Homília o. arcibiskupa Mons. Stanislava Zvolenského na slávnostnom Veni Sancte katechétov v Katedrále Sv. Martina v Bratislave 9. septembra 2017

Milí bratia a sestry,

sme zhromaždení tu v Katedrále sv. Martina. Na začiatku sme vzývali Ducha Svätého a celú sv. omšu obetujeme ako prosbu za dar Ducha Svätého pre každého z Vás. Rád by som v tomto mojom príhovore zdôraznil hodnotu nášho stretnutia.

Žijeme v dobe, v ktorej máme veľa možností na komunikáciu. Tešíme sa z toho, že môžeme využívať všetky technologické vymoženosti, ktoré nám umožňujú komunikovať aj na pomerne veľké vzdialenosti. Ale predsa, práve v tejto dobe, v ktorej sme obdarení týmito možnosťami komunikácie o to viac si uvedomujeme, ako sú veľmi dôležité osobné stretnutia. Takpovediac stretnutia naživo, kedy priamo môžeme prežívať ľudskú blízkosť človeka, s ktorým komunikujeme. Má to veľký význam aj pri zhromaždeniach ľudí, ktorí majú spoločné zmýšľanie a spoločnú úlohu. A keďže spoločné zmýšľanie a spoločná úloha je vlastne skutočnosť, ktorá sa dotýka každého z nás, lebo sme zjednotení v spoločnom zmýšľaní vo viere v Boha, v snahe o život podľa evanjelia, zároveň máme spoločnú úlohu toto naše zmýšľanie sprostredkovať aj ostatným bratom a sestrám v širokom slova zmysle.

Naše stretnutie má veľký význam. Priame, osobné stretnutie je veľmi hodnotné a má nenahraditeľný zmysel. Preto som veľmi rád, že ste prijali pozvanie a pravidelne prijímate pozvania na tieto stretnutia, aby sme sa mohli navzájom vidieť a prežívať vzájomnú blízkosť.

Teraz máme príležitosť, aby sme spolu pred Pánom Bohom uvažovali na základe podnetov z čítaní zo Svätého Písma dnešnej bohoslužby slova, pretože sa môžu dotýkať nášho života. V tejto chvíli by sme chceli na ne pozerať z hľadiska človeka, ktorý dostal od Cirkvi poslanie byť katechétom. A tak si môžeme všimnúť, že v prvom čítaní je vyjadrenie sv. apoštola Pavla, ktoré napísal v Liste Kolosanom: „Pravda, ak vytrváte vo viere upevnení, stáli a neodkloniteľní od nádeje evanjelia, ktoré ste počuli a ktoré sa hlása každému stvoreniu, čo je pod nebom; a ja, Pavol, stal som sa jeho služobníkom.“ (Kol 1, 23)

Ak vytrváte znamená, že si zachováte vzťah k Bohu. Ale je tu veľmi cenný spôsob, akým Apoštol hovorí „ak vytrváte vo viere stáli a neodkloniteľní od nádeje evanjelia“. Všetky naše stretnutia, ktoré konáme, aj naše osobné úsilie o duchovný život, nech je vždy snahou, túžbou, ktorá nás otvára pre Božiu pomoc, aby sme vytrvali.

Prežívame aj kolísanie, je to bytostná skúsenosť každého človeka. Nesieme na sebe zraniteľnosť, krehkosť. Tieto skutočnosti nás iste unavujú, aj robia smutnými. Zároveň vieme, a je to dobrá skúsenosť, že keď sa otvárame pre Božiu pomoc, vládzeme byť vytrvalí. Vládzeme neodkloniť sa od nádeje evanjelia. Každý, kto chce poslúžiť bratom a sestrám alebo im chce pomôcť je silnejší – nie že by sám na sebe neniesol vlastnú krehkosť, ale v tom konkrétnom prípade podopiera brata alebo sestru, aby im pomohol vzpriamiť sa, kráčať životom vo viere a v nádeji evanjelia.

Vo vzťahu k mládeži, deťom, v čom niekoho môžeme, máme, musíme podoprieť, môže mať podopretie rôzne stupne a rozličné možnosti účinnosti. Viete, že každého, koho stretáte pri vyučovaní náboženstva, prichádza v inej duchovnej situácii. Je zrejmé, že chlapci a dievčatá, prichádzajú z nejakého konkrétneho prostredia, s darmi, danosťami, ktoré dostali od tohto prostredia. Každé prostredie má určitú špecifickú silu a zároveň aj špecifickú slabosť. A vy ste pozvaní, aby ste ich v Božom mene podopreli – aby ste ich podopreli vo viere a v nádeji evanjelia.

Nech vaše podopieranie je aj v tom, že na vás budú vidieť vnútorný pokoj a istotu z nádeje evanjelia a zároveň aj pokoj v prijatí slabosti, ktorá sa môže v životoch mladých ľudí prejaviť. Oni si zo sebou prinášajú určité námietky, vnútorné kolísanie vyvolané tým, čo čítajú, poznajú. Ich vnútorná situácia s takýmto oslabením môže mať veľa dôvodov. Nie je rozhodujúce, aké majú dôvody, ale v tejto chvíli je našou úlohou podoprieť ich, aby aj oni boli o trošku pevnejší vo viere a v nádeji evanjelia. Robíte to tým, že im predkladáte určité pravidlá, pravdy, ktoré Cirkev odporúča alebo chce, aby boli v škole prednášané. Ale o čomkoľvek hovoríte pre ktorýkoľvek ročník, princíp je ten istý. Vždy je to podopretie vo viere a v nádeji. Apoštol Pavol hovorí o sebe: „Pravda, ak vytrváte vo viere upevnení, stáli a neodkloniteľní od nádeje evanjelia, ktoré ste počuli a ktoré sa hlása každému stvoreniu, čo je pod nebom; a ja, Pavol, stal som sa jeho služobníkom.“ (Kol 1, 23) Pavol slúži nádeji evanjelia.

Aj my všetci sme šťastní, aj túžime po tom, aby sme si uvedomili radosť z toho, že môžeme slúžiť nádeji evanjelia a že naša služba v škole je službou nádeji evanjelia. V tomto sa podobáme apoštolovi Pavlovi.

Aj my chceme byť služobníkmi evanjelia a prijímame túto úlohu ako naše životné poslanie. Môžeme vnímať z hľadiska svetského, že máme určité zamestnanie, ale v prípade katechétu efektivita a účinnosť práce a činnosti v tomto zamestnaní je postavená na vnútornom spojení s tým, čo človek hovorí. Preto aj v zamestnaní znova túžime, želáme si, aby spojenie s tým, čo prednášame, bolo vždy lepšie.

Je isté, že Duch Svätý sa tichým pôsobením chce dotknúť nášho srdca, aby nás posilnil. Ide o to, aby sme naplno prijali náuku a aby sme o nej aj naďalej mohli svedčiť.

Je cenné, že sa môžeme stretnúť. Chceme sa posilniť, aby sme boli pevní vo viere a v nádeji evanjelia a tešíme sa, že máme podiel na tejto vznešenej úlohe a že v mene Cirkvi môžete posilňovať a podopierať mladých bratov a sestry, ktorých stretáte pri vyučovaní náboženstva. Tak, ako apoštol Pavol s hrdosťou píše, že rád a ochotne slúži tejto nádeji, aj my si obnovme v sebe vedomie, že aj my chceme radi a ochotne slúžiť tejto nádeji. Amen.

Príhovor o. arcibiskupa katechétom v aule Benedikta XVI. RKCMBF UK v Bratislave

Otec arcibiskup okrem iného povedal: „Môj príhovor chce byť povzbudením k účasti na spoločných stretnutiach v dekanátoch. So školskými dekanmi sa pravidelne stretávam a viem, že majú aj stretnutia s vami. Prosím vás, zúčastňujte sa radi na týchto stretnutiach. Sú dôležité, lebo je dôležité povzbudzovať sa navzájom. Tí, ktorí tam chodia, chodia tam radi, je to o budovaní vzájomných vzťahov. Ak vzťahy nie sú živé, aktívne a budované, celá štruktúra, diecézne alebo aj dekanátne stretnutia nie sú účinné.

Vďaka za Vašu službu. Na každého z Vás sa pozerám ako na toho, ktorý dostal odporúčanie od Cirkvi, že môže v mene Cirkvi predstúpiť pred bratov a sestry a prednášať im náuku.

Znova sa vraciam k tomu, čo sa nazýva kánonická misia ako dôležitý formát poslania. Je potvrdením, že človek prednáša náuku a že tá náuka je v súlade s našou Katolíckou cirkvou a jej učením. Ste našimi blízkymi spolupracovníkmi.“