Zásady dobrého fungovania spoločenstva:[1]

Ochota počúvať. „Buďme „rýchli, keď treba počúvať a pomalí, keď máme hovoriť“ Jak 1,19. Duch Ježiša Krista, prítomného medzi nami, môže prehovoriť prostredníctvom hociktorého z prítomných, aj prostredníctvom tých “najmenších”. Svätý Benedikt napísal istému opátovi: “Pán vnukne často práve najmladšiemu, čo je najlepšie”

Postoj darovania. Ak prvoradým cieľom spoločenstva je Kristova prítomnosť, vtedy členovia spoločenstva sa neustále usilujú o to, aby ich motivoval postoj darovania, nie ich očakávania od druhých, pretože Kristus sa stáva prítomným vďaka láske. Pretože “človek iba tak môže plne nájsť seba, ak úprimne daruje seba samého”

“Láska je viac, ako moja pravda.” Ak prvoradým cieľom spoločenstva je duchovná jednota, vtedy nesmiem za každú cenu presadzovať svoje nápady a názory. Nie “moja pravda“ je dôležitá, ale láska. To znamená, že členovia sú schopní – kvôli zachovaniu svornosti – sa vzdať svojich predstáv, svojej vôle, pretože “láska je viac ako moja pravda; jednota je viac ako moja múdrosť“.

Tajomstvo kríža. – Vzdávať sa svojej vôle kvôli druhým znamená stretnúť sa s tajomstvom kríža. Práve v ukrižovanom Kristovi nájdeme prameň sily a záruku plodnosti a rastu spoločenstva. Boh je dosť mocný, aby sa postaral o uskutočnenie správnej myšlienky, presadzovania, ktorej som sa vzdal, aby sa nenarušili vzťahy a svornosť. Možno mám pravdu, ale ešte nedozrel čas, ešte nie sú vytvorené podmienky... Ak je to Božia vôľa, on sa postará; ak to nebola jeho vôľa, nemám čo ľutovať. A ukrižovaný Ježiš prostredníctvom týchto malých “umieraní“ privedie spoločenstvo k novému životu.

Spoločné hľadanie vôle Božej. Vo svetských zoskupeniach každý chce presadiť svoje predstavy. V kresťanskom spoločenstve cieľom je spoločne hľadať a uskutočňovať vôľu Božiu. Ak sa stretnú rôzne názory, ak každý trvá na svojom, najlepšie a najúčinnejšie riešenie je položiť si otázku: aké zámery sleduje v tejto situácii Boh?

Bratský štýl vedenia. V kresťanskom spoločenstve hlavnou osobou nie je vedúci, ale Ježiš Kristus – všetci členovia, vrátane vedúceho, sú si navzájom bratia. Keďže plodnosť spoločenstva závisí od vzájomnej lásky, najviac prispieva k spoločnému cieľu ten, kto má najviac lásky, a to nemusí byť vedúci. Z toho vyplývajú osobitné zásady pre vedenie spoločenstva (“bratský štýl vedenia“).

                                                                                                  Príčinou napätí v spoločenstvách kresťanov

                                                                                                  – ktoré môžu viesť k rozpadu spoločenstva –

                                                  býva práve posunutie dôrazu na činnosť, na vecné ciele, čo spôsobuje, že sa stráca z očí hlavný, duchovný cieľ.

Vznik pravého kresťanského spoločenstva je aj otázkou postupného dozrievania. Spoločenstvo, ktoré je spočiatku poznačené ľudskými slabosťami, postupom času môže dospieť k hlbšiemu pochopeniu Evanjelia a premeniť sa na spoločenstvo, aké chce Ježiš.

                                                                V kresťanskom spoločenstve sa vytvárajú vzťahy na základe viery a nie na základe ľudských ideálov.