O DOBROVOĽNOM UTRPENÍ KRISTA, BOŽIEHO SLUŽOBNÍKA, Chválospev 1 Pt 2, 21-24

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 22. septembra 2004

Dnes pri počúvaní hymnického úryvku z 2. kapitoly Prvého listu svätého apoštola Petra sa pred našimi očami živým spôsobom vyprofilovala tvár trpiaceho Krista. Tak to bolo aj s čitateľmi tohto Listu v prvých časoch kresťanstva, tak sa to dialo počas storočí pri liturgickom ohlasovaní Božieho slova a pri osobnej meditácii.

Tento spev vsadený do Listu predstavuje liturgickú tóninu a zdá sa, akoby odrážal modlitbový dych prvotnej Cirkvi (porov. Kol l, 15-20; Flp 2, 61, l; 1Tim 3, 16). Je poznačený aj ideálnym dialógom medzi autorom a čitateľmi, tým, že sa striedavo výrazne používajú osobné zámená „my” a „vy' . „Kristus trpel za vás a zanechal vám príklad, aby ste kráčali v jeho šlapajách... Sám vyniesol naše hriechy na svojom tele... , aby sme zomreli hriechu a žili pre spravodlivosť. Jeho rany vás uzdravili" (l Pt 2, 21. 24-25).

No najnaliehavejším zámenom je v gréckom origináli hos (On) takmer vbité do začiatku hlavných veršov (porov. 2, 22. 23. 24): „On", Kristus trpel, On sa nedopustil hriechu, On, keď mu zlorečili, nežiadal pre nich odplatu, On vyniesol ťarchu hriechov ľudstva na kríž, aby ich vymazal.

Petrova myšlienka, ale aj myšlienky veriacich, ktorí recitujú tento hymnus predovšetkým v liturgii vešpier v Pôstnom období, utekajú k Jahveho služobníkovi opísanému v slávnom štvrtom speve Knihy proroka Izaiáša. Je to tajomná osobnosť, ktorú kresťanstvo interpretuje podľa mesiášskeho a kristologického kľúča, pretože predchádza podrobnosti a význam Kristovho utrpenia: „On niesol naše neduhy, vzal na seba naše bolesti... On bol prebodnutý pre naše neprávosti, pre naše zločiny strýznený... Jeho rany nás uzdravili... Týrali ho, on to ponížene znášal a neotvoril ústa” (Iz 53, 4. 5. 7).

Aj profil hriešneho ľudstva načrtnutý obrazom rozptýleného stáda vo verši, ktorý nebol vzatý do liturgie vešpier (porov. 1 Pt 2, 25), pochádza zo starobylej prorockej básne: „My všetci sme blúdili ako ovce, každý zahol svojou vlastnou cestou” (Iz 53, 6).

Sú to teda dve postavy, ktoré sa stretávajú v Petrovom hymnuse. Predovšetkým je to on, Kristus, ktorý sa dáva na strmú cestu utrpenia bez toho, žeby sa staval na odpor nespravodlivosti a násiliu, bez obviňovania a hnevu, ale zveril seba a svoj bolestný údel „tomu, ktorý súdi spravodlivo" (l Pt 2, 23). Gesto čistej a úplnej dôvery, ktorá bola spečatená na kríži slávnymi poslednými slovami, vykríknutými mocným hlasom ako krajná odovzdanosť Otcovmu dielu: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha” (Lk 23, 46; porov. Ž 31, 6).

Nie je to teda slepé a pasívne odovzdanie sa osudu, ale odvážna dôvera, predurčená na to, aby bola príkladom pre všetkých učeníkov, ktorí budú kráčať temnou cestou skúšky a prenasledovania.

Kristus je predstavený ako Spasiteľ, solidárny s nami vo svojom ľudskom „tele". On, narodiac sa z Panny Márie, sa stal naším bratom. Môže teda byť nám nablízku, zdierať naše bolesti, vyniesť naše zlo, „naše hriechy” (l Pt 2, 24). Ale on je aj a vždy Božím Synom a táto jeho solidarita s nami sa stáva radikálne pretvárajúcou, oslobodzujúcou, odčiňujúcou a spásonosnou (tamže).

A tak je úbohé ľudstvo vytrhnuté z bludných a zvrátených ciest zla a privedené k „spravodlivosti”, to jest ku krásnemu Božiemu plánu. Posledná veta hymnusu je osobitne dojímavá. Hovorí: „Jeho rany nás uzdravili (v. 25). Tu vidíme, akú drahú cenu Kristus zaplatil, aby nám zaistil uzdravenie!

Na záver prenechajme slovo otcom Cirkvi, čiže kresťanskej tradícii, ktorá o tomto hymnuse svätého Petra meditovala a modlila ho.

Svätý Irenej z Lyonu spája výrazy tohto hymnusu s inými biblickými spomienkami a v jednom úryvku tohto svojho traktátu Proti bludom takto syntetizuje postavu Krista Spasiteľa: „Je to jediný a ten istý Ježiš Kristus, Boží Syn, ktorý nás svojím utrpením zmieril s Bohom a vstal z mŕtvych, ktorý je po pravici Otca a je dokonalý vo všetkých veciach: bol ranený, ale nevracal rany, on, ktorý trpel, nevyhrážal sa,” a zatiaľ, čo trpel tyranským násilím, prosil Otca o odpustenie pre tých, ktorí ho križovali. On nás naozaj spasil, on je Božie Slovo, on je Jednorodený Syn Otca, Kristus Ježiš, náš Pán” (III, 16, 9, Milano 1997, p. 270).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XIV. č. 4/2004