POĎAKOVANIE ZA VYSLOBODENIE Z NEBEZPEČENSTVA SMRTI, ŽALM 30

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 12. mája 2004

Vrúcne a milé poďakovanie stúpa k Bohu zo srdca modliaceho sa človeka, keď vyviazol z prízraku smrti. Toto je pocit, ktorý sa silno vynára v Žalme 30 a ktorý práve zaznel nielen v našich ušiach, ale bez pochyby aj v našich srdciach.

Tento hymnus vďačnosti obsahuje značnú literárnu jemnosť a drží sa série kontrastov, ktoré symbolickým spôsobom vyjadrujú oslobodenie obsiahnuté od Pána. Tak proti „zostúpiť do hrobu” stojí „vyviesť z ríše zosnulých” (v. 4); proti „chvíľku trvá hnev” zo strany Boha stojí „celý život jeho láskavosť” (v. 6); proti „plaču” podvečer nastupuje „radosť nad ránom” (tamže); po „náreku” nasleduje „tanec”, po „rúchu kajúcom” šat „radosti” (v. 12).

Keď teda pominula noc smrti, vzniká úsvit nového dňa. Kresťanská tradícia preto čítala tento žalm ako veľkonočný spev. Potvrdzuje to aj úvodný citát, uvedený v liturgickom texte vešpier, ktorý je vzatý od veľkého mníšskeho spisovateľa zo štvrtého storočia Jána Kassiana. „Kristus vzdáva vďaky Otcovi za svoje slávne vzkriesenie.“

Modliaci sa človek opakovane sa obracia na Pána - nie menej ako osemkrát, či už preto, aby mu oznámil, že ho bude chváliť (porov. v. 2 a 13), alebo aby pripomenul výkriky, ktoré k nemu vyslal v čase skúšky (porov. 3 a 9), a jeho oslobodzujúci zásah (porov. v. 2. 3. 4. 8. 12), alebo preto, aby znova vzýval jeho milosrdenstvo (v. 11). V inom úryvku modliaci sa vyzýva veriacich, aby spievali Pánovi hymny a tak mu vzdávali vďaky (porov.v.5).

Pocity sa ustavične pohybujú medzi hroznou spomienkou na prežitý prízrak smrti a radosťou z vyslobodenia. Iste, nebezpečenstvo, ktoré má za sebou, je ťažké a ešte sa kvôli nemu trasie; spomienka na prekonané utrpenie je ešte svieža a živá; slzy plaču v očiach usychajú len pomaly. Ale už vyšla zora nového dňa; po noci smrti nastúpila perspektíva pokračujúceho života.

Žalm tak ukazuje, že sa nesmieme nechať zviesť temným zmätkom zúfalstva, aj keď sa zdá, že je už všetko stratené. Iste, netreba upadnúť ani do ilúzií, že sa zachránime sami, vlastnými prostriedkami. Žalmista je totiž pokúšaný pýchou a že si stačí sám: „Keď som bol v bezpečí, povedal som si: ,Už nikdy sa nezakolíšem' ” (v. 7).

Aj cirkevní Otcovia sa zastavili pri tomto pokušení, ktoré sa vtiera v čase blahobytu a v skúške videli Božie napomenutie k pokore. Tak to robí napríklad biskup Fulgencius Ruspenský, (467-532) v svojej Tretej epištole adresovanej rehoľnici Probe, kde komentuje úryvok žalmu týmito slovami: Žalmista vyznával, že často bol hrdý na to, že je zdravý, ako by to bola jeho čnosť a že v tom rozpoznal nebezpečenstvo veľmi ťažkej choroby. Hovorí teda: Keď som bol v bezpečí, povedal som: Už nikdy sa nezakolíšem. A pretože to povedal, opustila ho podpora Božej milosti a zmätený upadol do svojej choroby a ustavične volá: ,Pane, vo svojej priazni si ma obdaril mocou a cťou. Keď si však odo mňa odvrátil svoju tvár, hneď sa ma zmocnil strach.' Aby navyše ukázal, že o pomoc Božej milosti, i keď ju už máme, musíme neustále pokorne prosiť, pripája ešte: ,K tebe, Pane, volám, svojho Boha prosím o milosť.' Nik neprednáša modlitbu a nevyslovuje žiadosti, kým nespozná, že má nedostatky a že nemôže udržať ani to, čo má, keď sa spolieha len na svoju vlastnú silu” (Fulgencius Ruspenský, Le lettere, Roma 1999, p. 113).

Keď sa žalmista vyznal z pokušenia k pýche v dobe prosperity, spomína si na skúšku, ktorá ho zastihla, a hovorí Pánovi: „Keď si však odo mňa odvrátil svoju tvár, hneď sa ma zmocnil strach” (v. 8).

Modliaci sa človek si teda pripomína, akým spôsobom vzýval Pána (porov. v. 9-11): kričal, žiadal o pomoc, prosil vrúcne, aby bol zachránený od smrti, a uvádzal ako dôvod skutočnosť, že zo smrti nemá Boh nijaký úžitok, pretože mŕtvi už nie sú schopní chváliť Boha a nemajú nijaký motív, aby ohlasovali Božiu vernosť, keď sú od neho opustení.

Tú istú argumentáciu nachádzame v Žalme 88, v ktorom modliaci sa, blízky smrti, žiada od Boha: „Či v hrobe bude dakto rozprávať o tvojej dobrote a na mieste zániku o tvojej vernosti?” (88, 12). Podobne kráľ Ezechiáš, ťažko chorý a potom uzdravený, povedal Bohu: „Lebo podsvetie ťa nebude velebiť, ani smrť ťa chváliť nebude... Živý, len živý ťa bude velebiť” (Iz 38, 18-19).

Takýmto spôsobom vyjadroval Starý zákon intenzívnu ľudskú túžbu po Božom víťazstve nad smrťou a referoval o niektorých prípadoch, v ktorých sa dosiahlo takéto víťazstvo: ľud ohrozený hladom a smrťou na púšti, väzni, čo ušli pred trestom smrti, chorí, čo boli uzdravení, námorníci zachránení od stroskotania (porov. Ž 107, 4-32). Išlo teda o víťazstvá nie definitívne. Skôr alebo neskôr sa vždy podarilo smrti uplatniť svoju nadvládu.

Jednako túžba po víťazstve sa napriek všetkému vždy udržiavala a stala sa napokon nádejou na vzkriesenie. Zadosťučinenie sa tejto silnej túžbe plne dostalo Kristovým zmŕtvychvstaním, za ktoré sa nikdy nebudeme môcť dostatočne Bohu poďakovať.

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XIV. č. 3/2004