Katechéza Svätého Otca Františka 15. 3. 2017

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Dobre vieme, že veľké prikázanie, ktoré nám zanechal Pán Ježiš, je prikázaním lásky: milovať Boha celým srdcom, celou dušou a celou mysľou a milovať blížneho ako seba samého (porov. Mt 22,37-39). Sme teda povolaní k láske, k láske k blížnemu a toto je naším najvyšším povolaním, naším povolaním par excellence; a k nemu sa viaže aj radosť kresťanskej nádeje. Ten, kto miluje, má radosť nádeje, že dospeje k stretnutiu s tou veľkou láskou, ktorou je Pán.
Apoštol Pavol v úryvku Listu Rimanom, ktorý sme si práve vypočuli, nás vystríha: je tu riziko, že naša láska k blížnemu bude pokrytecká. Musíme si teda položiť otázku: kedy k tomu dochádza, k tomuto pokrytectvu? A ako si môžeme byť istí, že naša láska je úprimná, že naša láska k blížnemu je skutočná? Že lásku k blížnemu nepredstierame alebo že naša láska nie je akousi telenovelou, ale láskou úprimnou, silnou...?
Pokrytectvo sa môže votrieť kamkoľvek, aj do nášho spôsobu, akým prejavujeme lásku. Toto sa preukáže vtedy, keď je naša láska zištná, poháňaná osobnými záujmami. A koľko je len zištných lások! Vtedy, keď sa charitatívne služby, pri ktorých sa zdá, že sa obetujeme, robia kvôli vlastnému predvádzaniu sa či preto, aby sme sa cítili spokojní: „Aký som len skvelý!“ Je to tak? Toto je pokrytectvo. Alebo keď sa zameriavame na veci, ktoré nás „zviditeľňujú“, aby sme tak predviedli našu inteligenciu či našu schopnosť. Za týmto všetkým je falošná, klamná myšlienka, a síce že ak milujeme, je to preto, že my sme dobrí; akoby láska k blížnemu bola výtvorom človeka, výplodom nášho srdca. Láska k blížnemu je naopak predovšetkým milosťou, darom; schopnosť milovať je Božím darom a musíme oň prosiť. A on ho veľmi rád dáva, ak oň prosíme. Láska k blížnemu je milosťou: nespočíva v tom, aby sme dávali zažiariť tomu, čím sme my, ale tomu, čo nám darúva Pán a čo my slobodne prijímame; a nemôžeme ju prejaviť pri stretnutí s druhými, ak sa najskôr nezrodila zo stretnutia s miernou a milosrdnou Ježišovou tvárou.
Pavol nás pozýva uznať, že sme hriešnikmi, a že aj náš spôsob, akým milujeme je poznačený hriechom. Zároveň však prináša novú zvesť, zvesť nádeje: Pán pred nami otvára cestu oslobodenia, cestu spásy. Je to umožnenie toho, aby sme aj my žili veľké prikázanie lásky a stali sa nástrojmi Božej lásky. A toto nastáva, keď si necháme uzdraviť a obnoviť srdce zmŕtvychvstalým Kristom.
Zmŕtvychvstalý Kristus, ktorý žije medzi nami, ktorý žije s nami, je schopný uzdraviť naše srdce: robí tak, ak ho o to prosíme. Je to on, ktorý nám aj napriek našej malosti a chudobe dovoľuje zakúšať súcit Otca a oslavovať úžasné prejavy jeho lásky. Potom chápeme, že všetko, čo môžeme zakusovať a robiť pre bratov, nie je nič iné než odpoveď na to, čo Boh vykonal a neustále koná pre nás. Ba je to samotný Boh, ktorý tým, že nachádza príbytok v našom srdci a v našom živote naďalej prejavuje svoju blízkosť a službu všetkým tým, ktorých stretávame každý deň na našej ceste, počínajúc tými poslednými a tými najnúdznejšími, v ktorých ho prednostne rozpoznávame.
Apoštol Pavol nám teda týmito slovami nechce ani tak robiť výčitky, ako nás chce skôr povzbudiť a oživiť v nás nádej. Veď všetci máme skúsenosť toho, že prikázanie lásky nežijeme naplno alebo tak, ako by sme mali. Avšak aj toto je milosťou, lebo nám to pomáha pochopiť, že sami zo seba nie sme schopní skutočne milovať: potrebujeme, aby Pán neustále obnovoval tento dar v našom srdci, prostredníctvom skúsenosti jeho nekonečného milosrdenstva. Práve vtedy sa vrátime k oceňovaniu maličkostí, jednoduchých, obyčajných vecí; vrátime sa k oceňovaniu všetkých týchto maličkých každodenných vecí a budeme schopní milovať druhých tak, ako ich miluje Boh, želajúc si ich dobro, čiže aby boli svätí, priateľmi Boha; a budeme sa tešiť z možnosti priblížiť sa k tým, čo sú chudobní a pokorní, ako to robí Ježiš s každým z nás, keď sme od neho vzdialení, skláňať sa k nohám bratov, tak ako to on, Dobrý Samaritán robí s každým z nás so svojím súcitom a so svojím odpustením. 
Drahí bratia a sestry, to, čo nám pripomenul apoštol Pavol, je tým tajomstvom – použijem jeho slová – tajomstvom, ako sa radovať v nádeji (porov. Rim 12,12): v nádeji sa radujte. Je to radosť nádeje, lebo vieme, že za akýchkoľvek okolností, aj tých najnepriaznivejších, a aj popri našich vlastných pádoch, Božia láska nechýba. A tak so srdcom navštíveným a obývaným jeho milosťou a vernosťou žijeme v radostnej nádeji, že tým málom, čo len dokážeme, oplácame na bratoch to kvantum, ktoré od neho denne prijímame.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)