PÁN - DÔVERA SPRAVODLIVÉHO, Źalm 11

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 28. januára 2004

Pokračuje naše zamyslenie nad žalmovými textami, ktoré tvoria podstatnú časť liturgie vešpier. Ten, ktorému sme práve nechali zaznieť v našich srdciach, je Žalm 11, krátka modlitba dôvery, ktorá v hebrejskom origináli skanduje sväté Božie meno, Adonaj, a Pán. Toto meno zaznieva na začiatku (porov. v. l), trikrát sa nachádza v centre žalmu (porov. v. 4-5) a vracia sa v závere (porov. v. 7).

Duchovné ladenie celého spevu dobra vyjadruje záverečný verš: „Pán je spravodlivý a miluje spravodlivosť.” A to je koreň všetkej dôvery a prameň každej nádeje v deň temnoty a skúšky. Boh nie je ľahostajný voči dobru a zlu. Je to dobrotivý Boh a nie temný, nerozlúštiteľný a tajomný osud.

Žalm sa v podstate rozvíja v dvoch scénach. V prvej (porov. v. 1-3) sa opisuje bezbožník a jeho zdanlivý triumf. Je vykreslený obrazmi vojnového a loveckého rázu: je to zvrátený človek, ktorý napína svoj luk k boju alebo k lovu, aby násilne zasiahol svoju obeť, teda verného (porov. v. 2). Verný je preto pokúšaný myšlienkou uniknúť a oslobodiť sa z tohto neúprosného zovretia. Chcel by utiecť „na vrch ako vrabec” (v. 1), ďaleko od víru zla, z obliehania ničomníka, od šípov vystrelených klebiet a zrady hriešnikov.

Je to určitý druh malomyseľnosti veriaceho, ktorý sa cíti sám a bezmocný zoči-voči vpádu zla. Zdá sa mu, že sú otrasené základy spravodlivého spoločenského poriadku a že sú ohrozené samy základy ľudského spolunažívania (porov. v. 3).

A tu nastupuje obrat, opísaný v druhej scéne (porov. v. 4-7). Pán sediaci na nebeskom tróne objíma svojím prenikavým pohľadom celý ľudský horizont. Z tohto transcendentného miesta, znamenia Božej vševedúcnosti a všemohúcnosti, Boh môže skúmať a hodnotiť každú osobu, rozlišovať dobro od zla a rázne odsudzovať nespravodlivosť (porov. v. 4-5).

Je veľmi sugestívny a utešený obraz Božieho oka, ktorého zrenica je pozorne upretá na naše skutky. Pán nie je vzdialený vladár, uzavretý vo svojom pozlátenom svete, ale bdelá Prítomnosť, ktorá stojí na strane dobra a spravodlivosti. On vidí a predvída a zasahuje svojím slovom a svojím činom.

Spravodlivý predvída, že ako sa stalo v Sodome (porov. Gn 19, 24), Pán „žeravé uhlie spustí na hriešnikov, oheň so sírou” (Ž 11 , 6), symboly Božieho súdu, ktorý očisťuje dejiny, a tak odsudzuje zlo. Bezbožník zasiahnutý týmto ohnivým dažďom, ktorý predobrazuje jeho posledný údel, konečne zakúsi, „naozaj je Boh, čo súdi na zemi” (Ž 58, 12).

Žalm sa však nekončí týmto tragickým obrazom trestu a odsúdenia. Posledný verš otvára horizont svetlu a pokoju, určeným spravodlivému, ktorý rozjíma o svojom Pánovi, spravodlivom sudcovi, ale predovšetkým milosrdnom osloboditeľovi: „Statoční uvidia jeho tvár” (Ž 11,7). To je skúsenosť radostného spoločenstva a jasnej dôvery v Boha, ktorý oslobodzuje od zla.

Podobnú skúsenosť získali v priebehu dejín nespočetní spravodliví. Mnohé rozprávania opisujú dôveru kresťanských mučeníkov tvárou v tvár v mučení a ich statočnosť, ktorá neutekala pred skúškou.

V Aktoch Eupla, katánskeho diakona, ktorý zomrel okolo roku 304 za Diokleciánovho prenasledovania, mučeník odchádza s touto spontánnou sekvenciou modlitieb: „Vďaka, ó, Kriste: chráň ma, lebo trpím pre teba... Klaniam sa Otcovi i Synovi i Duchu Svätému. Klaniam sa Svätej Trojici... Vďaka, ó, Kriste. Príď mi na pomoc, ó, Kriste! Pre teba trpím, Kriste... Veľká je tvoja sláva, ó, Pane, v tvojich služobníkoch, ktorých si milostivo povolal k sebe... Vzdávam ti vďaky, Pane Ježišu Kriste, pretože ma potešila tvoja sila; ty si nedovolil, aby moja duša zahynula s bezbožníkmi, a dal si mi milosť tvojho mena. Teraz potvrď to, čo si vo mne vykonal, aby bola zahanbená nehanebnosť Protivníka” (A. Haman, M Preghiere dei primi cristiani, Milano 1955, pp. 72-73).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XIV. č. 2/2004