O BARÁNKOVEJ SVADBE, Porov. Zjv 19, 1-2. 5-7

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 10. decembra 2003

Pri sledovaní série žalmov a chválospevov, ktoré tvoria modlitbu Cirkvi na vešpery, prišli sme k hymnickému úryvku z 19. kapitoly Apokalypsy a zostavenému ako sekvencia z aleluja a z aklamácií.

Tieto radostné vzývania sú po dramatickom náreku, ktorý zaznieval v predchádzajúcej kapitole od kráľov, obchodníkov a námorníkov pri pohľade na ríšske Babylony, mesto zla a útlaku, symbol rozpútaného prenasledovania Cirkvi.

Ako protiklad tohto kriku, ktorý stúpa zo zeme, zaznieva v nebi radostný chór liturgického rázu, ktorý okrem aleluja opakuje aj amen. Rozličné aklamácie podobné antifónam, ktoré teraz liturgia vešpier spája do jedného chválospevu, sú v skutočnosti v texte Apokalypsy vložené do úst rozličných osobností. Predovšetkým tu nachádzame „veľký zástup” zložený zo zboru anjelov a svätých (porov. v. 1-3). Potom tu vyniká hlas „dvadsiatich štyroch starcov” a „štyroch bytostí", symbolických postáv, ktorí sa zdajú byť kňazmi tejto nebeskej liturgie chvály a vďaky (porov. v. 4). Napokon sa zdvíha hlas sólistu (porov. v. 5), ktorý sa teraz zapája do spevu „nesmierneho zástupu”, od ktorého sa všetko začalo (porov. v. 6-7).

Budeme mať príležitosť v budúcich etapách tejto našej cesty modlitby vysvetliť jednotlivé antifóny tohto veľkolepého a slávnostného hymnusu chvály viacerými slovami. Teraz sa uspokojíme s dvoma poznámkami. Prvá sa týka úvodnej aklamácie, ktorá znie: „Sláva, spása a moc nášmu Bohu, Jebo sú správne a spravodlivé jeho súdy” (v. 1-2).

V srdci tohto radostného vzývania je opis rozhodujúceho Božieho zásahu v dejinách: Pán nie je ľahostajný ako nejaký necitlivý a osamotený vládca k ľudským osudom. Ako hovorí žalmista: „Pán tróni na nebesiach. Jeho oči hladia na chudáka, jeho zrak skúma každého človeka” (Ž 11, 4).

Ba jeho pohľad je zdrojom činu, lebo on zasahuje a ničí všemocné a utláčateľské ríše a poráža pyšných, ktorí mu vzdorujú, súdi tých, čo páchajú zlo. A žalmista ešte farebnými obrazmi (porov. Ž 11, 7) opisuje tieto Božie zásahy do dejín, rovnako ako autor Apokalypsy pripomenul v predchádzajúcej kapitole (porov. Zjv 18, 1-24) hrozný Boží zásah proti Babylonu, ktorý je vyvrátený z koreňov a vrhnutý do mora. Na taký zásah naráža náš hymnus v úryvku, ktorý nebol vzatý do slávenia vešpier (porov. Zjv 19, 2-3).

Naša modlitba teda musí predovšetkým vzývať a chváliť Božie pôsobenie, účinnú Pánovu spravodlivosť, jeho slávu, ktorú získal triumfom nad zlom. Boh sa sprítomňuje v dejinách tým, že sa stavia na stranu spravodlivých a obetí, presne tak, ako to vyhlasuje krátka a zásadná aklamácia z Apokalypsy a ako sa to často opakuje v speve žalmov (porov. Ž 146, 6-9).

Chceme zdôrazniť aj inú tému nášho chválospevu. Vyvinula sa zo záverečnej aklamácie a je jedným z dominantných motívov samej Apokalypsy: „Nadišla Baránkova svadba a jeho nevesta sa pripravila” (Zjv 19, 7). Kristus a Cirkev, Baránok a Nevesta sú v hlbokom spoločenstve lásky.

Pokúsme sa dať zažiariť tomuto mystickému snúbenectvu prostredníctvom veľkého Otca sýrskej cirkvi svätého Efréma, ktorý žil v štvrtom storočí. On použil symbolicky znamenie svadby v Káne (porov. Jn 2, 1-11); privádza samo zosobnené mestečko, aby chválilo Krista za jeho veľký dar, ktorý prijalo: „Spolu s mojimi hosťami budem ďakovať, že ma uznal za hodnu, aby som ho pozvala”. / On je nebeský Ženích a zostúpil a pozval všetkých; / aj ja som bola pozvaná, aby som vstúpila na jeho čistú svadobnú slávnosť. / Ja ho pred národmi uznám za Ženícha, nik nie je taký on je on. / Jeho svadobná izba je pripravená od vekov, / jeho svadobná izba je vybavená bohatstvom a nič nechýba: / nie ako svadba v Káne, ktorej nedostatky on doplnil” (Inni sulla verginita, 33, 3: Ľarpa dello Spirito, Roma 1999, pp. 73-74).

V inom hymnuse, ktorý rovnako ospevuje svadbu v Káne, svätý Efrém zdôrazňuje, ako Kristus, pozvaný na svadbu iných (totiž snúbencov v Káne), chcel sláviť svoju svadbu - svadbu so svojou nevestou, ktorou je každá verná duša. „Ježišu, ty si bol pozvaný na svadobnú slávnosť iných, snúbencov z Kány, / tu, naopak, je to tvoja slávnosť, čistá a krásna: obveseľ naše dni, / pretože aj tvoji hostia, Pane, potrebujú / tvoje piesne: nech tvoja harfa všetko naplní. / Tvojou nevestou je duša, telo je tvojou svadobnou izbou, tvoji pozvaní sú zmysly a myšlienky. / A ak je jediné telo pre teba svadobná slávnosť, / celá Cirkev je tvojou svadobnou hostinou” (Inni sulla fede, 14, 4-5: op. cit., p. 27).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XIV. č. 1/2004