O BOHU, SPASITEĽOVI, Chválospev Ef 1, 3-10

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 18. februára 2004

Nádherný hymnus „dobrorečenia”, ktorý otvára List Efezanom a recituje sa každý pondelok v liturgii vešpier, bude predmetom série rozjímaní počas nášho putovania. Dnes sa uspokojíme s celkovým pohľadom na tento slávnostný a dobre stavaný text, ktorý je ako majestátna stavba, určená na to, aby vyzdvihla obdivuhodné Božie dielo, ktoré sa pre nás uskutočňuje v Kristovi.

Vychádza sa zo „spočiatku”, ktoré predchádza čas a stvorenie: je to božská večnosť, v ktorej dostáva život plán, ktorý nás presahuje, „predurčenie”, to jest láskyplný a nezaslúžený zámer smerujúci k sláve a k spáse.

V tomto transcendentnom pláne, ktorý zahrňuje stvorenie a vykúpenie, vesmír a ľudské dejiny, Boh „vo svojej dobrote” vopred predurčil „zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko”, to jest obnoviť poriadok a hlboký zmysel všetkých skutočností a to nebeských i pozemských (porov. 1, 10). Iste, on je „hlavou Cirkvi, ktorá je jeho telom” (1, 22-23), ale je aj životným princípom a oporným bodom kozmu.

Kristovo panstvo siaha preto ku kozmu ako aj k osobitne špecifickému horizontu, ktorým je Cirkev. Kristus vykonáva úlohu „plnosti”, takže sa v ňom „tajomstvo” ( 1, 9) skryté od vekov, a celá skutočnosť realizuje - vo svojom špecifickom poriadku a vo svojom stupni - plán, ktorý mal Otec už od večnosti.

Ako budeme mať neskôr príležitosť vidieť, tento druh novozákonného žalmu zameriava pozornosť predovšetkým na dejiny spásy, ktoré sú vyjadrením a živým znakom „dobrotivosti” (1, 9), obdarovania (1, 6) a Božej lásky.

Hľa, tu sa vyzdvihuje „vykúpenie skrze krv” kríža, „odpustenie hriechov” a hojné vyliatie „bohatstva milosti” (1, 7). Hľa, božské synovstvo kresťana (porov. 1, 5) a „poznanie tajomstva vôle” Boha (1, 9), skrze ktoré sa vstupuje do vnútra samého trinitárneho života.

Po tomto celkovom pohľade na hymnus, ktorým sa otvára List Efezanom, počúvajme teraz svätého Jána Zlatoústeho, mimoriadneho učiteľa a rečníka, bystrého vykladača Svätého písma, ktorý žil v 4. storočí a stal sa aj konštantinopolským biskupom uprostred ťažkostí každého druhu, ktorého dvakrát postihol zážitok vyhnanstva.

Vo svojej Prvej homílii o Liste Efezanom a komentujúc tento chválospev s vďačnosťou uvažuje o „požehnaní”, ktorým sme boli požehnaní „v Kristovi”: čo ti teda chýba? Stal si sa nesmrteľným, stal si sa slobodným, stal si sa synom, stal si sa spravodlivým, stal si sa bratom, stal si sa spoludedičom, s ním kraľuješ, s ním si oslávený. Toto všetko nám bolo darované a - ako je napísané - „akože by nám s ním nedaroval všetko!?” (Rim 8, 32). Tvojej prvotine (porov. 1 Kor 15, 20. 23) sa skláňajú anjeli, cherubíni, serafíni: „čo ti teda chýba?” (PG 62, 11).

Boh toto všetko urobil pre nás, pokračuje Chryzostom, „podľa svojho dobrotivého rozhodnutia”. Čo to znamená? Znamená to, že Boh vášnivo túži a horúco dychtí po našej spáse. „A prečo nás miluje takým spôsobom?” A z akého dôvodu nám chce tak dobre? Pre svoju dobrotu: „milosť je totiž vlastná jeho dobrote” (tamže, 13).

Práve preto, uzaviera staroveký cirkevný Otec, svätý Pavol tvrdí, že všetko sa uskutočnilo „na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaroval v milovanom Synovi”. Boh nás totiž „nielen oslobodil od hriechov, ale nás urobil aj hodnými lásky... Ozdobil našu dušu a urobil ju krásnou, vytúženou a hodnou lásky”. A keď svätý Pavol vyhlasuje, že Boh to urobil skrze krv jeho Syna, svätý Ján Zlatoústy zvolá: „Nič nie je väčšie zo všetkého než toto: že Božia krv bola vyliata za nás. Väčšie ako to, že sme adopciou boli prijatí za synov a väčšie ako iné dary je to, že neušetril ani Syna (porov. Rim 8, 32); Je to iste veľké, že nám boli odpustené hriechy: ale ešte väčšie je to, že sa to stalo skrze Pánovu krv” (tamže, 14).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XIV. č. 2/2004