MESIÁŠ, KRÁĽ A KŇAZ, Žalm 110, 1-5. 7

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 26. novembra 2003

Vypočuli sme si jeden z najslávnejších žalmov v dejinách kresťanstva, ktorý nám liturgia vešpier predkladá každú nedeľu; je totiž znova a znova citovaný v Novom zákone. Predovšetkým verš l. a 4. sa aplikujú na Krista, a to v stopách starovekej židovskej tradície, ktorá pretvorila tento hymnus z kráľovského dávidovského spevu na mesiášsky žalm.

Táto vďačí za svoju popularitu aj stálemu používaniu počas nedeľných vešpier. Z tohto dôvodu bol Žalm 110 vo svoje latinskej verzii vo Vulgáte témou početných vynikajúcich hudobných skladieb, ktoré poznačili dejiny západnej kultúry. Liturgia podľa praxe zvolenej Druhým vatikánskym koncilom vyňala z pôvodného latinského textu žalmu, ktorý okrem iného tvorilo iba 63 slov, šiesty verš o násilí. Ten napodobňuje ladenie takzvaných „žalmov zlorečenia” a opisuje hebrejského kráľa, ako postupuje v istom druhu vojenskej výpravy a drví svojich protivníkov a súdi národy.

Keďže budeme mať príležitosť viackrát sa vrátiť k tomuto žalmu, a zachováme tak úzus, ktorý je bežný v liturgii, uspokojíme sa teraz len s celkovým pohľadom naň.

Môžeme v ňom zreteľne rozlíšiť dve časti. Prvá (porov. v. 1-3) obsahuje prorockú výpoveď zameranú Bohom na toho, ktorého žalmista nazýva „môj pán”, teda na vladára v Jeruzaleme. Prorocká výpoveď ohlasuje intronizáciu Dávidovho potomka na trón „po pravici” Boha. Pán sa totiž obracia naňho slovami: „Seď po mojej pravici” (v. l). Pravdepodobne je tu zmienka o rituáli, podľa ktorého vyvolený býva usadený po pravej strane archy zmluvy a tak prijíma vládnu moc od najvyššieho kráľa Izraela, to jest od Pána.

Na pozadí možno vytušiť nepriateľské sily, ktoré však boli neutralizované víťaznou výpravou: nepriatelia sú zobrazení pri nohách panovníka, ktorý slávnostne kráča medzi nimi a drží žezlo svojej autority (porov. v. 1-2). Je to iste odraz konkrétnej politickej situácie, akú možno zaznamenať vo chvíli, keď moc prechádza z jedného na druhého, pri vzbure niektorých podriadených alebo pri pokuse o prevrat. Teraz text poukazuje na kontrast všeobecnej povahy medzi plánom Boha, ktorý pôsobí skrze svojho vyvoleného, a medzi zámermi tých, ktorí by chceli upevniť svoju nepriateľskú a podvratnú moc. Máme tu teda odveký súboj medzi dobrom a zlom, ktorý sa odvíja vo všetkých dejinných udalostiach, skrze ktoré sa nám Boh zjavuje a hovorí k nám.

Druhá časť žalmu obsahuje zasa kňazské proroctvo, ktoré má dávidovský kráľ pre protagonistu (porov. v. 4-7). Zaručená slávnostnou božskou prísahou kráľovská dôstojnosť sa spája s dôstojnosťou kňazskou. Odkaz na Melchizedecha, kňaza-kráľa Salemu, čo je dávnoveký Jeruzalem (porov. Gn 14), je azda cestou, ako ospravedlniť osobitné kňazstvo kráľa v porovnaní s oficiálnym levitským kňazstvom sionského chrámu. Je ďalej známe, že List Hebrejom začína práve týmto proroctvom: „Ty si kňaz naveky podľa i radu Melchizedechovho” (Ž 110, 4), aby sa ozrejmilo osobitné a dokonalé kňazstvo Ježiša Krista.

V ďalších pokračovaniach preskúmame Žalm 110 hlbšie a budeme pozorne analyzovať jednotlivé verše.

Na záver by sme teda chceli znova prečítať začiatočný verš žalmu s božským proroctvom: „Seď po mojej pravici, kým nepoložím tvojich nepriateľov za podnožku tvojim nohám.” A urobíme tak so svätým Maximom Turínskym (4.-5. stor.), ktorý vo svojej Reči na Turíce ho komentuje takto:

,Podľa našich zvyklostí sa odovzdáva trón tomu, kto po skončení nejakej výpravy prišiel ako víťaz a zaslúži si trón na znak pocty. Tak aj človek Ježiš Kristus, keď svojím utrpením zvíťazil nad diablom a svojím zmŕtvychvstaním otvoril kráľovstvá podsvetia a vrátil sa do neba ako víťaz po skončení výpravy, počúva od Boha Otca toto pozvanie: „Seď po mojej pravici.” Ani sa nesmieme tomu diviť, ak Otec ponúka zdedenie trónu Synovi, ktorý je svojou prirodzenosťou jednej podstaty s Otcom... Syn sedí po pravici, pretože podľa evanjelia po pravici stoja ovce, kým po ľavej capy. Je teda nutné, aby prvý Baránok zaujal miesto pri svojich ovciach a nepoškvrnená Hlava vopred prijala do vlastníctva miesto určené pre nepoškvrnené stádo, ktoré ho bude nasledovať” (40, 2: Scriptores circa Ambrosium, IV, Milano-Roma 1991, p. 195).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XIV. č. 1/2004