KRISTUS, PRVORODENÝ ZO VŠETKÉHO STVORENIA A PRVORODENÝ Z MŔTVYCH, Chválospev Kol 1, 3. 12-20

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 5. mája 2004

Počuli sme obdivuhodný kristologický hymnus z Listu Kolosanom. Liturgia vešpier ho predkladá počas všetkých štyroch týždňov, v ktorých sa rozvíja a ponúka ho veriacim ako chválospev a znova ho predstavuje v šate, ktorý mal text azda od svojho počiatku. Mnohí odborníci sa totiž domnievajú, že hymnus by mohol byť citáciou spevu cirkví v Malej Ázii, ktorý Pavol vložil do Listu adresovaného kresťanskému spoločenstvu v Kolosách, v meste vtedy prekvitajúcom a zaľudnenom.

Apoštol totiž nikdy nezavítal do tohto centra Frígie, krajiny v dnešnom Turecku. Miestnu cirkev tu založil jeho žiak Epafras, ktorý pochádzal z tejto krajiny. Objavuje sa v závere Listu spolu s evanjelistom Lukášom, „milovaným lekárom”, ako ho nazýva svätý Pavol (4, 14) a s ďalšou osobnosťou Markom, „Barnabášovým bratancom” (4, 10), ktorý je azda totožný s rovnomenným spoločníkom Barnabáša a Pavla (porov, Sk 12, 25; 13, 5. 13), a ktorý sa stal potom evanjelistom.

Pretože budeme mať príležitosť viac ráz sa vrátiť k tomuto chválospevu, uspokojíme sa teraz s tým, že vám ponúkneme celkový pohľad a pripomenieme duchovný komentár spracovaný povestným Otcom Cirkvi svätým Jánom Zlatoústym (4. stor.), slávnym rečníkom a konštantinopolským biskupom. V hymnuse sa vynára veľkolepá postava Krista, Pána vesmíru. Ako stvoriteľská božská Múdrosť, oslavovaná v Starom zákone (porov. Prís 8, 2231), „on je pred všetkým a všetko v ňom spočíva”; ba „všetko je stvorené skrze neho a pre neho” (Kol 1, 16-17).

Vysvetľuje sa teda vo vesmíre transcendentný plán, ktorý Boh uskutočňuje skrze dielo Syna. Vyhlasuje ho aj prológ Jánovho evanjelia, keď tvrdí, že „všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo" (Jn 1, 3). Aj hmota so svojou energiou, život a svetlo nesú stopu Božieho Slova, jeho „milovaného Syna” (Kol 1 , 13). Zjavenie nového zákona vrhá nové svetlo na slová starozákonného mudrca, ktorý hlásal, že „z veľkosti a krásy tvorov možno poznať ich stvoriteľa" (Múd 13, 5).

Chválospev z Listu Kolosanom predstavuje aj inú Kristovu úlohu: on je aj Pánom dejín spásy, ktorá sa zjavuje v Cirkvi (porov. Kol 1, 18) a naplňuje sa „krvou na kríži” (v. 20), ktorá je prameňom pokoja a harmónie pre celé dejiny ľudstva.

Nie je teda pre nás len vonkajším obzorom: byť poznačený účinnou Kristovou prítomnosťou, ale je to aj celkom špecifická skutočnosť ľudského tvora, totiž dejín. Dejiny nie sú napospas slepých a iracionálnych síl, ale dokonca i v hriechu a v zle sú - pre Kristovo dielo - podopierané a usmerňované na naplnenie. A tak skrze Kristov kríž je celá realita „zmierená” s Otcom (porov. v. 20).

Hymnus týmto spôsobom načrtol úžasnú fresku vesmíru a dejín a vyzýva nás k dôvere. Nie sme neužitočným zrnkom prachu rozptýleného bez zmyslu v priestore a v čase, ale sme súčasťou múdreho plánu, ktorý vytryskol z Otcovej lásky.

Ako sme oznámili, dáme teraz slovo svätému Jánovi Zlatoústemu, aby on korunoval našu úvahu. Vo svojom komentári k Listu Kolosanom sa naširoko zastavuje pri tomto chválospeve. Na začiatku zdôrazňuje nezištnosť daru Otca, ktorý nás „urobil súcimi mat účasť na podiele svätých vo svetle” (v. 12). „Prečo ho nazýva ,účasťou'?, pýta sa Zlatoústy. „Aby ukázal, že nik nemôže dosiahnuť Kráľovstvo vlastnými skutkami. Aj tu, ako aj veľakrát inde, „účasť” má význam: „šťastie.” Nik nekoná tak, aby si zaslúžil Kráľovstvo, ale všetko je Pánov dar. Preto hovorí: ,Keď ste urobili všetko, povedzte: Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť' ” (PG 62, 312).

Táto dobrotivá a silná nezištnosť vystupuje ešte väčšmi, keď čítame, že skrze Krista bolo všetko stvorené (porov. Kol 1, 16). „Na ňom závisí podstata všetkých vecí - vysvetľuje biskup. Nielenže im dá prejsť od nebytia k bytiu, ale ešte ich aj udržuje tak, že ak by boli vyňaté z jeho prozreteľnosti, zahynuli by a rozplynuli by sa... Závisia na ňom; takže len prikloniť sa k nemu je dostačujúce, aby ich udržiaval a posilňoval” (PG 62, 319).

A tým skôr je znakom nezištnej lásky to, čo Kristus koná pre Cirkev, ktorej je Hlavou. V tomto bode (porov. v. 18) - vysvetľuje Zlatoústy - „keď Apoštol hovoril o Kristovej dôstojnosti, hovorí aj o jeho láske k ľuďom; ,On je hlavou tela, Cirkvi,' a chce tak ukázať svoje dôverné spojenie s nami. On, totiž, ktorý je tak vysoko a prevyšuje všetkých, spája sa s tými, ktorí sú dole” (PG 62, 320).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XIV. č. 3/2004