SVADOBNÁ PIESEŇ PRE KRÁĽA, Žalm 45, 2-10

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 29. septembra 2004

„Svoje verše venujem kráľovi”. Tieto slová, umiestnené na začiatku žalmu 45 dávajú čitateľovi orientáciu, pokiaľ ide o základný charakter tohto hymnusu. Dvorný pisár, ktorý ho zložil, nám hneď zjavuje, že ide o báseň na počesť hebrejského vladára. Ba keď prechádzame veršami skladby, zbadáme, že máme pred sebou epitalamio, čiže svadobnú pieseň.

Bádatelia sa usilovali identifikovať historické súradnice žalmu na základe nejakých indícií - ako je spojitosť kráľovnej s fénickým mestom Týrom (v. 13), ale nepodarilo sa im presne identifikovať kráľovský pár. Relevantné však je, že ide o hebrejského kráľa, pretože to dovolilo židovskej tradícii pretvoriť text na spev o kráľovi Mesiášovi a kresťanskej tradícii zasa čítať žalm podľa kristologického kľúča a pre prítomnosť kráľovnej aj s mariologickou perspektívou.

Liturgia vešpier nám dáva používať tento žalm ako modlitbu a rozdeľuje ho na dve časti. My sme teraz počuli prvú časť (porov. 2-10), ktorá po úvode pisára, autora textu (porov. v. 2), predstavuje nádherný portrét vládcu, ktorý sa chystá sláviť svoju svadbu.

Judaizmus rozpoznal v Žalme 45 svadobnú pieseň podľa toho, že vyzdvihuje krásu a silu daru lásky medzi manželmi. Osobitne žena môže opakovať s Piesňou piesní: „Môj milý je môj a ja som jeho” (2, 16). „Ja som môjho milého a môj milý je môj" (6, 3).

Profil kráľovského ženícha je načrtnutý slávnostným spôsobom s použitím všetkej výpravnosti dvornej scény. Nesie vojenské odznaky (Ž 45, 4-6), k čomu sa pripájajú prepychové navoňané šaty, zatiaľ, čo na pozadí žiaria paláce obložené slonovinou a v ich veľkolepých sieňach zneje hudba (porov. v. 9-10). Uprostred sa vypína trón a spomína sa žezlo, čo sú dva znaky moci a uvedenia do kráľovského úradu (porov. v. 7-8).

V tomto bode by sme chceli zdôrazniť dva prvky. Predovšetkým krásu ženícha, znak vnútornej nádhery a Božieho požehnania: „Ty si najkrajší z ľudských synov” (v. 3). Práve na základe tohto verša kresťanská tradícia zobrazovala Krista ako dokonalého očarujúceho človeka. Vo svete často poznačenom škaredosťami a podlosťami je tento obraz pozvaním na znovunájdenie „ via pulchritudinis” vo viere, v teológii a v spoločenskom živote, aby sme tak vystupovali k Božej kráse.

Krása však nie je cieľom samým o sebe. Druhá poznámka, ktorú by sme chceli uviesť, sa týka práve stretnutia krásy a spravodlivosti. Veď panovník ide dopredu pre pravdu, lásku a spravodlivosť” (v. 5); on „miluje spravodlivosť a nenávidí neprávosť” (v. 8) a jeho je „žezlo spravodlivosti” (v. 7). Krása sa musí spájať s dobrotou a svätosťou života, aby tak dala zažiariť vo svete jasnej tvári Boha dobrého, obdivuhodného a spravodlivého.

Podľa bádateľov sa oslovenie „Bože” v 7. verši má obracať na samého kráľa, pretože ho posvätil Pán a teda patrí určitým spôsobom do Božej sféry. „Tvoj trón, Bože, trvá naveky.” Alebo by to mohlo byť oslovenie jediného najvyššieho kráľa, Pána, ktorý sa skláňa nad kráľom - Mesiášom. Je isté, že keď List Hebrejom aplikuje žalm na Krista, neváha priznať Synovi vstupujúcemu do slávy božstvo úplné a nielen symbolické (porov. Hebr 1 , 8-9).

V línii tohto kristologického čítania zakončíme tým, že dáme hlas cirkevným Otcom, ktoré pripisujú každému veršu ďalšie duchovné hodnoty. Tak na vetu žalmu, v ktorej sa hovorí, že „Boh požehnal naveky” kráľa - Mesiáša (porov. Ž 45,3), svätý Ján Zlatoústy uvil túto kristologickú aplikáciu: „Prvý Adam bol zahrnutý najväčším prekliatím, druhý, naopak, hojným požehnaním. Onen počul: „Nech je prekliata zem pre teba” (Gn 3, 17). „Zlorečený, kto koná Pánovo dielo nedbalo” (Jer 48, 10). „Prekliaty, kto nezachová slová tohto zákona” (Dt 21, 23). Vidíš, koľko prekliatí? Zo všetkých týchto prekliatí ťa vyslobodil Kristus tým, že sa stal prekliatím (porov. Gal 3,13), ako sa totiž ponížil, aby ťa pozdvihol, a zomrel, aby ťa urobil nesmrteľným, tak sa stal prekliatím, aby ťa zahrnul požehnaním. čo vôbec môžeš porovnávať s týmto požehnaním, keď sa ti skrze prekliatie uštedruje požehnanie? On totiž nepotreboval požehnanie, ale dáva ho tebe” (Expositio in Psalmum XLIV, 4: PG 55, 188-189).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XIV. č. 4/2004