BOH - ÚTOČISKO A SILA ĽUDU, Žalm 46

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 16. júna 2004

Práve sme počuli prvý zo šiestich sionských hymnusov, ktoré obsahuje žaltár (porov. Ž 48, 76, 84, 87, 122). Žalm 46 ako iné analogické skladby oslavuje sväté mesto Jeruzalem, „Božie mesto, posvätný stánok Najvyššieho” (v. 5), ale predovšetkým vyjadruje neochvejnú dôveru v Boha, ktorý je „naše útočište a sila aj najistejšia pomoc v súžení” (v. 2; porov. v. 8 a 12). Žalm pripomína najstrašnejšie rozvraty, aby s najväčšou silou potvrdil víťazný zásah Boha, ktorý dáva plnú istotu. Vzhľadom na Božiu prítomnosť v ňom Jeruzalem „sa nezachveje; Boh mu pomáha” (v. 6).

Myseľ zalieta k veštbe proroka Sofoniáša, ktorý sa obracia k Jeruzalemu a hovorí: „Jasaj, dcéra sionská, plesaj, Izrael! Raduj sa a veseľ z plného srdca, dcéra jeruzalemská... Pán, tvoj Boh, je s tebou, on je mocný, on ťa zachráni. Teší sa a plesá nad tebou, obnovuje k tebe svoju lásku, plesá nad tebou a jasá; ako v deň zhromaždenia” (Sof 3, 14, 17-18).

Žalm 46 je rozdelený na dve veľké časti určitým druhom antifóny, ktorá zaznieva vo veršoch 8 a 12: „S nami je Pán zástupov, naším útočišťom je Boh Jakubov.” Titul „Pán zástupov” je typický pre hebrejský kult v sionskom chráme a aj napriek vojenskému aspektu v spojení s archou zmluvy poukazuje na Božie panstvo nad celým kozmom a dejinami.

Tento titul je preto prameňom dôvery, pretože celý svet a všetky jeho udalosti sú pod Pánovou zvrchovanou vládou. Tento Pán je teda „s nami”, ako hovorí aj táto antifóna s implicitným poukazom na Emanuela, ktorý je „Boh-s-nami” (porov. Iz 7, 14; Mt 1, 23).

Prvá časť hymnu (porov. Ž 46, 2-7) sa sústreďuje na symbol vody a predstavuje dvojaký protikladný význam. Z jednej strany totiž sa vzdúvajú búrlivé vody, ktoré sú v biblickej reči symbolom spustošenia, chaosu a zla. Otriasajú štruktúrami bytia a vesmíru symbolizovaných vrchmi otrasenými vpádom určitého druhu ničivej potopy (porov. v. 3-4). Z druhej strany sú tu však vody Siona, uhášajúce smäd mesta položeného na vyprahnutých vrchoch, ale ho „obveseľujú riečne ramená” (v. 5). Žalmista, aj keď naráža na jeruzalemské pramene, ako je ten v Siloe (porov. Iz 8, 6-7), pozoruje v nich znamenie života, ktorý prekvitá vo svätom meste, jeho duchovnú plodnosť, jeho obrodzujúcu silu.

Preto i napriek dejinným zvratom, ktoré otriasajú národmi a zmietajú kráľovstvami (porov. Ž 46, 7), veriaci sa na Sione stretá s pokojom a vyrovnaním plynúcim zo spoločenstva s Bohom.

Druhá časť žalmu (porov. v. 9-11), môže teda načrtnúť pretvorený svet. Sám Pán zasahuje zo svojho trónu na Sione celou svojou silou proti vojnám a nastoľuje pokoj, po ktorom všetci túžia. Keď čítame 10. verš nášho hymnu: Zo všetkých končín zeme odstraňuje vojny, láme luky a drúzga oštepy a štíty v ohni spaľuje,” myseľ nám spontánne zalieta k Izaiášovi.

Aj prorok ospevoval koniec pretekov v zbrojení a pretvorenie vojnových nástrojov smrti na prostriedky pre rozvoj národov: „Zo svojich mečov ukujú radlice a zo svojich kopijí kosáky. Národ proti národu nezodvihne meč a nebudú sa priúčať boju” (Iz 2, 4).      

Kresťanská tradícia týmto žalmom velebila Krista, „náš pokoj” (porov. Ef 2, 14) a nášho osloboditeľa od zla skrze jeho smrť a zmŕtvychvstanie. Sugestívny je kristologický komentár svätého Ambróza k 6. veršu Žalmu 46, ktorý opisuje „pomoc”, ktorú poskytol Pán mestu „už od úsvitu”. Slávny cirkevný Otec tu pozoruje prorockú narážku na zmŕtvychvstanie.

Lebo - vysvetľuje - „ranné zmŕtvychvstanie nám zaisťuje podporu nebeskej pomoci, ono, ktoré zahnalo noc, nám znova prinieslo deň, ako hovorí Písmo: ,Prebuď sa a zdvihni sa a vstaň z mŕtvych! A zažiari ti Kristovo svetlo.' Sleduj mystický zmysel! V podvečer sa naplnilo Kristovo utrpenie... Na úsvite zmŕtvychvstanie... V podvečer sveta bol zabitý, práve keď umiera svetlo, pretože tento svet ležal celý v tmách a bol by sa ponoril ešte do černejších hrôz a temnôt, keby nebol prišiel z neba Kristus, svetlo večnosti, aby priviedol vek nevinnosti pre ľudské pokolenie. Pán Ježiš musel teda trpieť a svojou krvou odčinil naše hriechy, zažiarilo svetlo jasnejšieho svedomia a ukázal sa deň duchovnej milosti” (Commento a dodici Salmi: Saemo, VIII. Milano-Roma 1980, p. 213).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XIV. č. 3/2004