Úloha malých cirkevných spoločenstiev

- formovať viac svedkov než učiteľov. „Človek našej prítomnosti verí viac svedkom než učiteľom, viac skúsenosti než náuke. Viac životu a skutkom než skutkom a teóriám. “Prvá forma svedectva je život kresťanského spoločenstva.“[1]

- mať základ v Kristovi a v ňom žiť - pravidelným počúvaním Božieho slova, - modlitbou, ktorá má stredobod v Eucharistii, - samotným životom spoločenstva, ktoré je jedno srdce a jedna myseľ, a vzájomne si slúži podľa potreby členov. V spoločenstvách, ktorých je pravidelnosť stretania sa a vyššie spomenuté znaky, sa môže rozvíjať veľmi plodná katechéza ako systematický proces priľnutia k Ježišovi. Kresťanské spoločenstvo sa aj svedectvom svojho života stáva samo o sebe živou katechézou.[2]

- vytvárať priestor pre autentickú „školu“ modlitby, kde sa stretanie s Kristom prejavuje nielen prosbami o pomoc, ale aj vzdávaním  vďaky, chvály a poklony, rozjímaním, počúvaním, vrelými citmi, až po „zamilovanosť“ srdca.[3]

- schopnosť rozlišovať a snaha o rozvoj „schopnosti študovať znamenia čias“. Čo je plodom kráľovstva a čo škodí Božiemu plánu. Znamená to nielen rozpoznať a interpretovať vnuknutia tak dobrého, ako aj zlého ducha, ale – a toto je skutočne dôležité – vybrať si vnuknutia dobrého a odmietnuť tie, ktoré pochádzajú od zlého.[4]

- žiť v jednote s miestnou všeobecnou Cirkvou, v úprimnom spoločenstve s pastiermi a Učiteľským úradom.[5]   Pre spoločenstvá je „veľmi prospešné, aby nestratili kontakt s rôznorodou realitou miestnej farnosti a aby sa ochotne začlenili do organickej pastorácie miestnej cirkvi. Táto integrácia zabráni tomu, aby sa sústredili iba na jednu časť evanjelia alebo Cirkvi, alebo tomu, aby sa premenili na kočovníkov, ktorým chýbajú korene.“[6]

- pomáhať prekonávať anonymitu v Cirkvi, vytvárať úprimné vzťahy a priateľstvá, poskytovať solídnu kresťanskú formáciu a prostredníctvom nich sú mnohí laici povolaní nachádzať svoje autentické a špecifické povolanie a miesto vo svete a v Cirkvi.[7]

- neuzatvárať sa do seba a ohlasovať evanjelium. Jeho vnútorný život, t.j. snaha modliť sa, počúvanie slova a náuky apoštolov, uskutočňovanie bratskej lásky a lámanie chleba iba vtedy dosiahne svoju plnú moc a silu, keď prejde do svedectva, vzbudí obdiv a obrátenie duší a premení sa na kázanie a zvestovanie evanjelia. Tak celá Cirkev preberá poslanie ohlasovať evanjelium a práca každého jedného veľmi prospieva všetkým.[8]