HYMNUS VYKÚPENÝCH, Chválospev Zjv 4, 11; 5, 9. 10. 12

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 31. marca 2004

Chválospev, ktorý sme práve počuli a o ktorom budeme rozjímať, je súčasťou liturgie vešpier, ktorej žalmy postupne komentujeme v našich týždenných katechézach. Ako sa v liturgickej praxi často stáva, niektoré modlitbové skladby sa rodia syntetickou kombináciou biblických fragmentov, ktoré patria do širších celkov.

V našom prípade boli vzaté niektoré verše zo 4. a 5. kapitoly Apokalypsy, v ktorých sa zobrazuje slávna a veľkolepá nebeská scéna. V jej strede sa týči trón, na ktorom sedí sám Boh, ktorého meno nie je z úcty vyslovené (porov. Zjv 4, 2). Následne sa na tento trón posadí Baránok, symbol zmŕtvychvstalého Krista: hovorí sa tu totiž o „Baránkovi, ktorý bol ako zabitý”, ale „stál” na nohách živý a slávny (5, 6).

Okolo týchto dvoch božských postáv je zhromaždený chór nebeského dvora, predstavený štyrmi „živými bytosťami” (4, 6), ktoré azda pripomínajú anjelov Božej prítomnosti v základných bodoch vesmíru, a „dvadsiatimi štyrmi starcami”, v gréčtine presbyteroi, teda hlavy kresťanského spoločenstva, ktorých počet tak pripomína jednak dvanásť kmeňov Izraela, ako aj dvanásť apoštolov, teda syntézu prvej a novej zmluvy.

Toto zhromaždenie Božieho ľudu spieva Pánovi hymnus a vyzdvihuje „slávu, česť a moc”, ktoré sa prejavili v akte stvorenia vesmíru (porov. 4, 11). V tomto bode sa uvádza symbol osobitne významný, grécky ninlion, teda ,kniha”, ktorá je celkom neprístupná: je totiž zapečatená siedmimi pečaťami, ktoré bránia jej čítanie (porov. 5, 1).

Ide teda o skryté proroctvo. Táto kniha obsahuje celú sériu Božích ustanovení, ktoré sa majú uskutočniť v ľudských dejinách, aby dala zavládnuť dokonalej spravodlivosti. Ak kniha zostane zapečatená, tieto ustanovenia nemožno spoznať ani uskutočniť a zlo sa ide naďalej šíriť a utláčať veriacich. Preto je tu zapotreby dôležitý zásah: uskutoční ho práve obetovaný a zmŕtvychvstalý Baránok. On je hoden „vziať knihu a otvoriť jej pečate” (porov. 5, 9).

Kristus je veľký vykladač a Pán dejín, ktorý zjavuje skrytú niť Božieho pôsobenia, ktorá nimi prechádza.

Hymnus pokračuje tým, že poukazuje na to, aký je základ Kristovej moci nad dejinami. Týmto základom nie je nič iné než jeho veľkonočné tajomstvo (porov. 5, 9-10): Kristus bol „zabitý” a svojou krvou „vykúpil” celé ľudstvo z moci zla. Slovo „vykúpil” nadväzuje na Exodus, na vyslobodenie Izraela z egyptského otroctva. Pre staroveké zákonodarstvo povinnosť vykúpiť prináležala najbližšiemu príbuznému. V prípade ľudu bol to sám Boh, ktorý nazval Izraela svojím „prvorodeným” (Ex 4, 22).

Kristus potom završuje toto dielo pre celé ľudstvo. Vykúpenie, ktoré vykonal on, má nielen funkciu nášho vyslobodenia z minulého zla, z uzdravenia rán a uľahčenia našich trápení; Kristus nám dáva nové vnútorné bytie, robí nás kňazmi a kráľmi, účastníkmi na jeho vlastnej dôstojnosti.

Narážajúc na slová, ktoré Boh predniesol na Sinaji (porov. Ex 19, 6; Zjv l, 6), hymnus zdôrazňuje, že vykúpený Boží ľud bol ustanovený za kráľa a kňazov, ktorí majú viesť a posväcovať celé stvorenie. Je to posvätenie, ktoré má svoje korene v Kristovej Pasche a uskutočňuje sa v krste (porov. 1Pt 2, 9). Z toho vyplýva výzva pre Cirkev, aby si bola vedomá svojej dôstojnosti a svojho poslania.

Kresťanská tradícia trvale používala pre Krista obraz veľkonočného Baránka. Vypočujme si slová biskupa z druhého storočia Melitona zo Sard, mesta v Malej Ázii, ktorý sa takto vyjadruje vo svojej veľkonočnej homílii: „Kristus prichádza z neba na zem z lásky k trpiacemu ľudstvu, v lone Panny si odieva našu ľudskú prirodzenosť a rodí sa ako človek... Viedli ho ako baránka a tak nás vyslobodil z otroctva sveta... On nás vyviedol z otroctva na slobodu, z temnôt na svetlo, zo smrti do života, z útlaku do večného kraľovania; urobil z nás nové kňazstvo a vyvolený ľud navždy... On je baránok nemý, on je zabitý, ba syn Márie, ovečky bez poškvrny; jeho vzali zo stáda a viedli na smrť, večer obetovaný, pochovaný v noci” (nn. 66-71 : SC 123, pp. 96-100).

Nakoniec sám Kristus, obetovaný Baránok, sa obracia so svojou výzvou na všetky národy: „Poďte teda, všetky ľudské pokolenia, ktoré ste vpletené do hriechov, a dostanete odpustenie hriechov. Ja som totiž vaše odpustenie, ja som Paschou spásy, ja som baránok obetovaný za vás, ja som vaše vykúpenie, ja som vaša cesta, ja som vaše vzkriesenie, ja som vaše svetlo, ja som vaša spása, ja som váš kráľ. Ja vás privediem do nebeských výšin. Ja vám ukážem Otca, ktorý je od večnosti, ja vás vzkriesim svojou pravicou” (n. 103: tamže, p. 122).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XIV. č. 2/2004