristom, ideme s Ním k Otcovi, ktorý nás má tak rád.

 

Nerobme deťom príliš zložité schémy spytovania svedomia. Dieťa v tomto období ešte neobjavilo vlastnú povahu hriechu, jeho osobný charakter. Keď vyzývame dieťa, aby sa zahľadelo do svojho vnútra a skúmalo svoju minulosť, nájde tam len veľmi málo. Čím menej sa zahľadí do seba, tým je schopnejšie vidieť Boha. To pravda neznamená úplné zredukovanie spytovania svedomia pre tieto deti, ide len o prispôsobenie sa ich mentalite. Najlepšie to docielime uvádzaním konkrétnych životných situácií.

 

Rodičov máme upozorniť na to, aby neprenášali na mravnú úroveň chyby a malé priestupky detí tohto veku: "Pán Ježiš sa na teba rozhneval", "urazil si Krista Pána", "musíš sa vyspovedať"..., dieťa vôbec nevidí vzťah medzi svojím pokleskom a Bohom! Spoveď sa nikdy nesmie stať dieťaťu zdrojom úzkosti alebo nástrojom hrozby!¹⁵

¹⁵Porov. K. Tilmann, Merkblatt für die Eltern der Beichtkinder, Wien 1987, s. 15

 

4.1.2. Prvé sväté prijímanie

"Aby sme najsvätejšiu Eucharistiu mohli vysluhovať deťom, vyžadujú sa od nich dostačujúce vedomosti a dôkladná príprava tak, aby primerane svojím schopnostiam chápali Kristovo tajomstvo a s vierou a nábožne mohli prijať Pánovo telo.¹⁶

¹⁶Kódex kanonického práva, Bratislava 1996, s. 349

 

Je povinnosťou predovšetkým rodičov a ich zástupcov, ako aj farára postarať sa, aby sa deti po dosiahnutí užívania rozumu náležite pripravili a čo najskôr po predchádzajúcej sviatostnej spovedi posilňovali týmto božským pokrmom; úlohou farára je aj dozerať, aby k svätému prijímaniu nepristupovali deti, ktoré nedosiahli užívanie rozumu alebo ktoré nepovažuje za dostatočne pripravené.¹⁷

¹⁷Taktiež, s. 349

 

Najlepšou prípravou na prvé sväté prijímanie je systematická výuka detí. Pre bezprostrednú prípravu stačí pár lekcií o Eucharistii. Nie je veľmi nutné, aby deti získali v posledných dňoch nové poznatky, ale skôr, aby sa dostali do vhodnej náboženskej atmosféry. Dosiahneme ju, ak sa budeme snažiť viesť deti k modlitbe. Už od začiatku nepovažujeme sväté prijímanie za izolovanú a samostatnú udalosť, ale vždy ho predkladajme v spojitosti so svätou omšou. Deň prvého svätého prijímania je dňom, kedy sa dáva dieťaťu možnosť plnej účasti na eucharistickej slávnosti. Táto udalosť musí vytvoriť základ pre celý budúci duchovný život dieťaťa. Život, ktorý vyrastá zo stredu, ktorým je Eucharistia. "A tak, vždy, keď budete jesť tento chlieb a piť tento kalich, zvestujete Pánovu smrť, kým nepríde" (1 Kor 11,26).

 

Prvé sväté prijímanie je len začiatok, ako deň dospelosti alebo svadby. Je to začiatok eucharistického života dieťaťa, akási "plnoletosť" v Cirkvi. Je dôležité si uvedomiť, že to nie je prvý styk dieťaťa s Kristom. Prvé stretnutie sa udialo pri krste. Svojou milosťou začal Boh prebývať v duši dieťaťa a toto spojenie vzrastalo prostredníctvom modlitby, čností, návštevami kostola a účasťou na svätej omši. Kristus teda už žije intenzívne v srdci dieťaťa. Preto nesmieme preháňať cenu prvého svätého prijímania, akoby tu šlo o prvé stretnutie dieťaťa s Kristom. Z psychologického hľadiska by sa dieťa mohlo cítiť po celej udalosti sklamané.

 

Rodičom sa odporúča vykonávať s deťmi prípravnú novénu pred prvým svätým prijímaním.

 

Treba im taktiež zdôrazniť, aby nepreháňali v materiálnej príprave. Všetko má byť prosté, jednoduché, aby vynikol duchovný ráz slávnosti. Na stole by nemala chýbať krstná svieca dieťaťa.

 

Slávnosť prvého svätého prijímania je slávnosťou detí, nie dospelých. Treba požiadať rodičov, aby nepozývali veľa príbuzných, ale skôr priateľov a priateľky detí.¹⁸

¹⁸Porov. I. Keiser, Heute noch muß ich in deinem Hauß Gaßt sein, Wien 1991, s. 83

 

Nemenej dôležitá ako príprava na prvé sväté prijímanie je ďalšia starostlivosť rodičov a katechétov, aby sviatostný život dieťaťa mohol rásť a riadne sa rozvíjať. "Veru, veru hovorím vám: Ak nebudete jesť telo syna človeka a piť Jeho krv, nebudete mať v sebe život" (Jn 6, 53).

 

5. Sviatosť zmierenia a utváranie svedomia dieťaťa

5.1. Formovanie svedomia dieťaťa

Školský vek je veľmi dôležitý pre formovanie svedomia dieťaťa. Prvé dojmy sú nezničiteľné. Psychológovia a zvlášť psychiatri zhodne hovoria, že často strach, odpor a ľahostajnosť k náboženským veciam v neskoršom veku majú svoje korene práve v detstve. Toto nás núti k presvedčeniu, že spôsob, akým sa dieťa pripravuje k prvému sv. prijímaniu a akým sa spovedá na začiatku, má hlboký vplyv na jeho neskorší náboženský život. Ak sa spoveď stane prázdnou tradíciou alebo je príčinou strachu, nechuti, nudy, bude i neskôr prameňom úzkosti a v dobe krízy sa od nej úplne vypustí. Bolo by menej ťažkostí so spoveďou dospelých, keby sa venovalo viac starostlivosti spovedi a formovania svedomia dieťaťa.

 

 

5.2. Rôzne vlastnosti svedomia dieťaťa

5.2.1. Svedomie dieťaťa je silne viazané na svedomie iných osôb

Hoci dieťa už má rozlišovať zlé od dobrého, predsa konkrétny obsah je vytvorený z toho, čo mu predložili kňaz, katechéta alebo rodičia. Pretože rodičia sú buď veľmi prísni alebo veľmi povoľní, vzbudzuje to v dieťati, zvlášť v období 6 - 10 rokov, úzkosti svedomia, mylné názory.

 

Okrem rodičov a katechétov je tu väčšina prípadov  kňaz, ktorý môže dieťa viesť a láskavo mu pomáhať. Ale spôsob hromadných detských spovedí to prakticky znemožňuje:

 

1. Veľký počet detí naraz - sú nepokojné, roztržité, lebo dlho čakajú, nie je schopný pre množstvo detí začať s dieťaťom pokojný rozhovor - a ten je často u detí nutnejší ako u dospelých.

 

1. Kňaz nemá často trpezlivosť počúvať bezvýznamné detské hriechy. O formovaní svedomia dieťaťa možno hovoriť len tam, kde kňaz berie veľmi vážne spoveď dieťaťa.

 

1. 5.2.2. Svedomie dieťaťa je viazané na vonkajší skutok

Dieťa sa vyznáva len z vonkajších skutkov a neberie do úvahy úmysel, s akým bol skutok vykonaný. Sleduje len výsledok činu.

 

5.2.3. Svedomie dieťaťa je silne viazané na zákon

Deti a tiež mnohí dospelí majú neobmedzenú úctu k zákonu, ktorý je nemenný a nedovoľuje žiadne ospravedlnenie. Svedomie detí a hlavne chlapcov je prísne. Tento postoj je dôsledkom ponímania Boha ako policajta, ktorý registruje, čo sa kde robí a nedovolí výnimky.

 

Je prirodzené, že dieťa sa musí naučiť pravidlám a cíti potrebu poriadku a istoty. Je treba naučiť deti týmto pravidlám, ale poučme ich tiež, aby dokázali chápať aj ich relativitu.

 

 

5.2.4. Svedomie dieťaťa sa vyjadruje veľmi konkrétne

Napríklad: Janko sa spovedá: Vzal som tajne z auta dve fľaše s minerálnou vodou. Vodu som vypil, fľaše som odniesol do obchodu, kúpil som za tie peniaze cukríky a nedal som ani jeden bratovi, pretože som chcel povedať šoférovi... Dieťa myslí a vyjadruje sa konkrétne. Znovu prežíva celú udalosť. Výhodou takejto spovede je omnoho živšia ľútosť, než v abstraktných a krátkych spovediach dospelých. Kňaz často preruší takúto spoveď, čo ale môže mať za následok:

 

1. dieťa si myslí, že sa dobre nespovedalo a má výčitky svedomia,
2. možno chcelo ešte niečo povedať a myslí si, že to vedome zamlčalo,
3. dieťa je potom prinútené vykonávať spoveď akosi abstraktne.

 

Spoveď je najlepšou príležitosťou k utváraniu svedomia a k duchovnému vedeniu. Spovedník môže dôjsť k lepšiemu poznaniu svedomia práve pomocou konkrétneho vyznania. Z toho dôvodu by nebolo žiaduce, aby spovedné zrkadlá v modlitebných knihách neboli skladané podľa abstraktných formúl, ale podľa "životných priestorov" dieťaťa: doma, v kostole, v škole, na ulici...

 

 

5.2.5. Svedomie dieťaťa nie je reflektívne

Svojou prirodzenosťou je dieťa obrátené navonok, nie je schopné sebaanalýzy. Je veľmi citlivé na sugesciu a preto sa často vyznáva z vecí, ktoré čítalo v spovednom zrkadle, ale v skutočnosti nespáchalo.

 

 

5.2.6. Dieťa má krátku pamäť

Deti si pamätajú veľmi málo. Často nedokážu povedať spovedníkovi nič. Pokojné slovo môže takúto situáciu vyriešiť.

 

5.2.7. Svedomie dieťaťa často potrebuje pomoc

Svedomie dieťaťa je často bezradné. Tak ťažko sa dostáva z neľahkej situácie, je v rozpakoch a v tomto stave robí veci, za ktoré nie je mravne zodpovedné. Mnohé deti páchajú "zlé veci" hnané pudom sebazdôrazňovania. V takomto svetle treba vidieť i mnohé takzvané detské klamstvá.

 

 

5.2.8. Svedomie dieťaťa nepozná stupnicu hodnôt

Dieťa spravidla zamieňa pravidlá dobrého správania, spoločenské pravidlá, predpisy hygieny, mravné pravidlá... preto je nutné, aby spovedník v spovedi s dieťaťom trocha rozobral hriechy považované za ťažké (napr. neúčasť na sv. omši).

 

 

5.2.9. Dieťa potrebuje pripravené prostredie

S úzkostlivým dieťaťom môže spovedník nadviazať kontakt len za priaznivej situácie. Preto je nutné, aby s ním mohol prehovoriť pár slov už pred sviatosťou zmierenia.¹⁹

¹⁹Porov. C. Nováková, Katechetika, Praha 1973, s. 35-36

 

 

 

6. Svätá omša a prvé sv. prijímanie detí

Musíme sa držať princípu, že svätá omša je spoločenský úkon Božieho ľudu a že len v tomto spoločenstve sa dieťa naučí chápať zmysel svätej omše správnym spôsobom. Dieťa sa musí cítiť zaradené do veľkého "MY" nového Božieho ľudu. "Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe" (1 Kor 10,17).

 

I v Cirkvi je prvé a najprirodzenejšie spoločenstvo rodina. Preto sú rodičia prvými osobami, ktoré majú povinnosť a právo privádzať deti k Ježišovi v Eucharistii.

 

 

6.1. Svätá omša ako tajomstvo

Zjavenie vyžaduje vieru - a tá nezávisí od nás - ale sám Duch nám otvára náš vnútorný zrak. Viera prichádza k nám pod rúškom symbolických skutočností, pôsobí na náš najvnútornejší cit, možno povedať na naše "poetické cítenie". A kto je touto schopnosťou vybavený viac než dieťa?

 

Priame hlásanie Božieho slova vzatého zo Svätého Písma, bez prispôsobovania myšlienkovej úrovni dieťaťa, živé vyjadrovanie liturgie pomocou symbolov a obrazov, nevysvetliteľných a nerozoberaných detailov, to všetko apeluje zvláštnym spôsobom na poetické schopnosti dieťaťa. Neznáme obrazy a tajomné slová majú pre dieťa zvláštnu príťažlivosť. Dieťa sa cíti v tajomstve ako ryba vo vode.

 

Tajomstvo stráca na veľkoleposti a rýdzosti, keď chceme príliš vysvetľovať posvätný liturgický úkon, keď výrazné obrazy Svätého Písma redukujeme na prosté prirovnania alebo keď modlitby Cirkvi nahradzujeme detinskými výrazmi.

 

6.2. Svätá omša ako hostina

Hoci v prípravných lekciách musíme, nakoľko je to len možné, uviesť sväté prijímanie do vzťahu so svätou omšou, dieťa pochopí len veľmi ťažko zmysel obeti. Preto vo svojich katechézach musíme predkladať svätú omšu hlavne v obraze hostiny, pretože je to pre deti pojem prístupnejší, než pojem obeti. Vyjdeme zo skúseností, ktoré dieťa má z večere v rodine, prejdeme k poslednej večeri a tak môžeme osvetliť význam eucharistickej hostiny svätej omše. Krátko povedané, témou bezprostrednej prípravy môže byť: S Ježiškom na hostine, aby sme sa poďakovali Otcovi.

 

Rozvojom psychológie sa začal "vek dieťaťa". Dieťa ako také získalo právo na existenciu. Otvorili sa oči pre detský svet, jeho požiadavky sa začali brať vážne. Toto "objavenie dieťaťa" malo vplyv i na jeho náboženskú formáciu. Zdravý ľudský rozum hovorí, že nesmieme predkladať všetko naraz, a že deti i dospelí prijímajú len to, k čomu im stačia sily. "Musím živiť mliekom tých, ktorí by ešte nezniesli hustejšiu stravu."²⁰

²⁰Porov. 1 Kor 12,11

 

Je potrebné triezve vysvetlenie svätej omše zamerané k tomu, aby sme dieťaťu pomohli odkrývať zmysel posvätného úkonu.

 

Zlatým pravidlom pre túto výchovu je: nie vysvetľovať, ale viesť k modlitbe. Ideálom je činná účasť na svätej omši. Výchova detí k svätej omši je vrcholným bodom ich kresťanskej výchovy.

 

 

Z á v e r

Každá príprava k prvému svätému prijímaniu je len horčičné zrnko. Vyklíči? Prinesie úrodu? Zem musíme pripravovať, orať, obrábať, aby zrnko prinieslo úrodu.

 

Vo viere a láske smieme deťom otvárať cestu k Ježišovi Kristovi, aby sa s ním vnútorne spojili. Prijatie Eucharistie vo svätom prijímaní prináša ako hlavné ovocie vnútorné spojenie s Kristom. Pán hovorí: "Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom"(Jn 6, 56).

Život s Kristom má svoj základ v eucharistickom pokrme. "Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa" (Jn 6, 57)²¹.

²¹Katechismus der katholischen Kirche, č. 1391, s. 381

 

Kiež deti nájdu Ježiša Krista v Chlebe života a nech s Ním ostanú spojené!

 

Verím, že tento príspevok pomôže kňazom, katechétom a rodičom otvárať cestu k Ježišovi Kristovi.