HYMNUS POKLONY A CHVÁLY, Chválospev porov. Zjv 15, 3-4

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 23. júna 2004

Liturgia vešpier okrem žalmov obsahuje aj sériu chválospevov vzatých z Nového zákona. Niektoré z nich - ako tento, čo sme si teraz vypočuli - sú zostavené z úryvkov z Apokalypsy, knihy, ktorá je akoby spečatením celej Biblie a vyznačuje sa často spevmi a zbormi, sólovými hlasmi a hymnami zhromaždenia vyvolených, zvukmi poľníc, hárf a citár.

Náš veľmi krátky chválospev je z 15. kapitoly tohto diela. Otvára sa tu nová, veľkolepá scéna: Namiesto siedmich trúb, ktoré uvádzali rovnaký počet Božích rán, nastupuje teraz sedem čiaš, ktoré sú tiež plné rán, po grécky pleghe, čo je termín, ktorý sám o sebe označuje násilný úder, spôsobujúci rany a niekedy aj smrť. Je zrejmé, že v tomto prípade je to narážka na rozpravu o egyptských ranách (porov. Ex 7, 14; 11, 10).

V Apokalypse „metla-rana” je symbolom súdu nad zlom, nad utláčaním a násilím vo svete. Preto je aj znakom nádeje pre spravodlivých. Sedem rán - ako je známe, v Biblii číslo sedem je symbolom plnosti - je definovaných ako „posledné” (porov. Zjv 15, 1), lebo v nich Boží zásah, ktorý zamedzuje zlo, dosahuje svoje naplnenie.

Hymnus spievajú zachránení, spravodliví zeme, ktorí stoja „vzpriamení” v postoji samotného zmŕtvychvstalého Baránka (porov. v. 2). Ako Hebreji v Exode po prechode Červeným morom spievali Mojžišovu pieseň (porov. Ex 15, 1-18), tak aj vyvolení po víťazstve nad šelmou, Božou nepriateľkou, (porov. v. 2) zdvíhajú k Bohu svoju „pieseň Mojžiša a Baránkovu pieseň” (Zjv 15, 3).

Tento hymnus odráža liturgiu jánovských cirkví a je zostavený z výberu citácií zo Starého zákona, osobitne zo žalmov. Prvotné kresťanské spoločenstvo pokladalo Bibliu nielen za dušu svojej viery a svojho života ale aj svojej modlitby a svojej liturgie, ako je to práve vo vešperách, ktoré teraz komentujeme.

Je tiež príznačné, že chválospev sprevádzajú hudobné nástroje: spravodliví držia v rukách citary, (tamže) čo svedčí o liturgii zahalenej do jasu posvätnej hudby.

Tí, čo boli zachránení, svojím hymnom neoslavujú ani tak svoju vytrvalosť a obetu, ale skôr velebia „veľké a obdivuhodné skutky Pána, Boha všemohúceho”, teda jeho spásonosné činy v riadení sveta a dejín. Opravdivá modlitba totiž okrem toho, že prosí, je aj chválou, vzdávaním vďaky, dobrorečením, oslavou, vyznaním viery v Pána, ktorý zachraňuje.

Ďalej je príznačný v tomto chválospeve univerzalistický rozmer, ktorý je vyjadrený vo výrazoch Žalmu 86: „Všetky národy, ktoré si stvoril, prídu k tebe a budú sa ti klaňať, Pane” (Ž 86, 9). Pohľad sa tak rozširuje na celý zbor a možno vidieť prúdy národov, ktoré sa obracajú k Pánovi, aby uznali „spravodlivé súdy” (Zjv 15, 4), totiž zásahy v dejinách, ktoré zamedzujú zlo a velebia dobro. Očakávanie spravodlivosti, prítomné vo všetkých kultúrach, potreba pravdy a lásky, ktorú možno badať vo všetkých spiritualitách, obsahujú smerovanie k Pánovi, ktoré sa utíši len vtedy, keď spočinie v Pánovi.

Je krásne myslieť na tento univerzálny dych religiozity a nádeje vzatý a vysvetľovaný slovami prorokov: „Od východu slnka až po západ je veľké moje meno medzi národmi a na každom mieste prinášajú môjmu menu kadidlo a čistú obetu, lebo je veľké moje meno medzi národmi, hovorí Pán zástupov” (Mal l,11).

Zakončíme tým, že pripojíme náš hlas k tomu univerzálnemu. Urobíme tak prostredníctvom slov jednej básne svätého Gregora Nazianzského, veľkého cirkevného Otca 4. storočia: „Sláva Otcu i Synu, Kráľovi vesmíru, sláva Duchu Najsvätejšiemu, ktorému nech je všetka chvála. Jediný Boh je Trojica: On stvoril a naplnil hojne všetky veci, nebesia bytosťami nebeskými, zem bytosťami pozemskými. More, rieky, pramene naplnil vodnými bytosťami a všetko oživuje svojím Duchom, aby všetky stvorenia velebili múdreho Stvoriteľa: v ňom jedinom majú dôvod, že žijú a zotrvávajú v živote. Predovšetkým rozumná príroda nech ustavične spieva chvály, aký mocný je to Kráľ a aký dobrý je Otec. Daj, nech ťa aj ja v čistote oslavujem, Otče, s oduševnením, celou dušou, jazykom, myšlienkou” (Poesie, 1, Collana di testi patristici 1 15, Roma 1994, pp. 66-67).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XIV. č. 3/2004