ZÁZRAČNÉ ČINY PRI VÝCHODE Z EGYPTA, Žalm 114

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 3. decembra 2003

Radostný a triumfálny spev, ktorý sme teraz recitovali, pripomína exodus Izraela z egyptského utláčania. Žalm 114 je časťou tej zbierky, ktorú židovská tradícia nazvala „ Egyptský hallel”. Sú to Žalmy 113-118, istý druh zväzku spevov, používaných predovšetkým v židovskej veľkonočnej liturgii.

Kresťanstvo prevzalo Žalm 114 s tým istým veľkonočným významom, ale otvára ho novému čítaniu, ktoré vyplýva z Kristovho zmŕtvychvstania. Exodus oslavovaný žalmom sa preto stáva obrazom iného, radikálnejšieho a univerzálnejšieho oslobodenia. Dante v Božskej komédii kladie tento hymnus podľa latinskej verzie Vulgáty na pery dušiam v očistci: „In exitu Israel de Egypto všetci spievali spolu jedným hlasom” (Očistec II, 46-47). On teda vidí v žalme spev očakávania a nádeje tých, čo sa chystajú vyjsť po očistení z každého hriechu k poslednému cieľu - spojeniu s Bohom v raji.

Sledujeme teraz tematickú a duchovnú osnovu tejto krátkej modlitbovej skladby. V úvode (v. 1-2) sa pripomína východ Izraela z egyptského útlaku až po vstup do zasľúbenej zeme, ktorá je „svätyňou” Boha, to jest miestom jeho prítomnosti uprostred ľudu. Ba, ľud i zem sa tu spájajú. Júda a Izrael sú výrazy, ktorými sa označovala tak svätá zem ako aj vyvolený ľud a pokladajú sa za sídlo Pánovej prítomnosti, za jeho osobitné vlastníctvo a dedičstvo (porov. Ex 19, 5-6).

Po tomto teologickom vymedzení jedného zo základných prvkov viery Starého zákona, to jest po vyhlásení obdivuhodných skutkov, ktoré Boh vykonal pre svoj ľud, žalmista prehlbuje duchovne i symbolicky konštitutívne udalosti.

Červené more pri exode z Egypta a Jordán pri vstupe do Svätej zeme sa perzonifikujú a premieňajú na svedkov a nástroje ako účastníkov vyslobodenia, ktoré spôsobil Pán (porov. Ž 114, 3. 5).

Na začiatku pri exode je tu more, ktoré sa rozostúpi a nechá prejsť Izrael, a na konci pochodu púšťou je tu Jordán, ktorý sa obracia naspäť a nechá vyschnúť svojmu korytu, aby umožnil prechod sprievodu synov Izraela (porov. Joz 3-4). Uprostred sa pripomína skúsenosť zo Sinaja: teraz sa vrchy zúčastňujú na veľkom Božom zjavení, ktoré sa deje na ich vrcholcoch. Podobne živé stvorenia, ako sú jahňatá a barance, jasajú a poskakujú. Žalmista sa s veľmi živou personifikáciou pýta vrchov a pahorkov na dôvod ich vzrušenia: „Vrchy, prečo poskakujete ako barance a vy, pahorky, ako jahňatá?” (Ž 114, 6). Ich odpoveď sa neuvádza: nepriamo sa uvádza prostredníctvom príkazu adresovaného zemi, aby sa aj ona chvela „pred Pánom” (porov. v. 7). Trasenie sa vrchov a pahorkov bol teda záchvev adorácie pred Pánom, Bohom Izraela, aktom slávnostného jasotu z transcendentného Boha a Spasiteľa.

To je téma záverečnej časti Žalmu 114 (porov. v. 7-8), ktorý uvádza inú významnú udalosť pochodu Izraela po púšti, totiž to, že voda vytryskla zo skaly v Meríbe (porov. Ex 17, 1-7; Nm 20, 1-13). Boh premieňa skalu na prameň vody, ktorá sa stane jazerom: základom tohto zázraku je jeho otcovská starostlivosť o ľud.

Toto gesto nadobúda teda symbolický význam: je znamením spasiteľnej Pánovej lásky, ktorá udržuje a obnovuje ľudstvo kráčajúce po púšti dejín.

Ako je známe, svätý Pavol prevezme tento obraz a na základe židovskej tradície, podľa ktorej skala sprevádzala Izrael na jeho ceste po púšti, číta túto udalosť podľa kristologického kľúča: „Všetci pili ten istý duchovný nápoj, lebo pili z duchovnej skaly ktorá ich sprevádzala, a tou skalou bol Kristus” (1Kor 10, 4).

V tomto duchu veľký kresťanský učiteľ, akým je Origenes, keď komentuje východ izraelského ľudu z Egypta, myslí na nový exodus, ktorý uskutočnili kresťania. Vyjadruje sa totiž takto: „Nemyslite si, že len Mojžiš vtedy vyviedol ľud von z Egypta: aj teraz Mojžiš, ktorého máme so sebou..., totiž Boží zákon, chce ťa vyviesť von z Egypta; ak ho budeš počúvať, chce ťa vzdialiť od faraóna... Nechce, aby si zotrval v temných skutkoch tela, ale aby si vyšiel na púšť, aby si došiel na miesto zbavené rušení a kolísania sveta, aby si dosiahol pokoj a ticho... Keď teda dôjdeš na miesto pokoja, budeš tam môcť priniesť obetu Pánovi, tam spoznáš Boží zákon a moc Božieho hlasu” (Omelie sulľ Esodo, Roma 1981, pp. 71-72).

S použitím Pavlovho obrazu, ktorý pripomína prechod cez more, Origenes pokračuje. „Apoštol to nazýva krstom, ktorý sa u Mojžiša uskutočnil v mraku a mori, aby si aj ty, čo si pokrstený v Kristovi vodou a Duchom Svätým, vedel, že Egypťania sú v tvojich pätách a chcú ťa znova povolať do svojej služby, to jest k vládcom tohto sveta a k zlým duchom, ktorých si bol predtým otrokom. Oni sa naozaj snažia ťa dohoniť, ale ty zostúp do vody a zachráň sa bez úhony, zmy škvrny hriechov, vystúp ako nový človek, aby si bol pohotový zaspievať novú pieseň” (tamže, p. 107).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XIV. č. 1/2004