Čo je malé kresťanské spoločenstvo a spiritualita spoločenstva

„Kresťanské spoločenstvo je znamením prítomnosti Boha vo svete“[1] Ako? - "Veď my máme spoločenstvo s Otcom a jeho Synom Ježišom Kristom 1 Jn 1,3 A tak, v zmysle tohto Slova každá skupina pokrstených tvorí spoločenstvo s Otcom, Synom a Duchom Svätým.

Tak, ako sa v Duchu Svätom celý vnútorný život trojjediného Boha stáva totálnym darom, výmenou vzájomnej lásky medzi božskými osobami a skrze Ducha Svätého Boh existuje ako dar, tak sa aj náš vnútorný život v Duchu Svätom stáva osobným vyjadrením tohto darovania sa, tohto byť láskou.[2] Veriť v Trojicu znamená veriť, že "naše osobné bytie je prijaté do spoločenstva života a lásky medzi Otcom, Synom a Duchom. Z tejto viery vyplýva “trojičný“ štýl života, úsilie vzájomného darovávania sa a vzájomného prijatia v spoločenstve. Kristus vo svojom pozemskom živote žil trojičným životom, učil  ľudí tajomstvu tohto života “aby boli jedno, ako sme my jedno - ja v nich a Ty vo mne.“ Jn17, 22-23 Svätý Ján Pavol II. trojičný život v spoločenstve nazval “komunitnou spiritualitou“ alebo “spiritualitou spoločenstva“.[3]

Tajomstvo trojjediného Boha, sa odráža aj na tvári bratov a sestier.  Spiritualita spoločenstva znamená aj schopnosť cítiť brata a sestru vo viere v hlbokej jednote tajomného tela – Cirkvi, čiže ako „niekoho, kto patrí ku mne“, aby som vedel spolu s ním prežívať jeho radosti a jeho bolesti, uhádnuť jeho želania, postarať sa o jeho potreby a ponúknuť mu pravé a hlboké priateľstvo. Spiritualita spoločenstva je aj schopnosť vidieť v druhom predovšetkým pozitívne prvky, aby sme ho prijímali a hodnotili ako Boží dar, a to nielen ako dar pre druhého, ktorý ho priamo prijal, ale aj ako „dar pre mňa“. Spiritualita spoločenstva napokon znamená vedieť bratovi „urobiť miesto“, „niesť si vzájomne bremená“ Gal 6,2 a premáhať egoistické pokušenia, ktoré nás neustále napádajú a budia rivalitu, karierizmus, nedôveru a žiarlivosť. Nerobme si nijaké ilúzie: bez tejto duchovnej cesty by vonkajšie prostriedky len veľmi málo osožili spoločenstvu. Stali by sa bezduchými aparátmi, skôr maskami spoločenstva, ako jeho možnosťami prejaviť sa a rásť.[4]

Najvyšším cieľom kresťanského spoločenstva  má byť Ježišova prítomnosť, podmienená vzájomnou láskou a jednotou. Hodnota spoločenstva a jeho plodnosť závisí od toho, či jeho stretnutia sú stretnutím so živým Bohom. V kresťanskom spoločenstve bratská láska nie je vedľajším efektom, nie je iba jedným z cieľov, ale podmienkou dosiahnutia Kristovej prítomnosti ako prvoradého cieľa.[5]

Kresťanské spoločenstvo je sprítomnením daru „kommúnie“, ktorá je ovocím Ducha Svätého. [6]

Prvé spoločenstvo sa tvorí po prvej kázni Petra na Turíce a po obráteniach, ktoré nasledovali. Náplňou stretnutí spoločenstiev bolo počúvanie blahozvesti, „žitie“ bratského spoločenstva, účasť na spoločných modlitbách a Eucharistii. Sk 2,42 Žiť „bratské spoločenstvo“ (koinonia) znamená mať „jedno srdce a jednu dušu“ Sk 4,32, vybudovať spoločenstvo z hľadiska ľudského, duchovného a materiálneho. Ozajstné kresťanské spoločenstvo sa stará i o delenie zemského dobra, aby nebolo núdznych a aby všetci „podľa potreby“  mali prístup k týmto dobrám. Prvé spoločenstvá, v ktorých panovala „radosť a úprimnosť srdca“, mali dynamickú a misionársku otvorenosť. „Boli milí všetkému ľudu“ Sk 2,47 [7]

Každé kresťanské spoločenstvo je nositeľom chariziem. Charizma je zdrojom duchovnej sily a charakteristickým znakom novosti každého hnutia. Pôvodná charizma nie je v podstate nič iné ako nové vyjadrenie nasledovania Krista a účasti na poslaní Cirkvi. Keďže je charizma daná pre dobro celej Cirkvi, má všeobecný charakter: očaruje, priťahuje, zaangažováva členov spoločenstva. Charizma, nakoľko je darom Ducha, vždy zo sebou prináša novosť života, ktorá udivuje.[8]

Malé základňové spoločenstvo je vhodný priestor,  na modlitbu, štúdium Svätého Písma, prehlbovanie si náboženských vedomostí [9] Je viditeľným miestom svedectva viery, ak sa stará o formáciu svojich členov, ak ich prijímajú ako Božiu rodinu, stávajú sa trvalým životným prostredím pre rast vo viere.[10] Sú znakom vitality Cirkvi.[11]

Je potrebné pokúsiť sa všade zakladať kresťanské spoločenstvá, ktoré majú byť „znameniami prítomnosti Boha vo svete“ a majú sa vinúť k Cirkvi.[12]

Malé spoločenstvo je priestor, kde sa uskutočňuje uvádzanie do kresťanského života (katechumenát) a farská katechéza (systematický proces priľnutia k Ježišovi). Cez malé spoločenstvo sa evanjelizuje aj vychováva k evanjelizácii.[13]