MODLITBA CHORÉHO, Žalm 41

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 2. júna 2004

Motívom, ktorý nás pobáda, aby sme pochopili a zamilovali si Žalm 41 , ktorý sme práve počuli, je skutočnosť, že ho citoval sám Ježiš: „Nehovorím o vás všetkých. Ja viem, koho som si vyvolil, ale má sa splniť Písmo: ,Ten, ktorý je môj chlieb, zdvihol proti mne pätu' ” (Jn 13, 18).

Je to posledný večer Ježišovho pozemského života vo Večeradle a práve Ježiš ponúka hostiteľské sústo zradcovi Judášovi. Jeho myšlienka zalieta k tejto vete žalmu, ktorý je v skutočnosti prosbou chorého človeka, opusteného priateľmi. V tejto prastarej modlitbe nachádza Kristus pocity a slová na vyjadrenie svojho hlbokého zármutku.

My sa teraz pokúsime sledovať a objasniť celú osnovu tohto žalmu, ktorý sa vynoril na perách osoby, iste trpiacej pre svoju chorobu, ale predovšetkým pre krutú iróniu svojich „nepriateľov” (porov. Ž 41, 6-9), ba dokonca pre zradu „priateľa” (porov. v. 10).

Žalm 41 sa začína blahoslavenstvom. Za adresáta má pravého priateľa, toho, kto „pamätá na bedára”: Pán ho za to odmení v deň jeho utrpenia, až to bude on, čo sa ocitne „na lôžku bolesti” (porov. v. 2-4).

Srdce prosby je preto v nasledujúcej časti, kde sa ujíma slova chorý (porov. 5-10). Svoj rozhovor začína tým, že prosí Boha o odpustenie, a to podľa tradičného starozákonného chápania, že každej bolesti zodpovedá nejaká vina: „Pane, zmiluj sa nado mnou, uzdrav moju dušu, zhrešil som proti tebe” (v. 5; porov. Ž 38). Pre starovekého Hebreja bola choroba výzvou pre svedomie, aby nastúpil cestu obrátenia.

Aj keď ide o názor, ktorý Kristus, konečný nositeľ Zjavenia, prekonal, utrpenie samo v sebe môže skrývať tajomnú hodnotu a stať sa cestou k očisteniu, vnútornému oslobodeniu, obohateniu duše. Utrpenie vyzýva k tomu, aby sme víťazili nad povrchnosťou, márnivosťou, sebectvom, hriechom a dôslednejšie sa zverili Bohu a jeho spásonosnej vôli.

Ale vtom vstupujú na scénu zlomyseľníci, tí, čo prišli chorého navštíviť, ale nie aby ho potešili, ale aby naňho útočili (porov. v. 6-9). Ich slová sú drsné a zraňujú srdce modliaceho sa, ktorý zakusuje zlomyseľnosť, ktorá nepozná zľutovanie. Tú istú skúsenosť majú mnohí ponižovaní chudobní, odsúdení na osamelosť a aby cítili, že sú na príťaž i svojim príbuzným. A ak sa im dostane nejaké slovo útechy, hneď v ňom zbadajú falošný a pokrytecký tón.

Ba, ako sa uvádza, modliaci sa zakusuje ľahostajnosť a tvrdosť dokonca aj od priateľov (porov. v. 10), ktorí sa menia na nepriateľov a nenávistníkov. Žalmista im prisudzuje gesto „zdvihnúť pätu”, výhražné gesto toho, kto sa chystá pošliapať porazeného, alebo náraz jazdca, ktorý poháňa pätou svojho koňa, aby ho prinútil podupať protivníka.

Je to hlboká horkosť, keď ten, čo nás zraňuje, je „priateľ”, ktorému sme dôverovali, v hebrejčine doslova nazývaný „človek pokoja”. Myšlienka zalieta k Jóbovým priateľom, ktorí sa zo životných druhov menia na ľahostajné a nepriateľské postavy (porov. Jób 19, 1-6). V našom modliacom sa človeku zaznieva hlas zástupu ľudí zabudnutých a ponižovaných v ich chorobe a slabosti, a to aj od tých, ktorí by im mali byť oporou.

Modlitba Žalmu 41 však neuhasína na tomto pochmúrnom pozadí. Modliaci sa človek si je istý, že Boh sa ukáže na jeho obzore a zjaví ešte raz svoju lásku (porov. v. 11-14). Bude to on, kto ponúkne oporu a vezme do náručia chorého, ktorého vráti, aby ho „postavil pred tvár svojho Pána” (v. 13), čiže - podľa biblického jazyka - aby znova prežíval zážitky chrámovej liturgie.

Žalm poznačený bolesťou sa teda končí zábleskom svetla a nádeje. Z tohto pohľadu môžeme pochopiť, ako svätý Ambróz pri komentovaní úvodného blahoslavenstva (porov. v. 2), prorocky videl pozvanie rozjímať nad Kristovým spásonosným utrpením, ktoré vedie k zmŕtvychvstaniu. Tak nás totiž cirkevný Otec inšpiruje, aby nás uviedol do čítania žalmu: „Blahoslavený, kto myslí na biedu a chudobu Krista, ktorý sa z bohatého, akým bol, stal chudobným pre nás. Bohatý vo svojom kráľovstve, chudobný v tele, pretože vzal na seba telo chudobných... Netrpel teda vo svojom bohatstve, ale v našej chudobe. A tak netrpela plnosť božstva... , ale telo... Usiluj sa teda preniknúť do zmyslu Kristovej chudoby, ak chceš byť bohatý! Usiluj sa preniknúť do zmyslu jeho slabosti, ak chceš dosiahnuť spásu! Usiluj sa preniknúť do zmyslu jeho kríža, ak sa nechceš zaň hanbiť; zmysel jeho smrti, ak chceš získať večný život; zmysel jeho pohrebu, ak chceš nájsť zmŕtvychvstanie” (Commento a dodici Salmi: Saemo, VIII. Milano-Roma 1980, pp. 39-41).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XIV. č. 3/2004