POĎAKOVANIE ZA VÍŤAZSTVO KRÁĽA, Žalm 21, 2-8. 14

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 17. marca 2004

Z celého Žalmu 21 liturgia vešpier vybrala časť, ktorú sme počuli a vynechala inú so stopami zlorečenia (porov. v. 9-13). Vybratá časť hovorí v minulom i v prítomnom čase o priazni, ktorú Boh preukázal kráľovi, kým vynechaná časť hovorí o budúcom kráľovom víťazstve nad svojimi nepriateľmi.

Text, ktorý je predmetom nášho rozjímania (porov. v. 2-8. 14), patrí k druhu kráľovských žalmov. Sústreďuje sa teda na Božie diela v prospech hebrejského vladára predstavovaného azda v deň jeho intronizácie. na začiatku (porov. v. 2) a na konci (porov. v. 14) akoby zaznievala aklamácia celého zhromaždenia, kým srdce hymnusu má ladenie spevu vďaky, ktorým sa žalmista obracia k Bohu za milosti preukázané kráľovi: „požehnanie” (v. 4), „život dlhý” (v. 5), „slávu” (v. 6) a „radosť” (v. 7).

Je ľahké predstaviť si, že tomuto spevu - podobne, ako sa udialo s inými kráľovskými žalmami žaltára - bol daný nový význam, keď sa v Izraeli skončila monarchia. Stal sa už za judaizmu hymnom na počesť kráľa Mesiáša: pripravovala sa tak cesta kristologickej interpretácii, ktorú si práve liturgia osvojuje.

Ale pozrime sa najprv na text v svojom pôvodnom zmysle. Vdychujeme tu radostnú atmosféru zaznievajúcu zo spevov, ktorá zohľadňuje slávnostný ráz udalostí: „Pane, z tvojej sily sa kráľ raduje a veľmi sa teší z tvojej spásy!... Budeme oslavovať a ospevovať tvoju moc” (v. 2. 14). Potom sa vymenúvajú Božie dary panovníkovi: Boh vyslyšal jeho prosby (porov. v. 3), kladie mu na hlavu zlatú korunu (porov. v. 4). Jas kráľa sa viaže na božské svetlo, ktoré ho zahaľuje ako ochranný plášť: „Ozdobuješ ho velebou a nádherou” (v. 6).

V antickom Blízkom východe panoval názor, že kráľ je obklopený svätožiarou, ktorá potvrdzovala jeho účasť na samom božskom bytí. Prirodzene pre Bibliu je panovník naozaj ,syn' Boha (porov. Ž 2, 7), ale iba v zmysle metaforickom a prenesenom. On teda má byť miestodržiteľom Pána pri ochrane jeho spravodlivosti. Práve pre toto poslanie ho Boh obklopuje svojím blahodarným svetlom a svojím požehnaním.

Požehnanie je výraznou témou v tomto krátkom hymne: „Vyšiel si mu v ústrety s požehnaním... Robíš z neho požehnanie pre všetky veky” (Ž 21, 4. 7). Požehnanie je znakom Božej prítomnosti, ktorá účinkuje v kráľovi, ktorý sa tak stáva odrazom Božieho svetla uprostred ľudstva.

Požehnaním v biblickej reči sa rozumie aj dar života, ktorý sa práve vylieva na posväteného: „Prosil si od teba život a ty si mu ho daroval, život dlhý, navždy naveky” (v. 5). Aj prorok Nátan ubezpečoval Dávida o tomto požehnaní, prameni stability, existencie a bezpečia, a Dávid sa modlil takto: „Začni požehnávať dom svojho sluhu, aby trval pred tebou večne, lebo ty Pane, Bože, si hovoril; a dom tvojho sluhu bude požehnaný tvojím večným požehnaním” (2 Sam 7, 29).

Pri recitácii tohto žalmu vidíme, ako sa za podobou hebrejského kráľa rysuje tvár Krista, mesiášskeho kráľa. On je „odblesk slávy” Otca (Hebr l , 3). On je Syn v plnom zmysle a je teda dokonalou prítomnosťou uprostred ľudstva. On je svetlo a život, ako vyhlasuje svätý Ján v prológu svojho evanjelia: „V ňom bol život a život bol svetlom ľudí” (l , 4).

V tomto zmysle svätý Irenej, lyonský biskup, pri komentovaní žalmu aplikuje tému života (porov. Ž 21 , 5) na Kristovo zmŕtvychvstanie: „Prečo žalmista hovorí: ,Prosil si od teba život, od chvíle, keď sa Kristus chystal umrieť? Žalmista teda ohlasuje jeho zmŕtvychvstanie a to, že on ako zmŕtvychvstalý je nesmrteľný. Prijal totiž život, aby vstal a dlhý čas vo večnosti aby bol neporušiteľný” (Esposizione della predicazione apostolica, 72, Milano 1979, p. 519). Na základe tejto istoty aj kresťan rozvíja v sebe nádej na dar večného života.

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XIV. č. 2/2004