Žalm 27 - sv. Ján Pavol II.

 

DÔVERA V BOHA V NEBEZPEČENSTVE, Žalm 27, 1-6

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 21.apríla 2004

 

Naše putovanie cez vešpery dostáva sa dnes k Žalmu 27. ktorý liturgia rozdeľuje na dve časti. Teraz budeme sledovať prvú časť tohto poetického a duchovného dyptichu (porov v.1-6), ktorý má za základ sionský chrám, sídlo izraelského kultu. Žalmista totiž výslovne hovorí o „dome Pánovom“, o „chráme“ (v.4) o „stane, skrýši, stánku“ (porov, v. 5-6). Ba v hebrejskom origináli tieto termíny presnejšie naznačujú „svätostánok“ a „stan“, teda srdce samotného chrámu, kde sa Pán zjavuje svojou prítomnosťou a svojím slovom. Pripomína sa aj „skala“ Siona (porov.v.5), miesto bezpečia a útočiska, a je tu aj narážka na slávenie ďakovných obiet (porov. v. 6).

Ak je teda liturgia duchovnou atmosférou, do ktorej je žalm ponorený, vedúcou niťou modlitby je dôvera v Boha, či už v deň radosti, alebo v čase strachu.

Prvá časť žalmu, o ktorom teraz rozjímame, je poznačená veľkým pokojom založeným na dôvere v Boha v temno dni útokov zločincov. Obrazy použité na opis týchto protivníkov, ktorí sú znamením zla, ktoré zamoruje dejiny, sú dvojakého druhu. Na jednej strane – zdá sa – akoby išlo o obraz divokého lovu: Zločinci sú ako šelmy, ktoré sa približujú, aby ulovili svoju korisť a ničili jej telo, ale potkýnajú sa a padajú  (porov.v. 2). Na druhej strane je tu vojenský symbol útoku celej armády: je to boj, ktorý prudko vzplanie a rozsieva hrôzu a smrť (porov.v.3).

Život veriaceho je často vystavený napätiam a protivenstvám, niekedy aj odmietnutiu a dokonca aj prenasledovaniu. Správanie spravodlivého človeka obťažuje, pretože zaznieva ako výčitka v konfrontácii s mocnými a zvrátenými ľuďmi. Poznávajú to úplne bezbožníci opísaní v Knihe múdrosti: spravodlivý „obžalúva naše zmýšľanie, už aj pohľad na neho je nám na ťarchu. Lebo jeho život je nepodobný ostatným a odlišné sú jeho chodníky“ (Múd 2, 14-15).

Veriaci si je vedomý, že dôslednosť vytvára izoláciu a dokonca vyvoláva pohŕdanie a nepriateľstvo v spoločnosti, ktorá si často volí za zástavu osobné výhody, vonkajší úspech, bohatstvo a bezuzdnú rozkoš. Avšak nie je sám a jeho srdce si zachováva prekvapujúci vnútorný pokoj pretože — ako hovorí skvelá „antifóna”, otvárajúca žalm — „Pán je moje svetlo a moja spása, ochranca života” spravodlivého (Ž 27,1). A stále sa opakuje: „Koho sa mám báť?... Pred kým sa mám strachovať?... Moje srdce sa nezľakne... Zotrvám v dôvere” (v. 1. 3).

Zdá sa, akoby sme počuli hlas svätého Pavla, ktorý vyhlasuje: „Ak je Boh za nás, kto je proti nám?” (Rim 8, 31). Ale vnútorný pokoj, sila ducha a mier sú dary, ktoré dostávame, keď sa utiekame do chrámu, totiž keď sa uchýlime k osobnej alebo spoločnej modlitbe.

Modliaci sa človek totiž zveruje do Božej náruče a jeho sen je vyjadrený aj v inom žalme (porov. 23, 6): „Budem bývať v dome Pánovom mnoho a mnoho dní." Tam budem môcť „pociťovať nehu Pánovu” (Ž 27, 4), kontemplovať a obdivovať božské tajomstvo, zúčastniť sa na obetnej liturgii a vyvýšiť svoje chvály k Bohu osloboditeľovi (porov. v. 6). Pán vytvorí okolo svojho verného horizont pokoja, ktorý zanechá vonku hukot zla. Spoločenstvo s Bohom je prameňom jasu, radosti, pokoja; je to ako vstúpiť do oázy svetla a lásky.

Vypočujme si teraz ako pečať našej úvahy slová mnícha sýrskeho pôvodu Izaiáša, ktorý žil v egyptskej púšti a zomrel v Gaze okolo roku 491. Vo svojom diele Ascetikon aplikuje náš žalm na modlitbu v pokušení: „Ak vidíme, že nás nepriatelia obkľučujú svojou prešibanosťou, čiže záhaľčivosťou, či už oslabujú našu dušu v radosti, alebo preto, že nemôžeme udržať svoj hnev voči blížnemu, keď koná proti svojim povinnostiam, alebo ak zaťažujú naše oči, aby ich priviedli k žiadostivosti, alebo ak nás chcú zviesť, aby sme okúsili rozkoše hrdla, ak nám robia slovo blížneho akoby jedom, keď nás nabádajú, aby sme znehodnocovali slovo iného, ak nás navádzajú, aby sme robili rozdiely medzi bratmi a hovorili: Tento je dobrý a tento druhý je zlý; ak nás vtedy všetky tieto veci obkľučujú, nestrácajme odvahu, radšej volajme ako Dávid so srdcom pevným a hovorme: „Pán je ochranca môjho života” (Ž 27, 1) (Recueil ascétique, Bellefontaine 1976, p. 211).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XIV. č. 3/2004

Katechezy: 
Súvisiace: