MODLITBA NEVINNÉHO, KTORÉHO PRENASLEDUJÚ, Žalm 27, 7-14

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 28. apríla 2004

Liturgia vešpier rozdelila Žalm 27 na dve časti, sledujúc štruktúru samotného textu, ktorý sa podobá diptychu. Dnes sme prednášali druhú časť tohto spevu dôvery, ktorý stúpa k Pánovi v temnom dni, keď útočí zlo. Sú to verše 7-14 tohto žalmu: začínajú výkrikom vyslaným k Pánovi: „Zľutuj sa nado mnou a vyslyš ma” (v. 7), potom vyjadrujú intenzívne hľadanie Pána v bolestnej obave z opustenosti od neho (porov. v. 8-9), napokon vykresľujú pred našimi očami dramatický horizont, z ktorého miznú i rodinné city (porov. v. 8), zatiaľ čo sa hýbu „nepriatelia" (v. 11), „utláčatelia” a „kriví svedkovia” (v. 12).

Ale aj teraz, ako v prvej časti žalmu, je rozhodujúcim prvkom dôvera modliaceho sa človeka v Pána, ktorý zachraňuje v skúške a podopiera v búrke. Prekrásna je v tomto súvise výzva, ktorou sa na záver žalmista obracia k sebe samému: „Očakávaj Pána a buď statočný; srdce maj silné a drž sa Pána” (v. 14; porov. Ž 42, 6. 12 a 43, 5).

Aj v iných žalmoch bola živá istota, že od Pána prichádza sila a nádej: „Pán verných chráni, ale plnou mierou odpláca tým, čo si počínajú pyšne. Vzmužte sa a majte srdce statočné, vy všetci, čo dúfate v Pána” (Ž 31, 24-25). A už prorok Ozeáš takto vyzýva Izraela: „Zachovaj milosrdenstvo a spravodlivosť a vkladaj stále všetku svoju nádej do svojho Boha” (Oz 12, 7).

Teraz sa uspokojíme s tým, že objasníme tri symbolické prvky veľkej duchovnej intenzity. Prvý je ten negatívny - tieseň z nepriateľov (porov. Ž 27, 12). Sú načrtnutí ako šelma, ktorá „dychtí” po koristi potom ako „kriví svedkovia”, ktorí akoby zo svojich nozdier vydychovali násilie práve tak ako šelmy pred svojou obetou.

Je to teda svet agresívneho zla, ktorý má za vodcu a inšpirátora satana, ako pripomína svätý Peter: „Váš protivník, diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral.” (l Pt 5, 8).

Druhý obraz jasným spôsobom predstavuje pokojnú dôveru veriaceho, napriek tomu, že ho opustia dokonca rodičia: „Hoci by ma opustili otec aj mať, Pán sa ma predsa ujme” (Ž 27, 10).

Aj v osamelosti a pri strate tých najdrahších citov modliaci sa nikdy nie je celkom sám, lebo sa nad ním skláňa milosrdný Boh. Myšlienka zabieha k slávnemu úryvku z proroka Izaiáša, ktorý prisudzuje Bohu väčšie city útrpnosti a nežnosti, než sú materské: „Môže matka zabudnúť na svoje nemluvňa a nezľutuje sa nad synom svojho lona? A keby aj ona zabudla, ja na teba nezabudnem” (Iz 49, 15).

Pripomíname tieto žalmistove a prorokove slová všetkým starým osobám, chorým, tým, na ktorých všetci zabudli, tým, ktorých nikto nepohladí, aby pocítili otcovskú a materskú ruku Pána, ako sa ticho a s láskou dotýka ich trpiacich tvárí, azda aj zaliatych slzami.

Dostávame sa tak k tretiemu a poslednému symbolu, ktorý sa v žalme viackrát opakuje: „Hľadajte moju tvár! Pane, ja hľadám tvoju tvár. Neodvracaj svoju tvár odo mňa” (v. 8-9). Cieľom duchovného hľadania modliaceho sa je teda Božia tvár. V závere sa vynára nepopierateľná istota, totiž môcť „vidieť dobrodenia Pánove” (v. 13).

V reči žalmov „hľadať Pánovu tvár” je často synonymom vstupu do chrámu na oslavu a zakusovanie spoločenstva s Bohom Siona. Ale výraz obsahuje aj mystickú požiadavku božskej intimity skrze modlitbu. Teda v liturgii a v osobnej modlitbe je nám udelená milosť vytušiť tú tvár, ktorú nikdy nemôžeme priamo vidieť počas nášho pozemského života (porov. Ex 33, 20). No Kristus nám zjavil prístupnou formou Božiu tvár a sľúbil, že pri konečnom stretnutí vo večnosti - ako nám to pripomína svätý Ján - „budeme ho vidieť takého, aký je". A svätý Pavol dodáva: no potom ho uvidíme „z tváre do tváre” (1 Kor 13, 12).

V komentári k tomuto žalmu poznamenáva Origenes velký kresťanský spisovateľ z tretieho storočia: „Ak bude človek hľadať Pánovu tvár, uvidí slávu Pána odhalenú, stane sa podobný anjelom a bude vždy vidieť tvár Otca, ktorý je na nebesiach” (PG 12, 1281). A svätý Augustín v svojom komentári k žalmom takto pokračuje v modlitbe žalmistu: „Nehľadal som nijakú odmenu od teba, ktorá by bola mimo teba, iba tvoju tvár. ,Tvoju tvár, Pane, hľadám.' Vytrvalo budem pokračovať v tomto hľadaní: nebudem totiž hľadať niečo, čo má malú cenu, ale tvoju tvár, Pane, aby som ťa mohol nezištne milovať, pretože nenachádzam nič vzácnejšie... Neodkláňaj sa v hneve od svojho služobníka, aby som sa, keď ťa hľadám, nestretol s niečím iným. čo môže byť väčším trestom pre toho, kto miluje a hľadá pravdu tvojej tváre?” (Esposizioni sui Salmi, 27, 1, 8-9, Roma 1967, pp. 355-357).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XIV. č. 3/2004