Ako riešiť problémy v malom spoločenstve

 

Ako riešiť problémy v malom spoločenstve

 

Svätý Otec František hovorí: „Koľko je vojen uprostred Božieho ľudu a v rozličných spoločenstvách. Kresťanov všetkých spoločenstiev chcem požiadať, aby vydávali príťažlivé a žiarivé svedectvo o bratskom spoločenstve. Aby všetci mohli obdivovať, ako sa staráte jedni o druhých, ako sa navzájom povzbudzujete a ako sa sprevádzate:

                                                                 

                                               „Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ Jn 13, 35

                                 Práve o toto Ježiš intenzívnou modlitbou prosil Otca: „aby všetci boli jedno … v nás … aby svet uveril“ Jn 17, 21

 

Dávajme pozor na pokušenie závisti! Sme na tej istej lodi a smerujeme k tomu istému prístavu! Poprosme o milosť, aby sme sa vedeli tešiť z ovocia druhých, ktoré patrí všetkým.“[1]

Niekedy vidíme spoločenstvá, v ktorých sa vzmáha duch a láska, rastú v moci Ducha i v počte členov – a potom náhle odumierajú a strácajú sa. Prečo?

Príčinou je ľudská krehkosť, ľudská slabosť. To, že sme ľudia a naše možnosti lásky sú obmedzené. Boh dokáže milovať každého človeka nekonečnou intenzitou tak, ako keby ten človek bol jediný na svete – presne tak, ako miluje svojho jediného syna Ježiša. Ľudia to nedokážu. Nedokážeme vytvárať skutočne hlboké vzťahy s neobmedzeným množstvom ľudí. Sám Ježiš vytvoril úzke vzťahy lásky iba s úzkym spoločenstvom dvanástich apoštolov a ani tam to nebolo rovnaké: jestvoval ešte užší kruh lásky, v ktorom boli iba traja apoštoli: Peter, Jakub a Ján. Ani Ježiš – ako človek – nedokázal žiť intenzívny vzťah lásky a jej zdieľanie s celou masou zástupov, ktoré ho nasledovali.[2] Aj preto prvotná Cirkev, čerstvo založená apoštolmi, nebudovala obrovské chrámy pre stovky a tisícky ľudí. Žila v malých skupinkách a schádzala sa po domoch Sk 2,46b – v malých izbičkách, kde sa zmestilo práve tých niekoľko ľudí. Tieto malé spoločenstvá – právom nazvané slovom cirkev (porov. Rim 16,3-5.14.15.23; 1. Kor 16,19) – sa tak spolu modlili, spolu žili svoju vieru, ba spoločne slávili aj Eucharistiu! [3]

 

Rozdiely medzi osobami a spoločenstvami sú niekedy nepríjemné, ale Duch Svätý, ktorý vyvoláva rozdielnosť, dokáže zo všetkého vyťažiť niečo dobré a premeniť rozdielnosť na evanjelizačný dynamizmus, ktorý priťahuje. Rozdielnosť však musí počítať s pomocou Ducha Svätého; iba On totiž dokáže zároveň vyvolať rozdielnosť, pluralitu i mnohorakosť a všetko priviesť k jednote. Naopak, ak po rozdielnosti túžime, ale sa uzatvárame do svojich osobitostí a exkluzívností, vyvolávame iba rozdelenie; na druhej strane keď my sami chceme tvoriť jednotu prostredníctvom vlastných ľudských plánov, skončíme pri vnucovaní uniformity a typového schvaľovania.[4]

 

 

Svätý Otec František s veľkým pochopením vníma  ľudské slabosti: „Poprosme Pána, aby nám pomohol pochopiť zákon lásky. Aká výborná vec je mať tento zákon! Ako nám dobre padne, keď sa navzájom nadovšetko milujeme! Áno, nadovšetko! Každému z nás je adresované napomenutie sv. Pavla: „Nedaj sa premôcť zlu, ale dobrom premáhaj zlo“ Rim 12, 21. A ešte ďalšie: „Neúnavne konajme dobro“ Gal 6, 9. Všetci máme svoje sympatie i antipatie a možno práve v tomto okamihu sa na niekoho hneváme. Aspoň toto však povedzme Pánovi: „Pane, som nahnevaný na tohto alebo na tamtú. Prosím ťa za neho a za ňu.“ Modliť sa za tú osobu, na ktorú sa hneváme, je pekným prvým krokom smerujúcim k láske a je to skutok evanjelizácie. Spravme to dnes! Nenechajme si ukradnúť ideál bratskej lásky!“[5] A bez toho, aby sme chceli byť nadradení nad druhých, práve naopak, pokladajúc „druhého za vyššieho“ Flp 2, 3. Pánovi apoštoli boli naozaj „milí všetkému ľudu“ Sk 2, 47; porov. 4, 21. 33; 5, 13. Je jasné, že Ježiš Kristus z nás nechce mať princov, ktorí sa na druhých pozerajú s pohŕdaním, ale mužov a ženy z ľudu.[6]

 

Spoločenstvo hlásajúce evanjelium vždy dáva pozor na ovocie, pretože Pán chce, aby bolo plodné. Stará sa o zrno a nestráca pokoj pre kúkoľ. Keď rozsievač vidí vzrastať kúkoľ uprostred pšenice, nereaguje lamentovaním ani panikárením. Nájde spôsob, ako Slovo vložiť do konkrétnej situácie, aby prinieslo plody nového života – aj keď sa môžu zdať len čiastočné alebo nedokonalé. Učeník vie ponúknuť celý svoj život až po obetu mučeníctva  – ako svedectvo o Ježišovi Kristovi, ale jeho cieľom nie je vyrábať si nepriateľov, ale skôr to, aby Slovo bolo prijaté a ukázalo svoju oslobodzujúcu a obnovujúcu silu. Napokon radostné spoločenstvo, ktoré hlása evanjelium, vie aj „oslavovať“. Slávi a oslavuje každé malé víťazstvo, každý krok dopredu.[7]

 

 

[1] Porov Evangelii Gaudium 99

[4] Evangelii Gaudium 131

[5] Evangelii Gaudium 101

[6] Evangelii Gaudium 271

[7] Evangelii Gaudium 24