MESIÁŠ, KRÁĽ A KŇAZ, Žalm 110, 1-5. 7

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na nádvorí pápežského paláca v Castel Gandolfo 18. augusta 2004

V duchu starobylej tradície Žalm 110, ktorý bol práve prednesený, tvorí primárnu zložku nedeľných vešpier. Je zaradený do všetkých štyroch týždňov, na ktoré sa delí liturgia hodín. Jeho krátkosť, dodatočne zvýraznená tým, že z kresťanského liturgického používania bol vylúčený verš 6., ktorý má ráz zlorečenia, neznamená, že by nemal exegetické a interpretačné ťažkosti. Text sa predstavuje ako kráľovský žalm, viazaný na dávidovskú dynastiu, a pravdepodobne pripomína intronizáciu panovníka. No židovská a kresťanská tradícia videla v posvätenom kráľovi profil Pomazaného par excellence - Mesiáša, Krista.

Práve v tomto svetle sa žalm stáva žiarivým spevom, ktorým kresťanská liturgia vychvaľuje Zmŕtvychvstalého počas sviatočného dňa, ktorý je pamiatkou Pánovej Paschy.

Žalm 110 má dve časti a pre obe je charakteristická prítomnosť Božieho proroctva. Prvé proroctvo (v. 1-3) je adresované panovníkovi v deň jeho slávnostného uvedenia „po pravici” Boha, totiž vedľa archy zmluvy v jeruzalemskom chráme. Pripomienka božského „zrodenia” kráľa bola súčasťou oficiálneho protokolu o jeho korunovácii a mala pre Izrael symbolickú hodnotu investitúry a poručníctva, lebo kráľ bol Boží miestodržiteľ v obrane spravodlivosti (porov. v. 3).

Prirodzene, v kresťanskom ponímaní sa ono „zrodenie” stáva reálnym a predstavuje Ježiša Krista ako pravého Božieho Syna. Tak sa to stalo v kresťanskom chápaní aj pri inom slávnom kráľovsko-mesiášskom žalme, druhého v žaltári, kde sa číta toto božské proroctvo: „Ty si môj syn. Ja som ťa dnes splodil” (Ž 2, 7).

Druhé proroctvo Žalmu 110 má naopak kňazský obsah (porov. v. 4). Kráľ v staroveku plnil aj kultové funkcie, nie po línii levitského kňazstva, ale podľa inej súvislosti: totiž podľa Melchizedechovho kňazstva, vladára a kňaza Salemu, predizraelského Jeruzalema (porov. Gn 14, 17-20).

V kresťanskej perspektíve sa Mesiáš stáva vzorom dokonalého a najvyššieho kňazstva. Bude to List Hebrejom vo svojej centrálnej časti, ktorý vyzdvihuje kňazskú službu „podľa radu Melchizedechovho” (5, 10), keď ho vidí stelesnené v plnosti v Kristovej osobe.

Prvé proroctvo sa prijíma a viackrát opakuje v Novom zákone, aby sa oslávilo Ježišovo mesiášstvo (porov. Mt 22, 44; 26, 64; Sk 2, 34-35; 1Kor 15, 25-27; Hebr l, 13).

Sám Kristus sa pred najvyšším kňazom a pred hebrejskou veľradou výslovne odvoláva na náš žalm, keď vyhlasuje, že „bude sedieť po pravici Moci” tak, ako bolo povedané v Žalme 110, 1 (Mk 14, 62; porov. 12, 36-37).

K tomuto žalmu sa budeme vracať pri našom putovaní týmito textami liturgie hodín. Teraz by sme na záver našej krátkej prezentácie tohto mesiášskeho hymnusu chceli potvrdiť to kristologickým čítaním.

Urobíme to syntézou, ktorú nám ponúka svätý Augustín. On vo Výklade Žalmu 110, ktorý mal v Pôstnom období roku 412, označil žalm ako pravé a skutočné proroctvo Božích prisľúbení vo vzťahu ku Kristovi. Slávny cirkevný Otec hovorí: „Bolo potrebné poznať jediného Božieho Syna, ktorý sa chystal prísť medzi ľudí, aby vzal na seba človeka, aby sa stal človekom prijatím jeho prirodzenosti: aby zomrel a vstal z mŕtvych, vystúpil do neba a zasadol do pravici Otca a tak naplnil medzi národmi, čo sľúbil... Toto všetko teda muselo byť predpovedané, muselo byť vopred ohlásené, muselo to byť označené ako to, čo má prísť, aby tým, že sa predíde nepredvídanému, sa už nevyvolalo zdesenie, ale aby skôr bolo prijaté s vierou a očakávaním. V rámci týchto prisľúbení vystupuje tento žalm, ktorý predpovedá nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista v termínoch takých bezpečných a výslovných, že nemôžeme ani prinajmenšom pochybovať, že nám ohlasuje Krista" (Esposizioni sui Salmi, 111, Roma 1976, pp. 951. 953).

Obráťme sa teraz s našimi prosbami na Otca Ježiša Krista, jediného kráľa a dokonalého a večného kňaza, aby z nás urobil kňazský a prorocký ľud pokoja a lásky, ľud, ktorý ospevuje Krista, kráľa a kňaza, ktorý sa obetoval, aby v sebe, v samotnom tele, zmieril celé ľudské pokolenie a stvoril nového človeka (porov. Ef2, 15-16).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XIV. č. 4/2004