PÁN - MÔJ DEDIČNÝ PODIEL, Žalm 16

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 28. júla 2004

Máme príležitosť meditovať o žalme so silným duchovným napätím, ktorý sme práve počuli a ktorý sa nám stal modlitbou. Napriek textovým ťažkostiam, ktoré sa objavujú v hebrejskom origináli najmä v prvých veršoch, Žalm 16. je žiarivým chválospevom s mystickým nádychom, ako to našepkáva už vyznanie viery umiestnené v úvode: „Ty si môj Pán. Pre mňa niet šťastia bez teba” (v. 2). Boh je teda predstavený ako jediné dobro a preto si modliaci sa vyberá miesto v spoločenstve všetkých tých, ktorí sú verní Pánovi: „Svätým a slávnym mužom v krajine patrí moja plná priazeň”(v. 3). Preto žalmista radikálne odmieta pokušenie k modloslužbe s jej krvavými obradmi a rúhavými volaniami (porov. v. 4).

Je to jasná a rozhodná voľba oblasti, ktorá je akoby ozvena Žalmu 73, dlhšieho spevu dôvery v Boha získanej skrze pevnú a pretrpenú morálnu voľbu: ,Veď kohože mám na nebi? A keď som pri tebe, nič pozemské ma neteší... Pre mňa je slasťou byť v Božej blízkosti a v Pánu Bohu svoju nádej mať” (Ž 73, 25. 28).

Náš žalm rozvíja dve témy, ktoré sú vyjadrené tromi symbolmi. Predovšetkým symbolom „dedičstva”, ktorý ovláda verše 5-6: hovorí sa tu totiž o „dedičstve, kalichu a osude”. Tieto slová sa používali na opísanie daru zeme zasľúbenej izraelskému ľudu. Teraz vieme, že jediným kmeňom, ktorý nedostal čiastku zeme, boli leviti, lebo ich dedičstvom bol sám Pán. Žalmista presne hovorí: „Ty, Pane, si môj podiel na dedičstve... a je to pre mňa znamenité dedičstvo” (Ž 16, 5. 6). Vzbudzuje tak dojem, že je kňazom, ktorý ohlasuje radosť, že je celkom oddaný Božej službe.

Svätý Augustín komentuje: „Žalmista nehovorí: Bože, daj mi dedičstvo! čo mi dáš ako dedičstvo? Naopak, hovorí: Všetko to, čo mi ty môžeš dať mimo seba, je nanič. Ty sám buď mojím dedičstvom. Si to ty, ktorého milujem... Očakávať od Boha Boha, byť naplnený od Boha Bohom. On ti postačí, mimo neho nič ti nemôže postačiť.” (Sermone 334, 3: PL 38, 1469).

Druhá téma je téma dokonalého a trvalého spojenia s Pánom. Žalmista vyjadruje pevnú nádej, že bude uchránený od smrti, aby mohol zostať v dôvernom spojení s Bohom, čo v smrti nie je možné (porov. Ž 6, 6: 88 6). Jeho výrazy neurčujú nijakú hranicu tejto ochrane; ba možno ich dokonca chápať v línii víťazstva nad smrťou, ktoré zaisťuje dôvernosť s Bohom.

Modliaci sa používa dva symboly. Predovšetkým je to telo: exegéti nám hovoria, že v hebrejskom origináli (porov. Ž 16, 7-10) sa hovorí o „obličkách” - symbole vášní a najskrytejšieho vnútra, o „pravici” - symbole sily, o „srdci" - sídle svedomia, dokonca o „pečeni” - ktorá vyjadruje citovosť, o „tele”, - ktoré naznačuje ľudskú slabosť, a napokon o „dychu života”.

Je tu teda predstava „celej bytosti”, osoby, ktorá nie je pohltená a zničená porušením v hrobe (porov. v. 10), ale je zachovaná v plnom a šťastnom živote s Bohom.

A je tu aj druhý symbol Žalmu 16, symbol „cesty”: „Ukážeš mi cestu života” (v. 11). Je to cesta, ktorá vedie k „plnej radosti” v Božej „prítomnosti", k „sladkosti bez hraníc” po Pánovej „pravici”. Tieto slová sa dokonale hodia na vysvetlenie, ktoré rozširuje perspektívu nádeje na spoločenstvo s Bohom vo večnom živote po smrti.

Je ľahké vytušiť, že tento bod žalmu prevzal Nový zákon vzhľadom na Kristovo zmŕtvychvstanie. Svätý Peter vo svojej reči na Turíce cituje práve druhú časť hymnusu s jasnou veľkonočnou a kristologickou aplikáciou: „Boh vzkriesil Ježiša Nazaretského, zbavil ho múk smrti, lebo ho nemohla držať vo svojej moci” (Sk 2, 24).

Svätý Pavol sa odvoláva na Žalm 16 Kristovej Paschy vo svojej reči v synagóge v pizídijskej Antiochii. V tomto svetle ho hlásame aj my: „Nedovolíš, aby tvoj svätý videl porušenie, lebo keď Dávid splnil vo svojom pokolení Božiu vôľu, zosnul, uložili ho k jeho otcom a videl porušenie. Avšak ten, ktorého Boh vzkriesil”, - totiž Ježiš Kristus - „nevidel porušenie” (Sk 13, 35-37).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XIV. č. 4/2004