O KRISTOVI - BOŽOM SLUŽOBNÍKOVI, Chválospev Flp 2, 6-11

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na nádvorí pápežského paláca v Castel Gandolfo 4. augusta 2004

V našom putovaní cez žalmy a chválospevy, ktoré vytvárajú liturgiu hodín sa stretávame s chválospevom v Liste Filipanom 2, 6-11, ktorý sprevádza prvé vešpery vo všetkých štyroch nedeliach, na ktoré sa liturgia člení.

Je to už druhý raz, čo o ňom rozjímame a tak pokračujeme v prenikaní do jeho teologického bohatstva. V týchto veršoch žiari pôvodná kresťanská viera sústredená na postavu Ježiša, v ktorom poznáva a vyznáva nášho brata v ľudstve, ale aj Pána vesmíru. Je to teda pravé a vlastné vyznanie kristologickej viery, ktorá dobre odráža myšlienku svätého Pavla, ale môže v nej aj zaznievať hlas židovsko-kresťanského spoločenstva staršieho ako Apoštol. Chválospev vychádza z božstva vlastného Ježišovi Kristovi. Jemu totiž prislúcha božská „prirodzenosť” a postavenie, morphé - ako sa hovorí v gréčtine - teda samotná vnútorná a transcendentná Božia skutočnosť (porov. v. 6). On však nepokladá túto svoju najvyššiu a slávnu identitu za hrdé privilégium, za vystavovanie na obdiv, na znak moci a čírej nadradenosti.

Pohyb hymnusu postupuje jasne smerom dole, teda smerom k ľudstvu. Tým, že sa „vyzlieka” a akoby „vyprázdňuje” z tej slávy, aby prijal morphé čiže skutočnosť a podmienky služobníka, Slovo vstupuje touto cestou do horizontu ľudských dejín. Ba stáva sa podobné ľudským bytostiam (porov. v. 7) a prichádza až k prijatiu onoho znamenia obmedzenosti a konečnosti, akým je smrť. A toto je krajné poníženie, pretože smrť, ktorú prijalo, je smrť na kríži a tú pokladali vo vtedajšej spoločnosti za najpotupnejšiu (porov. v. 8).

Kristus si zvolil ponížiť sa zo slávy na smrť na kríži: to je prvý pohyb chválospevu, ku ktorému budeme mať príležitosť sa vrátiť, aby sme v ňom odhalili niektoré odtiene.

Druhý pohyb postupuje opačným smerom: zdola vystupuje hore, od poníženia stúpa k povýšeniu. Teraz je to Otec, ktorý oslavuje Syna tým, že ho vytŕha zo smrti a intronizuje ho za Pána vesmíru (porov. v. 9). Aj svätý Peter v reči na Turíce vyhlasuje, že „toho Ježiša, ktorého ste vy ukrižovali, Boh urobil aj Pánom, aj Mesiášom” (Sk 2, 36). Veľká noc je teda slávnostným zjavením Kristovho božstva, ktoré bolo predtým zahalené do podoby služobníka a smrteľného človeka.

Pred veľkolepou postavou osláveného a intronizovaného Krista všetci sa sklonia v adorácii. Nielen od tých, čo sú na celom horizonte ľudských dejín, ale aj od tých, čo sú v nebi a v podsvetí (porov. Flp 2, 10) sa dvíha mohutné vyznanie viery „Ježiš Kristus je Pán” (v. 11). „Ten, ktorý bol stvorený len o niečo menší od anjelov, Ježiš, bol ovenčený slávou a cťou, lebo pretrpel smrť, aby z Božej milosti okúsil smrť za všetkých” (Hebr 2, 9).

Uzavrieme tento náš krátky rozbor chválospevu z Listu Filipanom, ku ktorému sa musíme vrátiť, tým, že dáme slovo svätému Augustínovi, ktorý vo svojom komentári k Evanjeliu svätého Jána vracia sa k Pavlovmu hymnusu, aby oslávil oživujúcu silu Krista, ktorý spôsobí naše zmŕtvychvstanie, keď nás vytrhne z nášho smrteľného obmedzenia.

Hľa, slová veľkého učiteľa Cirkvi: „Kristus, ,hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom'. Čo by sa bolo stalo s nami tu dole v priepasti, slabými a pripútanými k zemi a teda neschopnými dosiahnuť Boha? Mohli sme byť ponechaní sami na seba? Vôbec nie. On zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, bez toho, aby pritom opustil prirodzenosť Boha. Ten, ktorý bol Bohom, sa teda stal človekom a vzal na seba to, čím nebol, bez toho, aby stratil to, čím bol; tak sa Boh stal človekom. Na jednej strane tu nachádzaš pomoc pre svoju slabosť, na druhej strane tu nachádzaš to, čo potrebuješ, aby si dosiahol dokonalosť. Kiež ťa pozdvihne Kristus silou svojej ľudskosti, nech ťa sprevádza v sile svojho ľudského božstva. Nech ťa privedie k svojej božskosti. Celé kresťanské kázanie, bratia, a ekonómia spásy, sústredená v Kristovi, sú zhrnuté v tomto, a nie v inom: vo vzkriesení duší a vo vzkriesení tiel. Oboje bolo mŕtve: telo z dôvodu slabosti, duše z dôvodu neprávosti; oboje bolo mŕtve a bolo potrebné, aby oboje, duša i telo, povstali. V sile koho povstane duša, ak nie v sile Krista Boha? V sile koho povstane telo, ak nie v sile Krista človeka?... Nech teda povstane tvoja duša z neprávosti silou jeho božstva a tvoje telo nech povstane z porušenia silou jeho ľudstva” (Commento al Vangelo di san Giovanni, 23, 6, Roma 1958, p. 541).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XIV. č. 4/2004