ROZJÍMANIE NAD PÁNOVÝM SLOVOM V ZÁKONE, Žalm 119, 105 - 112

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 21. 2004

Po prestávke z dôvodu môjho pobytu vo Valle ď Aosta vrátime sa teraz v tejto všeobecnej audiencii k nášmu dlhému putovaniu za žalmami, ktoré nám predkladá liturgia vešpier. Dnes sa stretávame so štrnástou z dvadsiatich dvoch strof Žalmu 119, veľkolepého hymnusu o Božom zákone, ktorý vyjadruje jeho vôľu. Počet strof zodpovedá písmenám hebrejskej abecedy a naznačuje plnosť. Každá strofa sa skladá z ôsmich veršov a zo slov, ktoré sa začínajú postupne príslušným písmenom abecedy.

V našom prípade je to hebrejské písmeno nun, ktoré otvára začiatočné slová vo veršoch, ktoré sme práve počuli. Túto strofu ožiaruje svetlý obraz jej prvého verša: „Tvoje slovo je svetlo pre moje nohy a pochodeň na mojich chodníkoch” (v. 105). Človek často prechádza temným úsekom života, ale náhle sa temnota pretŕha žiarou Božieho slova.

Aj Žalm 19. prirovnáva Boží zákon k slnku, keď potvrdzuje, že „Prikázania Pánove sú jasné, osvecujú oči” (19, 9). V Knihe Prísloví sa potom zdôrazňuje: „Lebo prikázanie je lampášom a naučenia svetlom” (6, 23). Kristus sám predstaví svoju osobu ako definitívne zjavenie práve tým istým obrazom: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života" (Jn 8, 12).

Žalmista potom pokračuje v svojej modlitbe tým, že pripomína utrpenie a nebezpečenstvá života, ktorým musí čeliť a na ktoré potrebuje svetlo a podporu: „Pane, vždy a všade ma ponižujú, daj mi žiť, ako si prisľúbil... Môj život je stále v nebezpečenstve, ale ja nezabúdam na tvoj zákon” (Ž 119, 106, 109. 110).

Celou strofou sa tiahne temná niť: „Hriešnici mi kladú nástrahy” (v. 118), vyznáva ešte modliaci sa a uchyľuje sa k obrazu poľovačky, dobre známemu v žaltári. Veriaci vie, že ide po cestách sveta uprostred nebezpečenstiev, útrap a prenasledovaní; vie, že číha naňho skúška. Kresťan, ako taký, vie, že každý deň musí niesť kríž a stúpať na svoju kalváriu (porov. Lk 9, 23).

Pri tom všetkom spravodlivý zachováva neporušenú vernosť: „Prisahal som a trvám na tom, že budem zachovávať tvoje spravodlivé výroky... nezabúdam na tvoj zákon... ja neopúšťam tvoje príkazy” (Ž 119, 106. 109. 110). Pokoj svedomia je silou veriaceho; jeho vytrvalosť v poslušnosti Božích prikázaní je prameňom spokojnosti.

Je teda priliehavé záverečné vyhlásenie: „Tvoja náuka je mojím večným dedičstvom, lebo je slasťou môjmu srdcu” (v.111). To je tá najvzácnejšia skutočnosť, „dedičstvo", „odmena" (v. 1 12), čo si žalmista chráni starostlivou bedlivosťou a horúcim srdcom: Pánovo učenie a prikázania. Chce byť vnútorne verný vôli svojho Boha. Touto cestou nájde pokoj v duši a dokáže prejsť temnou nástrahou skúšok a dosiahne pravú radosť.

Osvetľujúce sú v tomto smere slová svätého Augustína, ktorý práve na začiatku komentára k žalmu 119 rozvíja tému radosti, prameniacu zo zachovávania Pánovho zákona. „Tento rozsiahly žalm nás od začiatku pozýva k blaženosti: tá je, ako vieme, v nádeji každého človeka. Či môže byť niekto (alebo bol alebo bude), kto by netúžil byť blaženým? Ale ak sa veci majú tak, čo treba, aby nás volalo k cieľu, ku ktorému ľudská duša smeruje spontánne?... Nebude to azda preto, že hoci všetci dychtíme po blaženosti, spôsob, akým ju možno dosiahnuť, je pritom najmenej známy? Áno a práve preto je tu toto učenie toho, ktorý povzbudzuje: Blažení tí, čo idú cestou života bez poškvrny, čo kráčajú podľa zákona Pánovho.

Ako by chcel povedať: Viem, čo chceš; viem, že ideš hľadať blaženosť: Ak teda chceš byť blažený, buď bytosťou bez poškvrny. Prvú vec hľadajú všetci, málo sa ich však zaoberá tou druhou: bez nej však nemožno dosiahnuť to, po čom túžia všetci. A kde máme byť nepoškvrnení, než v živote? Nie je to nič iné, než Pánov zákon. Blažení sú teda tí, čo idú cestou života bez poškvrny, čo kráčajú podľa zákona Pánovho! Toto povzbudenie nie je zbytočné, ale potrebné pre nášho ducha” (Esposizioni sui Salmi, III, Roma 1976, p. 1 113). Urobme si svojím záver veľkého biskupa z Hyppa zdôrazňujúceho trvalú aktualitu prisľúbenej blaženosti tým, čo sa usilujú verne plniť Božiu vôľu.

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XIV. č. 4/2004