Farská katechéza

Prof. ThDr. Ing. Jozef Kutarňa, SDB,

dekan CMBF UK

Na záver štvrtej biskupskej synody na základe ktorej svätý otec vydal dokument Catechesi tradendae bolo vydané Posolstvo božiemu ľudu (30.10.1977), ktoré v 13. bode hovorí: “Prirodzeným miestom katechézy je kresťanská komunita. Katechéza nie je iba individuálnou úlohou, ale realizuje sa vždy v rozmere kresťanskej komunity.” Tento bod ďalej hovorí, že na prvom mieste zodpovednosť za katechézu nesie rodina, hneď na druhom je to farnosť a potom rôzne iné komunity… Treba pripomenúť, že hneď ďalší, 14. bod hovorí: “Hlavnú zodpovednosť za katechézu v miestnej cirkvi má biskup.”

V našom slovenskom prostredí, kde takmer 40 rokov platil zákon o marení dozoru štátu nad cirkvami, nebola možná takmer žiadna katechetická činnosť. Po zmene, keď bolo možné všetko, zaviedli sme vyučovanie náboženstva na školách a mysleli sme si (mnohí si to ešte stále myslia), že tým je povinnosť katechizovania pre kňaza – farára zadosťučinená. Je pravdou, že aj v škole sa dá a môže katechizovať, ale školská katechéza nikdy nenahradí farskú katechézu. Veľmi málo kde vo svete je zavedená katechéza v školách, vo väčšine prípadov ide o vyučovanie náboženstva, čo nezodpovedá katechéze. V našich súčasných podmienkach sa to – vďaka Bohu – zatiaľ čiastočne, ale nie vo všetkých prípadoch, môže stotožniť. Ale dokedy? Pretože tam, kde štát financuje vyučovanie náboženstva, tam si aj kladie podmienky, čo a ako sa musí učiť.

Základom katechetickej činnosti je ohlasovať Krista. Ježiš Kristus, vtelené Božie slovo, vrchol božieho zásahu v priebehu zjavenia sa ľudstvu, je v dejinách spásy centrom evanjeliového posolstva. “Boh chce posväcovať a spasiť ľudí  nie každého osve a bez akéhokoľvek vzájomného spojenia, ale vytvoriť z nich národ, ktorý by ho pravdivo poznal a sväto mu slúžil” (LG 9). Netreba dokazovať, že Kristus vytvoril takúto Cirkev, žije v nej, riadi si ju a chce v nej byť stále skutočne prítomný. V tejto perspektíve sa musí chápať každá katechetická aktivita ako dielo Cirkvi. Preto ak katechéza je dielom Cirkvi, to znamená, že každý katechéta, musí byť “živým” členom kresťanskej komunity a podporovaný touto komunitou, teda živým údom mystického tela Kristovho. Táto jednota osoby katechétu s osobou Ježiša Krista je podmienkou a zárukou kvality našej katechézy. Jednotlivé prvky našej katechézy budú “mŕtve”, ak nebudú viazané na ohlasovanie Božej lásky v Ježišovi Kristovi, ktorú skusuje sám katechéta, a teda Cirkev sama.

Božím darom je Kristus sám. On je Božie Slovo dané ľuďom: Slovo stvoriteľské a zjavujúce. Kristus zjavuje ľuďom dar Boží, ktorým je on sám. Teda Boh sa daruje a zjavuje v Cirkvi.

Darom Božím nie je iba Kristus ako Hlava, ale Kristus so svojimi údmi - celý Kristus: Cirkev, Boží ľud, Božie kráľovstvo. Cirkev je teda Božie Slovo realizované vo svojej plnosti; v nej Božie Slovo stvoriteľské sa stáva Slovom zjavujúcim. Cirkev ohlasuje ľudu plnosť Božieho daru, ktorým je ona sama. Ako Kristus zjavuje Boží plán zjavujúc seba samého, tak isto robí aj Cirkev. Ohlasuje to, čo ona je, svoje tajomstvo, svoj pôvod, svoje pramene, svoj cieľ.

Musíme teda ohlasovať Cirkev ako živé spoločenstvo. Bez prítomnosti Cirkvi by bol obsah našej katechézy neúplný. Sila Svätého Ducha, o ktorej kážeme, sa prejavuje v Cirkvi a prostredníctvom Cirkvi. Životnosť a účinnosť tejto katechézy závisí od obnovy v Duchu, ktorá je pravdivou a dáva Cirkvi pravdivú plodnosť, aby lepšie poznali tajomstvo Krista a svedčili o ňom (CT 72). Katechéza vychádzajúca z kresťanskej obnovy nemôže obsiahnuť všetkých členov farnosti rovnakým spôsobom. Z toho vyplýva okolnosť, ktorou je vytváranie skupín vo farnosti, v ktorých je možné deliť sa so skúsenosťami viery a spoločne uvažovať o aktuálnych úlohách kresťanov, ktoré vyplývajú zo spoločenskej situácie života. Farnosť je miestom, kde i nepraktizujúci kresťania sú spojení úzkymi väzbami. Z toho vyplýva, aby farnosti mali primerané štruktúry a aby bol do nich vliaty nový duch prostredníctvom hlbšie sa angažovaných veriacich (CT 67).

Cirkev ako všeobecný prostriedok spásy, ako ustanovizeň spásy, to je síce Cirkev vo svojej viditeľnej forme, ale vedená neviditeľne účinkujúcim Duchom Svätým. Ako taká nie je jednou zo sviatostí, ale je skôr jednoducho kresťanskou sviatosťou. Cirkev sama je sviatosťou ako prostriedok spásy v najširšom zmysle slova. Druhý vatikánsky koncil hovorí o Cirkvi ako o sviatosti: “Svetlom národov je Kristus: tento svätý cirkevný snem zhromaždený v Duchu Svätom si preto túžobne želá hlásaním evanjelia každému stvoreniu osvietiť ľudí jeho jasom, ktorým žiari tvár Cirkvi. Keďže však Cirkev je v Kristovi akoby sviatosťou, čiže znakom a prostriedkom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia ...”  (LG 1. To isté hovorí LG aj v 9. bode, kde vynecháva slovko “akoby”: “Boh zvolal zhromaždenie tých, čo s vierou hľadia na Ježiša ako na pôvodcu spásy a na základ jednoty a pokoja, a ustanovil Cirkev, aby bola všetkým i každému viditeľnou sviatosťou tejto spasiteľnej jednoty.” Podobne je to ešte na inom mieste: “Kristus ... zoslal na učeníkov svojho živototvorného Ducha a skrze neho ustanovil Cirkev, svoje telo, ako všeobecnú sviatosť spásy” (LC 48). Keď hovoríme o Cirkvi ako o sviatosti, nemyslíme tu v tých istých kategóriách, ako keď hovoríme o siedmich sviatostiach Cirkvi.)

V tejto sviatostnej perspektíve sa Cirkev zjavuje ako pokračovateľka a činná prítomnosť Božieho spásneho plánu. Cirkev sa predstavuje ako sviatostné vysluhovanie prorockej, kňazskej a kráľovskej úlohy Krista (= nástroj, prostriedok spásy).

Slovo, ktoré katechéta (kňaz, ale i laik) odovzdáva veriacemu človekovi, je pokladom (“vlastníctvom” ) Cirkvi. Cirkev ako mystické Telo Kristovo sa v určitom zmysle môže stotožniť so Slovom Božím. Keď hovoríme o Cirkvi ako o sviatosti, mohli by sme povedať aj to, že Cirkev je sviatosťou Božieho Slova.

Božie Slovo v Cirkvi je živé a oživujúce. Cirkevné spoločenstvo žije vďaka činnosti Svätého Ducha. Rozsah a dosah Učiteľského úradu Cirkvi je jasne určený II. vatikánskym koncilom: “Biskupi sú vierozvestcami, ktorí privádzajú ku Kristovi nových učeníkov, sú aj hodnovernými učiteľmi, obdarenými Kristovou autoritou, ktorí hlásajú zverenému ľudu vieru, ako ju treba vyznávať a uplatňovať v živote; osvietení Duchom Svätým ju vysvetľujú, vynášajúc z pokladu zjavenia veci nové a dávne. (...) Veriaci sa majú zhodovať s rozhodnutím svojho biskupa, vyneseným v mene Kristovom vo veciach viery a mravov, a pridŕžať sa ho s nábožnou a ochotnou mysľou. Túto nábožnú ochotu vôle a rozumu treba však zvlášť prejavovať voči autentickému Učiteľskému úradu rímskeho pápeža. (...) Hoci jednotliví biskupi nemajú výsadu neomylnosti, predsa ak sa pri podávaní svojho autentického výkladu dohodnú vo veciach viery a mravov na nejakom definitívne záväznom výroku, neomylne predkladajú učenie Kristovo. (...) Táto neomylnosť, ktorou Božský Spasiteľ uznal za dobré obdariť svoju Cirkev pri definovaní učenia vo veciach viery alebo mravov, sa rozprestiera na celý depozit Božieho zjavenia, ktorý treba svedomite opatrovať a verne vykladať”  (LG 25).

Prvotným poslaním biskupov v spojení s pápežom je ohlasovanie evanjelia, to neznačí mechanicky opakovať tradované a napísané, ale ohlasovať evanjelium v reči danej doby prístupnej a zrozumiteľnej. Božie Slovo totiž nebolo zvestované v “nadčasovej”  reči, platnej pre všetky časy, ale v reči presne danej doby, v aramejsko-helenisticko-rímskej kultúre. Učiteľský úrad má chrániť vieru pred bludmi, znetvorením, prekrúcaním, falšovaním. Jeho úlohou je vieru prehlbovať, vysvetľovať a primerane rozvíjať, ako aj učenie Cirkvi v praxi a v dennom mravnom živote veriacich.

Katechéza je vzbudzovanie a rozvíjanie viery. Vedomosti v katechéze sú vedomosťami o živote, ktoré možno nadobúdať predovšetkým v spoločenstve ale aj v skupine, ktorá má spoločné zameranie. Vedomosti o živote viery možno prijímať a ďalej rozvíjať iba cez účasť na živote spoločenstva viery a nie len počúvaním výkladu. V katechéze má dôležité miesto život viery v spoločenstve, čiže učenie sa viery jedných od druhých a s druhými. Z toho vyplýva potreba preukazovania vlastnej viery iným, zdieľania sa s ňou, aby každý mohol čerpať silu zo svedectva iných. Takto sa stáva katechéza procesom, v ktorom spoločenstvo dáva i prijíma. Katechéza je takto inšpirovaná k ustavičnému pretváraniu sa.

Viera je úkonom človeka, ktorý sa stáva viac vedomý a zrelý v miere komunikácie s inými ľuďmi. Katechéza má rozmer osobný a dialogický. Okrem vedomostí je dôležitý predovšetkým samotný obraz Boha a jeho uvádzanie do života. Preto katechéza musí neraz overovať v katechizovaných ich vlastný obraz Boha, konfrontovať ho zvlášť s biblickým obrazom Boha. Podstatnou podmienkou obrazu Boha je vzájomné svedectvo lásky ku Kristovi, najmä spoločná modlitba. Takto katechéza vedie k stretnutiu s Bohom, k láske k Nemu, k spojeniu sa s Ním v každodenných premýšľaniach, plánoch, úvahách i kontaktoch s ľuďmi.

Katechéza je takto nástrojom autentickej kresťanskej formácie. Jej úlohou je viesť človeka k vnútornej premene, k prebudovaniu celého jeho vedomia na také formovanie, aby si uvedomoval, že Boh sám sa k nemu prihovára. Najväčšou prekážkou na ceste kresťanskej formácie je veľká netrpezlivosť a znechutenie, počítanie s okamžitým ľahkým efektom. Otázka zmeny je dlhotrvajúci proces, ktorý si vyžaduje námahu, prácu na sebe a pokoru. Proces stávania sa kresťanom, učeníkom Krista, je totiž svojskou drámou. Žiak vystupujúci v tejto dráme zažíva neraz prehry, opovrhnutia ľuďmi i krivdy z ich strany. Zakončením tejto drámy je víťazstvo, ktoré je vykúpené obetou. Víťazstvo sa prejavuje v neustálej ochote začínať znova a uvedomením si toho, že jedinou prehrou je znechutenie. Dôležitým prvkom kresťanskej výchovy je to, že človek v tomto zápase dostáva od Boha a cez Cirkev pomoc.

Farnosť je najvýznamnejším miestom a prostredím pre katechézu. Je bežným prostredím zrodu a rastu viery. Farnosť dnes v mnohých krajinách prechádza hlbokými premenami, ale aj tak zostáva hlavným centrom pre veriacich i nepraktizujúcich kresťanov. Farské spoločenstvo má plniť tri základné funkcie:

- ohlasovanie evanjelia (martyria)

- slávenie bohoslužby (liturgia)

- služba blížnemu (diakonia).

Farnosť aj naďalej má byť animátorkou katechézy a jej privilegovaným pôsobiskom.

Farská katechéza má spĺňať podmienky:

1. Katechéza dospelých má prioritnú dôležitosť. Ide o podporovanie katechézy po krste na spôsob katechumenátu. Má vybrať niektoré podstatné prvky z Obradu uvedenia dospelých do kresťanského života.
2. Je potrebné plánovať ohlasovanie vzdialeným a tým, čo žijú v situácii náboženskej ľahostajnosti (stretnutia pred prijatím sviatostí).
3. Pevným východiskom pre katechézu vo farnosti je prítomnosť komunitného jadra, ktoré tvoria zrelí kresťania a je im zverená primeraná a diferencovaná pastoračná starostlivosť. Tu majú dôležité miesto malé cirkevné spoločenstvá.

Zo splnenia týchto podmienok bude mať veľký osoh katechéza detí, dospievajúcich a mladých, ktorá zostáva nevyhnutnou. Je pochopiteľné, že katechéza vychádzajúca z kresťanskej obnovy, nemôže obsiahnuť všetkých členov farnosti rovnakým spôsobom. Z toho vyplýva veľmi závažná okolnosť, ktorou je vytváranie skupín vo farnosti, v ktorých je možné deliť sa so skúsenosťami viery a spoločne uvažovať o aktuálnych úlohách kresťanov, ktoré vyplývajú zo spoločenskej situácie života. Farnosť je miestom, kde i nepraktizujúci kresťania sú spojení úzkymi väzbami. Z toho vyplýva, aby farnosti mali primerané štruktúry a aby bol do nich vliaty nový duch prostredníctvom hlbšie zaangažovaných veriacich (CT 67).

Veľmi dôležitá je systematická katechéza pred prijatím sviatostí, ktorá nadväzuje na najdôležitejšie okamžiky ľudského života a chce ich nábožensky prehĺbiť. Cieľom katechézy je živá, rozvinutá a činná viera všetkých veriacich a poukazuje na dôležitosť skúsenosti okrem vedomostí (CIC, kán 773), čím sa zdôrazňuje jednota oboch prvkov. Ide o spojenie náuky o viere s praxou viery. Farár je mocou svojho úradu viazaný starostlivosťou o katechézu dospelých, mládeže a detí jemu zverených (CIC, kán 776). Túto úlohu môže plniť pomocou ďalších kňazov vo farnosti, členov rehoľných, sekulárnych inštitútov, spoločností apoštolského života a laikov, najmä katechétov. V koncilovom dekréte Christus Dominus (čl.35, odst.4) sa hovorí, že všetci rehoľníci podliehajú vo veciach náboženskej a mravnej výchovy veriacich (detí), katechézy a liturgickej výchovy miestnemu ordinárovi. Dôležité miesto vo farnosti má rodinná katechéza. Farár má pomôcť rodičom, aby mohli plniť svoju úlohu v kresťanskej výchove tak, aby to oni cítili. Rodina je totiž podľa kresťanskej koncepcie školou vyspelejšej humanity (GS, 52), školou sociálnych čností (GE, 3), vyspelou školou apoštolátu laikov (LG, 35). Rodičia sa majú aktívne zapájať a spolupôsobiť vo farskej katechéze, okrem iného pri príprave k sviatostiam. Rodičia majú byť pripravovaní ku svojej výchovnej úlohe v školiacich rodinných strediskách. Má byť doplnená s farskou katechézou, v ktorej deti spolu so svojimi rodičmi a súrodencami a s inými veriacimi farnosti vstupujú do spoločenstva celej Cirkvi. Rodinná katechéza predchádza a pomáha farskej katechéze.

Farár je zodpovedný za to, aby katechéza zahrnula všetkých farníkov. Má byť dobrou prípravou detí a mládeže na život podľa viery, prijímanie sviatostí a aktívnu účasť v živote cirkevného i občianskeho spoločenstva. Pri príprave detí a mládeže ku prijatiu sviatostí sa majú aktívne zapojiť rodičia, alebo zákonití vychovávatelia. Katechéza pre pokrstených dospelých má slúžiť k prehĺbeniu a posilneniu ich viery a pomáhať im pri riešení problémov každodenného života. Preto sú potrebné stretnutia s rodičmi a krstnými rodičmi pred krstom detí. Veľmi potrebná je katechéza o manželstve a rodine pre mládež, snúbencov a manželov. Keďže katechéza je určená pre všetkých, je potrebné organizovať katechézu pre rôzne skupiny ľudí, ktorí sa nezúčastňujú bežnej katechézy. Sú to najmä telesne i duševne postihnutí, ale týka sa to aj ľudí s ohľadom na ich odbornosť (učitelia, lekári, technická inteligencia). Pre dospelých nepokrstených, ktorí chcú vstúpiť do katolíckej cirkvi, je nutný katechumenát pred prijatím krstu a iných sviatostí kresťanskej iniciácie.

Predmetom katechézy je predovšetkým liturgická výchova celej farnosti, z ktorej vyplýva príprava ku sviatostiam. Tá sa sústreďuje na prvé sväté prijímanie (a predchádzajúcu sviatosť zmierenia) i sviatosť birmovania. Po prvom svätom prijímaní má nasledovať prehlbujúca katechéza, ktorá má v súvislosti so sviatostným životom naučiť katechizovaných, aby sa zapájali do aktívnej účasti na živote Cirkvi. Má sa tiež rozvíjať katechéza telesne a duševne postihnutých. Veľmi dôležité je posilňovanie, prehlbovanie a rozvíjanie viery mládeže a dospelých pomocou rôznych činností a foriem. Tieto majú obsahovať vzdelávacie a výchovné prvky. Pre mladých i dospelých má formácia (kurzy, duchovné cvičenia) pripravovať ich najmä do sociálnej a charitatívnej činnosti, ktorá pomáha odpovedať na otázky týkajúce sa života v spoločnosti, v zamestnaní, v rodine i v osobnom rozvoji. Katechéza má byť výchovou. Má sa konať v súlade s vypracovanými didaktickými a pedagogickými zásadami. Pritom je potrebné používať prostriedky, ktoré slúžia k dosiahnutiu cieľa katechézy (CIC 779). Katechéza má prihliadať k postaveniu, schopnostiam, veku a životným podmienkam veriacich. Je potrebné brať ohľad na úroveň katechézy a spôsob predkladania náuky dospelým, ktorí už predtým ju poznali na určitej úrovni v detstve a mladosti. Takáto katechéza má umožniť prehĺbenie a lepšie uplatnenie Kristovej náuky v dennom živote a pomôcť riešiť ich problémy, s ktorými sa stretávajú v politike, spoločenských kontaktoch a v zamestnaní. Rovnakú pozornosť potrebnú argumentáciu vyžadujú aj mladí.

V poslednom období sa venuje pozornosť práci v skupinách, ktorá umožňuje lepšie sebauvedomenie a rozvoj osobnosti človeka. Črtou súčasnej civilizácie je osamelosť človeka, ktorý žije vo veľkých anonymných štruktúrach, kde sa stráca a cíti sa len jedným z davu. Práca v skupinách okrem krátkych prednášok využíva aktívne pedagogické metódy. Takto dopĺňajú už zaužívané metódy. Optimálny počet účastníkov v skupine je 12. Cieľom týchto metód je pomôcť ľuďom tým, že im ukážu možnosť konania tak, aby premáhali konflikty a krízy a tak prehlbovali a posilňovali medziľudské vzťahy.

Katechetickými prostriedkami sú direktóriá, ktoré majú podporovať a koordinovať katechézu, katechetické plány, katechizmy a iné vhodné príručky. Mravnú zodpovednosť za patričnú metódu a použité katechetické prostriedky má katechéta, za úroveň katechézy je zodpovedný farár.

Farár je mocou svojho úradu viazaný starostlivosťou o katechézu dospelých, mládeže a detí jemu zverených (CIC, kán 776). Túto úlohu môže plniť pomocou ďalších kňazov vo farnosti, členov rehoľných, sekulárnych inštitútov, spoločností apoštolského života a laikov, najmä katechétov. V koncilovom dekréte Christus Dominus (čl.35, odst. 4) sa hovorí, že všetci rehoľníci podliehajú vo veciach náboženskej a mravnej výchovy veriacich (detí), katechézy a liturgickej výchovy miestnemu ordinárovi.

Dôležité miesto vo farnosti má rodinná katechéza. Farár má pomôcť rodičom, aby mohli plniť svoju úlohu v kresťanskej výchove tak, aby to oni cítili. Rodina je totiž podľa kresťanskej koncepcie školou vyspelejšej humanity (GS, 52), školou sociálnych čností (GE, 3), vyspelou školou apoštolátu laikov (LG, 35). Rodičia sa majú aktívne zapájať a spolupôsobiť vo farskej katechéze, okrem iného aj pri príprave k sviatostiam. Rodičia majú byť pripravovaní ku svojej výchovnej úlohe v školiacich rodinných strediskách. Rodinná katechéza má byť doplnená farskou katechézou, v ktorej deti spolu so svojimi rodičmi a súrodencami a s inými veriacimi farnosti vstupujú do spoločenstva celej Cirkvi.

Katechéza má prihliadať k postaveniu, schopnostiam, veku a životným podmienkam veriacich. Je potrebné brať ohľad na úroveň katechézy a spôsob predkladania náuky dospelým, ktorí už predtým ju poznali na určitej úrovni v detstve a mladosti. Takáto katechéza má umožniť prehĺbenie a lepšie uplatnenie Kristovej náuky v dennom živote a pomôcť riešiť ich problémy, s ktorými sa stretávajú v politike, spoločenských kontaktoch a v zamestnaní. Rovnakú pozornosť a potrebnú argumentáciu vyžadujú aj mladí.

V poslednom období sa venuje pozornosť práci v skupinách, ktorá umožňuje lepšie sebauvedomenie a rozvoj osobnosti človeka. Črtou súčasnej civilizácie je osamelosť človeka, ktorý žije vo veľkých anonymných štruktúrach, kde sa stráca a cíti sa len jedným z davu. Práca v skupinách okrem krátkych prednášok využíva aktívne pedagogické metódy. Takto dopĺňajú už zaužívané metódy. Optimálny počet účastníkov v skupine je 12. Cieľom týchto metód je pomôcť ľuďom tým, že im ukážu možnosti konania tak, aby premáhali konflikty a krízy a tak prehlbovali a posilňovali medziľudské vzťahy.

Podstatné predpoklady katechézy závisia od toho, ako farnosť chápe seba samú. Farnosť je podstatným rozoznávacím kritériom farskej katechézy. Katechéza, ktorá má viesť a posilňovať život vo viere je podmienená tým, ako sa vo farnosti uskutočňuje jej základné poslanie (ohlasovanie evanjelia, konanie liturgie a služba blížnym). Dôležitý je spôsob vedenia farnosti, využívanie spolupracovníkov a pod.

Katechéza je určená všetkým vekovým skupinám. Ku každej z nich je potrebné pristupovať s inou intenzitou a dôkladnosťou. V katechéze ide vždy o obojstrannú výmenu skúseností, zážitkov, otázok, názorov a pohľadov. Farnosť má uvádzať veriacich do posolstva viery, umožňovať aktívne prežívanie liturgie a pripravovať na službu blížnym. Katechéza má pomôcť katechizovaným sa otvoriť Božej skutočnosti, ktorí spoznávajú, že viera otvára nové možnosti k životu. Takto sa vytvárajú duchovné skúsenosti a zážitky dôvery, nádeje a obrátenia. Duchovný život sa prejavuje ako prameň obnovy v živote jednotlivca a celej spoločnosti. Umožňuje tiež láskyplnú kritiku.