MODLITBA ZA VÍŤAZSTVO KRÁĽA, Žalm 20

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 10. marca 2004

Záverečná invokácia: „Pane, daj vždy víťaziť kráľovi a nás vyslyš, kedykoľvek ťa budeme vzývať” (Ž 20,10), nám odhaľuje vznik Žalmu 20, ktorý sme počuli a o ktorom budeme rozjímať. Máme teda pred sebou kráľovský žalm antického Izraela, ktorý bol prednášaný v sionskom chráme počas slávnostného obradu. V ňom sa vzýva Božie požehnanie na vladára predovšetkým „v čase súženia” (v. 2), čiže v čase, keď je celý národ v zajatí hlbokej úzkosti v hrozbách vojny. Pripomínajú sa totiž vozy a kone (porov. v. 8), ktoré, ako sa zdá, postupujú k obzoru; kráľ a ľud proti nim stavajú svoju dôveru v Pána, ktorý sa dáva na stranu slabých, utláčaných, obetí arogancie obyvateľov.

Je ľahko pochopiť, ako kresťanská tradícia pretvorila tento žalm na hymnus na Krista Kráľa, na „pomazaného” par excellence, na „Mesiáša” (porov. v. 7). Ten vstupuje do sveta bez vojska, ale v sile Ducha a pripravuje definitívny útok proti zlu a zneužívaniu moci, proti despotizmu a pýche, proti lži a egoizmu. V našich ušiach ako na pozadí zaznievajú slová, ktoré Kristus vyslovil pred Pilátom, symbolu pozemskej cisárskej moci: „Som kráľ. Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo o pravde. Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas” (Mn 18, 37).

Keď skúmame osnovu tohto žalmu, zbadáme, že detailne naznačuje liturgiu slávenú v jeruzalemskom chráme. Na scéne je zhromaždenie synov Izraela, ktorí sa modlia za kráľa, hlavu národa. V úvode dokonca možno vidieť obetný obrad v rade rozličných obiet a celopalov obetovaných za panovníka „Bohu Jakubovmu” (Ž 20, 2), ktorý neopúšťa „svojho pomazaného” (v. 7), ale ho chráni a podporuje.

Modlitba je silne poznačená presvedčením, že Pán je prameňom bezpečia: on vychádza v ústrety dôveryplnej túžbe kráľa a celého spoločenstva, s ktorým je zviazaný putom zmluvy. Klímu určuje zaiste vojnová udalosť so všetkým strachom a s rizikami, ktoré vojna vzbudzuje. Božie slovo sa teda nejaví ako abstraktné posolstvo, ale ako hlas, ktorý sa prispôsobuje malým i veľkým nešťastiam ľudstva. Z toho dôvodu žalm odráža vojenskú vravu a atmosféru, aká panuje nad Izraelom v čase vojny (porov. v. 6) a prispôsobuje sa tak pocitom človeka v ťažkostiach.

Siedmy verš v texte žalmu naznačuje zvrat. Zatiaľ čo predchádzajúce verše implicitne vyjadrujú žiadosti adresované Bohu (porov. v. 2-5), siedmy verš potvrdzuje istotu vyslyšania prosby: „Teraz viem, že Pán zachráni svojho pomazaného, vyslyší ho zo svojho svätého neba.” Žalm neupresňuje na základe akého znamenia sa prišlo k tomuto poznaniu.

Vyjadruje všeobecne a jasne kontrast medzi postavením nepriateľov, ktorí rátajú s materiálnou silou svojich vozov a koní, a postavením Izraelitov, ktorí vkladajú svoju dôveru v Boha a sú preto víťazmi. Myšlienka zabieha k slávnej scéne Dávida a Goliáša: oproti zbraniam a prevahe filištínskeho bojovníka stavia mladý Hebrej vzývanie mena Pána, ktorý ochraňuje slabých a bezbranných. Dávid totiž Goliášovi hovorí: „Ty ideš na mňa s mečom, kopijou a oštepom, ale ja idem proti tebe v mene Pána zástupov... Pán nezachraňuje ani mečom ani kopijou, lebo tento boj vedie Pán” (1 Sam 17, 45. 47).

Hoci žalm je vo svojej historickej konkrétnosti viazaný na vojnovú logiku, môže sa stať výzvou, aby sme sa nedali ovládnuť príťažlivosťou násilia. Aj Izaiáš volal: „Beda tým, čo skladajú dôveru do vozov, že je ich mnoho, a do jazdcov, že sú veľmi mocní, a na Svätého Izraela neupierajú zrak, Pána nehľadajú” (Iz 31,1).

Proti každej forme zla spravodlivý stavia vieru, dobrotivosť, odpustenie, ponuku pokoja. Apoštol Pavol napomína kresťanov: „Nikomu sa neodplácajte zlým za zlé, usilujte sa robiť dobre pred všetkými ľuďmi” (Rim 12, 17). A historik Cirkvi prvých storočí Euzébius z Cézarey (3.-4. storočie) v komentári k nášmu žalmu rozšíri pohľad aj na zlo smrti, o ktorom kresťan vie, že ho môže prekonať Kristovým pôsobením: „Všetky nepriateľské sily i skrytí a neviditeľní nepriatelia Boha sa dajú pred Spasiteľom na útek a padajú. Ale všetci tí, čo prijali spásu, povstanú zo svojej dávnej skazy. Preto Simeon povedal: ,On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli', to jest na pád svojich protivníkov a nepriateľov, a na povstanie tých, ktorí raz padli, ale teraz ním sú vzkriesení” (PG 23, 197).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XIV. č. 2/2004