Dynamika malého spoločenstva – pastoračná, evanjelizačná

Cirkev „vychádzajúca“ – toto je dynamika spoločenstva učeníkov, misionárov, ktorí preberajú iniciatívu, zapájajú sa, sprevádzajú, prinášajú ovocie a oslavujú. Ježiš umyl nohy svojim učeníkom. Pán sa zapája a zapája aj svojich, kľaká pred druhými na kolená, aby ich poumýval. Hneď však hovorí svojim učeníkom: „ste blahoslavení, ak podľa toho aj konáte“ (Jn 13, 17). Spoločenstvo hlásajúce evanjelium sa vkladá prostredníctvom činností a gest do života druhých, skracuje vzdialenosti, znižuje sa až k poníženiu, ak je to potrebné, a objíma ľudský život, dotýkajúc sa trpiaceho Kristovho tela v ľuďoch.[1]

Niektoré spoločenstvá alebo aj mnoho jednotlivcov potrebujú duchovné a misijné oživenie, pretože ich viera ochabla, žijú ďaleko od Krista a Cirkvi, zanedbali rast vo svojej viere, prestali byť praktizujúcimi katolíkmi. „Takáto situácia si vyžaduje „novú evanjelizáciu“, ktorá hľadá nové spôsoby, novú horlivosť a metódy, ako znovunaštartovať vzťah s Ježišom Kristom a s Cirkvou.[2] Prehlbovanie vzťahu s Ježišom je základný prameň celého procesu znovunaštartovania ochabnutej viery. Musí byť nasmerované k vzbudeniu túžby dorásť do apoštolskej a misionárskej horlivosti. Jeho cieľom nie je iba pestovať osobnú zbožnosť a prehlbovať individuálny rozmer vzťahu s Bohom, ale zrelosť a nadšenie pre ohlasovanie. „Lebo nás ženie Kristova láska“ (2Kor 5,14a).[3] Vzťah s Ježišom Kristom možno prehlbovať prostredníctvom Božieho Slova. „Treba sa preto neustále formovať v počúvaní Slova. Je nevyhnutné, aby sa Božie slovo stalo čoraz viac srdcom všetkých cirkevných spoločenstiev a aktivít. Počúvané a slávené Božie slovo, predovšetkým v rámci Eucharistie, živí a vnútorne posilňuje kresťanov; robí ich schopnými vydávať v každodennom živote autentické evanjeliové svedectvo. Ohlásené Slovo, živé a účinné, pripravuje na prijatie sviatosti a práve vo sviatosti toto Slovo dosahuje svoju maximálnu účinnosť.“ [4]

Dynamika ohlasovania Božieho kráľovstva prostredníctvom spoločenstva je ako v živote Ježiša Krista,  a to “vytrvalým kázaním slova, ktorému nikde nenájdeme páru a rovnosti: „Čo je to? Nové učenie s mocou. Aj nečistým duchom rozkazuje“ Mk 1,27. „I prisviedčali mu všetci a divili sa milým slovám, čo vychádzali z jeho úst“ Lk 4,22 Nikdy tak človek nehovoril“ Jn7,46. Lebo „Kristove slová obsahujú božie tajomstvá, jeho úmysly a prisľúbenia a preto sú schopné premeniť srdce človeka a jeho osud.“ [5] Evanjelizácia, tak, ako bola aj Ježišova, „nikdy nebude možná bez pôsobenia Ducha Svätého“ [6]

Základným prvkom evanjelizácie, teda ohlasovania Božieho kráľovstva je základná kerygma: „Boh miluje ľudí! Boh ťa miluje, Kristus pre teba prišiel, Kristus je pre teba "cesta, pravda a život" (Jn 14,6)! Toto jednoduché a vzrušujúce hlásanie dlhuje Cirkev človeku. Slovo a život každého jedného kresťana ako aj spoločenstva môže a musí dať tomuto Posolstvu zvuk.[7] Ako sa to deje v bežnom praktickom živote? Na príklad aj tak, že „kresťan alebo skupina kresťanov sa snaží chápať druhých ľudí, v spoločnosti ktorých žije. Vľúdne s nimi zachádzajú, zaujímajú sa o ich život a osudy a usilujú sa spolu s nimi o všetko, čo je šľachetné a dobré. Okrem toho má z nich vyžarovať prostým a nevtieravým spôsobom ich viera v duchovné hodnoty, ktoré presahujú ostatné bežné hodnoty, a nádej v niečo, čo sa nevidí a čo si ľudia neodvažujú predstaviť. Zaiste takýmto tichým svedectvom títo kresťania vyvolávajú v srdciach tých, čo ich pozorujú, niektoré nevyhnutné otázky ako napríklad: Prečo sú takí? Prečo žijú takým spôsobom? Kto alebo čo ich na to podnecuje? Prečo sa o nás zaujímajú? Také svedectvo je už tichým, ale predsa veľmi silným a účinným hlásaním radostnej zvesti. To už je začiatok konkrétnej evanjelizácie.“ [8]

Samozrejme, že evanjelizácia si „žiada opustiť pohodlnosť typu: „vždy sa to tak robilo“. Svätý Otec František pozýva „všetkých, aby boli odvážni a kreatívni v úlohe znovudefinovať ciele, štruktúry, štýl a evanjelizačné metódy vlastných spoločenstiev. Stanovenie cieľov bez adekvátneho preskúmania prostriedkov na ich dosiahnutie je odsúdené do sveta fantázie.“ [9]