CHVÁLA PRAVÉHO BOHA, Žalm 115

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na nádvorí pápežského paláca v Castel Gandolfo l. septembra 2004

Živý Boh a mŕtva modla sa stretávajú v Žalme 115, ktorý sme teraz počuli a ktorý je časťou série žalmov vešpier. Starý grécky preklad Biblie, zvaný Septuaginta, z ktorej vychádza latinská verzia starej kresťanskej liturgie, spojil tento žalm na počesť pravého Boha s predchádzajúcim žalmom. Vznikla tak jediná skladba, ktorá sa však recitovaním javí ako dva odlišné texty (porov. Ž 113 A a 113 B v starej Vulgáte).

Po úvodnom slove, ktoré sa obracia k Pánovi, aby mu dosvedčilo jeho slávu, vyvolený ľud predstavuje svojho Boha ako všemohúceho Stvoriteľa: „Náš Boh je v nebi a stvoril všetko, čo chcel” (Ž 115, 3). „Vernosť a milosrdenstvo” sú typické čnosti Boha zmluvy vo vzťahu k Izraelu, ľudu, ktorý si vyvolil (porov. v. l). Tak sú vesmír i dejiny pod jeho zvrchovanosťou, ktorá je mocou lásky a spásy.

Oproti pravému Bohu, ktorého uctieva Izrael, sú postavené „pohanské modly” (v. 4). Modloslužba je pokušenie pre celé ľudstvo vo všetkých krajinách a v každom čase. Modla je bezduchou vecou, zrodená ako dielo ľudských rúk, chladná socha bez života. Žalmista ironicky načrtáva jej sedem úplne zbytočných údov: nemé ústa, slepé oči, hluché uši, nozdry necitlivé na vôňu, nehybné ruky, chromé nohy, hrdlo, ktoré nevydáva hlas (porov. v. 5-7).

Po tejto neľútostnej kritike modiel žalmista vyjadruje sarkastický výrok: „Im budú podobní ich tvorcovia a všetci, čo v ne veria” (v. 8). Je to výrok vyjadrený isto pôsobivou formou, aby vyvolal účinnú a radikálnu výstrahu pred modloslužbou. Kto sa klania modlám bohatstva, moci, úspechu, stráca svoju dôstojnosť ľudskej osoby. Prorok Izaiáš hovorí: „Tvorcovia modiel sú ničomní všetci a ich miláčikovia neprospejú. Ich svedkovia nič nevidia a nič nezvedia, aby sa zahanbili” (Iz 44, 9).

Naopak, verní Pánovi vedia, že majú v živom Bohu „svoju pomoc” a „svoju záštitu” (Ž 115, 9-13). Sú predstavení podľa troch kategórií. Predovšetkým je to „dom Izraelov”, čiže celý národ, spoločenstvo, ktoré sa schádza v chráme na modlitbu. Je to aj „dom Áronov”, ktorý zahŕňa kňazov, strážcov a ohlasovateľov Božieho slova povolaných, aby riadili bohoslužbu.

Napokon sa tu pripomínajú tí, čo sa boja Pána, čiže autentickí a pevní veriaci, ku ktorým v judaizme, nasledujúcom po babylonskom zajatí a neskôr, pripočítavajú aj tých pohanov, ktorí sa priblížili k spoločenstvu a viere Izraela s úprimným srdcom a pravým hľadaním. Takým bude napríklad rímsky stotník Kornélius (porov. Sk 10, 1-2. 22), ktorého potom svätý Peter obrátil na kresťanskú vieru.

Na tieto tri kategórie pravých veriacich zostupuje Božie požehnanie (porov. Ž 115, 12-15). Ono je podľa biblického ponímania prameňom plodnosti: „Nech Pán aj vás zveľadí, vás i vaše deti” (v. 14). Napokon veriaci, tešiaci sa z daru života, ktorý prijali od Boha živého a stvoriteľa, spievajú krátky hymnus chvály a odpovedajú tak na účinné Božie požehnanie svojím vďačným a dôveryplným velebením (porov. v. 16-18).

Veľmi živým a sugestívnym spôsobom sa Otec východnej Cirkvi svätý Gregor Nissenský (4. storočie) v piatej Homílii na Pieseň piesní odvoláva na náš žalm a opisuje prechod ľudstva „z mrazu modloslužby” k jari spásy. Pripomína totiž svätý Gregor, že ľudská prirodzenosť sa akoby sama pretvorila na „nehybné bytosti” a bez života, „ktoré sa stali predmetom kultu,” ako je presne napísané: „Im budú podobní ich tvorcovia a všetci, čo v ne veria.” ,A bolo logické, že sa tak stalo. Ako totiž tí, ktorí hladia na pravého Boha, prijímajú do seba osobitnosť Božej prirodzenosti, tak aj ten, kto sa obracia k márnosti modiel, sa pretvára na bytosť zhodnú s tou, na ktorú hľadí, a z človeka, ktorým bol, stáva sa kameň. Preto sa teda ľudská prirodzenosť, ktorá sa stala kameňom kvôli modloslužbe, stala nehybnou smerom k lepšiemu, zvieraná v mraze kultu modiel, a z tohoto dôvodu vychádza nad touto strašnou zimou Slnko spravodlivosti a vytvára jar poludňajším dychom, ktorý rozpúšťa taký rad a zahrieva s vychádzajúcimi lúčmi onoho slnka všetko, čo je pod ním; a tak človek, ktorý sa stal kameňom a konal v rade, ohriaty Duchom a osviežený lúčom Slova opäť sa stáva vodou, ktorá prúdi do večného života” (Omelie sul Cantico dei cantici, Roma 1988, pp. 133-134).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XIV. č. 4/2004