O DOBROVOĽNOM UTRPENÍ KRISTA, BOŽIEHO SLUŽOBNÍKA, Chválospev 1 Pt 2, 21-24

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 14. januára 2004

Chválospev, ktorý bol práve prednesený, je vzatý z Prvého Petrovho listu. Zastavujú sa pri Kristovom vykupiteľskom utrpení, predpovedanom už vo chvíli krstu v Jordáne.

Ako sme počuli v minulú nedeľu na sviatok Krstu Pána, Ježiš sa už od začiatku svojho verejného účinkovania zjavuje ako „milovaný Syn”, v ktorom má Otec zaľúbenie (porov. Lk 3, 22), a ako pravý „Sluha Jahweho” (porov. Iz 42,1), ktorý oslobodzuje človeka od hriechu svojím utrpením a smrťou na kríži.

V citovanom Petrovom liste, v ktorom sa označuje galilejský rybár za „svedka Kristových utrpení” (5,1), sa často spomína utrpenie. Ježiš je nepoškvrnený obetný baránok, ktorého predrahá krv bola vyliata za naše vykúpenie (porov. l, 18-19). On je živým kameňom, ktorý ľudia zavrhli, no Boh si ho vyvolil za „uholný kameň”, ktorý drží pohromade „duchovný dom”, teda Cirkev (porov. 2, 6-8). On je spravodlivý, ktorý sa obetoval za nespravodlivých, aby ich tak priviedol k Bohu (porov. 3. 18-22).

Naša pozornosť sa teraz upiera na Kristov profil, načrtnutý v úryvku, ktorý sme počuli (porov. 2, 21-24). On sa nám javí ako vzor na rozjímanie a napodobňovanie, „program”, ako sa hovorí v gréckom origináli (porov. 2, 21), ktorý treba realizovať, príklad, ktorý máme bez váhania nasledovať s tým, že sa stotožníme s jeho voľbou.

Grécke slovo sa totiž používa vo význame nasledovania, stúpenectva, kráčania v samých Ježišových šľapajach. A kroky božského Učiteľa sa vydávajú na strmú a namáhavú cestu presne tak, ako čítame v evanjeliu: „Kto chce ísť za mnou... , nech vezme svoj kríž a nasleduje ma” (Mk 8, 34).

V tomto bode Petrov hymnus vymedzuje obdivuhodnú syntézu Kristovho utrpenia, vymodelovanú na Izaiášove slová a obrazy, aplikované na postavu trpiaceho Sluhu (porov. Iz 53), ktorú kresťanská antická tradícia čítala v mesiášskom kľúči.

Tento hymnický príbeh Utrpenia sa formuluje štyrmi negatívnymi (porov. 1Pt 2, 22-23a) a troma pozitívnymi (porov. 2, 23b-24) výrokmi, aby sa opísalo Ježišovo konanie v tejto hroznej, no veľkolepej udalosti.

Začína sa dvojitým potvrdením jeho absolútnej nevinnosti, vyjadreným slovami Izaiáša (53, 9): „On sa nedopustil hriechu, ani lesť nebola v jeho ústach” (1 Pt 2, 22). Nasledujú ďalšie dve úvahy o jeho príkladnom správaní sa inšpirovanom miernosťou a nežnosťou: „Keď mu zlorečili, on nezlorečil, keď trpel, nevyhrážal sa” (2, 23). Trpezlivé Pánovo mlčanie nie je len aktom odvahy a šľachetnosti, ale aj gestom dôvery k Otcovi, ako to napovedá prvé z troch pozitívnych tvrdení: „To postúpil tomu, ktorý súdi spravodlivo” (tamže). Jeho dôvera je úplnou a dokonalou dôverou v Božiu spravodlivosť, ktorá vedie dejiny k triumfu nevinného.

Tak sa dostávame k vyvrcholeniu rozpravy o utrpení, ktoré ozrejmuje spásonosnú hodnotu najvyššieho činu Kristovho odovzdania sa: „Sám vyniesol naše hriechy na svojom tele na drevo, aby sme zomreli v hriechu a žili pre spravodlivosť” (2, 24).

Toto druhé pozitívne tvrdenie, formulované výrazmi Izaiášovho proroctva (porov. 53, 12) spresňuje, že Kristus vyniesol „na svojom tele” „na drevo”, čiže na kríž „naše hriechy”, aby ich mohol zničiť. Preto aj my, oslobodení od starého človeka s jeho zlom a úbohosťou, môžeme „žiť pre spravodlivosť"', teda vo svätosti. Myšlienka korešponduje, i keď s výrazmi z veľkej časti odlišnými, s Pavlovou náukou o krste, ktorý nás znovuzrodzuje ako nové stvorenie tým, že nás ponára do tajomstva Kristovho umučenia, smrti a slávy (porov. Rim 6, 3-11). Posledná veta - „jeho rany vás uzdravili” (l Pt 2, 25) - cieli k spásonosnej hodnote Kristovho utrpenia a je vyjadrená rovnakými slovami, aké použil Izaiáš na vyslovenie spasiteľnej plodnosti bolesti, ktorú pretrpel Pánov sluha (porov. Iz 53, 5).

Svätý Ambróz sa pri rozjímaní o Kristových ranách, ktorými sme boli zachránení, vyjadril takto: „V mojich skutkoch nemám nič, čím by som sa mohol chváliť, a predsa sa budem chváliť v Kristovi. Nebudem sa chváliť, že som spravodlivý, ale budem sa chváliť, že som vykúpený. Nebudem sa chváliť, pretože som bytosť hriešna, ale budem sa chváliť, pretože mi hriechy boli odpustené. Nebudem sa chváliť, že som niekomu pomohol, ani že niekto mne pomohol, ale preto, že Kristus je môj Obhajca pred Otcom, preto, že Kristova krv bola za mňa vyliata. Moja vina sa stala pre mňa cenou vykúpenia, skrze ktoré Kristus prišiel ku mne. Pre mňa Kristus okúsil smrť. Je prospešnejšia vina než nevinnosť. Nevinnosť ma urobila namysleným, vina ma urobila pokorným” (Giacobbe e la vita beata, I, 6. 21: Saemo, III, MilanoRoma 1982, pp. 251-253)

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XIV. č. 2/2004