KTO OBSTOJÍ PRED PÁNOM, Žalm 15

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 4. februára 2004

Žalm 15, ktorý sa nám dáva na rozjímanie, je odborníkmi Biblie klasifikovaný ako časť „liturgie vstupu”. Ako to býva v niektorých iných skladbách žaltára (porov. napr. Žalmy 24, 26, 94), možno tu myslieť na určitý druh procesie veriacich, ktorí sa tiesnia v bránach sionského chrámu, aby mohli pristúpiť k obradu. V pomyselnom dialógu medzi veriacimi a levitmi sú vymedzené nevyhnutné podmienky, aby mohli byť prijatí na liturgické slávenie a teda aj na božskej intimite.

Na jednej strane sa totiž kladie otázka: „Pane, kto smie bývať v tvojom stánku? Kto môže nájsť odpočinok na tvojom svätom vrchu?” (Ž 15, l). Na druhej strane je tu výpočet vlastností požadovaných na to, aby bolo možné prekročiť prah, ktorý vedie do „stánku”, čiže do chrámu na „svätom vrchu” Siona. Vymenovaných vlastností je jedenásť a predstavujú ideálnu syntézu základných morálnych povinností obsiahnutých v biblickom základe (porov. v. 2-5).

Na priečeliach egyptských a babylonských chrámov boli vtedy vytesané podmienky požadované pre vstup do posvätnej siene. No treba uviesť významný rozdiel pri podmienkach, ktoré uvádza náš žalm. V mnohých náboženských kultúrach sa na to, aby bol niekto pripustený pred božstvo, požaduje predovšetkým vonkajšia rituálna čistota, ktorá zahŕňa umývanie, gestá a osobitné odevy.

Žalm 14 však vyžaduje očistenie svedomia, aby jeho rozhodnutia boli inšpirované láskou k spravodlivosti a k blížnemu. V týchto veršoch je teda cítiť chvenie ducha prorokov, ktorí opakovane vyzývajú na spájanie viery a života, modlitby so životnými povinnosťami, a adoráciou a sociálnou spravodlivosťou (porov. Iz l, 10-20; 33, 14-16; Oz 6, 6; Mich 6, 6-8; Jer 6, 20).

Vypočujme si napríklad ostrú obžalobu proroka Amosa, ktorý v mene Boha obžalúva kult odtrhnutý od každodenného diania: „Nenávidím, zavrhujem vaše sviatky a netešia ma vaše zhromaždenia. Keď mi prinesiete zápalné obety, vaše obetné dary neprijmem, ani sa nepozriem na obety vašich tučných zvierat... Nech prúdi právo ako voda a spravodlivosť ako potok, čo nikdy nevysychá” (Am 5, 21-22. 24).

Pristúpme teraz k jedenástim záväzkom, ktoré vymenúva žalmista a ktoré môžu vytvoriť základ na osobné spytovanie svedomia vždy vtedy, keď sa pripravujeme vyznať svoje viny, aby sme boli pripustení k spoločenstvu s Pánom pri liturgickom slávení.

Prvé tri povinnosti sú všeobecného poriadku a vyjadrujú etickú voľbu: ísť po ceste mravnej integrity, praktizovať spravodlivosť a napokon byť dokonale úprimný v reči (porov. Ž 15, 2).

Nasledujú tri povinnosti, ktoré by sme mohli charakterizovať ako vzťah k blížnym: vylúčiť ohováračné reči, vyvarovať sa každej činnosti, ktorá by mohla škodiť bratovi, krotiť výpady proti tým, čo žijú denne vedľa nás (porov. v. 3). Potom príde požiadavka jasnej voľby pozície sociálneho prostredia: pohŕdať ničomníkom, uctiť si toho, kto sa bojí Boha. Napokon sa vymenúvajú tri posledné príkazy, ktorými sa skúma svedomie: byť verný danému slovu, prísahe, a to aj vtedy, keď z toho pre nás plynú škodlivé následky; nepraktizovať úžerníctvo, rana, ktorá je aj v našich dňoch hanebnou skutočnosťou schopnou udusiť život mnohých osôb, a konečne vyhnúť sa akejkoľvek korupcie vo verejnom živote, čiže záväzok, ktorý by sme mali vedieť prísne praktizovať aj za našich dní (porov. v. 5).

Ísť touto cestou autentických mravných rozhodnutí znamená byť pripravený na stretnutie s Pánom. Aj Ježiš v Reči na vrchu predloží svoju podstatnú „liturgiu vstupu”: „Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom; až potom príď a obetuj svoj dar” (Mt 5, 23-24).

Kto koná spôsobom naznačeným žalmistom - tak sa končí naša modlitba - „ten sa nikdy neskláti” (Ž 15, 5). Svätý Hilár z Poitiers, cirkevný Otec a učiteľ zo štvrtého storočia, vo svojom Traktáte o žalmoch komentuje tento záver žalmu tak, že ho pripája k začiatočnému obrazu stánku v sionskom chráme: „Kto koná podľa týchto príkazov, býva v tomto stánku, odpočinie si na vrchu. Ostáva teda pevným na zachovávanie predpisov a skutkov podľa prikázaní. Tento žalm musí byť zakorenený vo vnútri, musí byť vpísaný do srdca, zaznamenaný v pamäti; poklad jeho bohatej stručnosti musí byť konfrontovaný s nami vo dne i v noci. A keď takto získame toto bohatstvo na ceste k večnosti a budeme prebývať v Cirkvi, môžeme napokon odpočívať v sláve Kristovho tela” (PL 9, 308).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XIV. č. 2/2004