KRISTUS - BOŽÍ SLUŽOBNÍK, chválospev

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich v aule Pavla VI. 19. novembra 2003

Liturgia vešpier obsahuje okrem žalmov aj niektoré biblické chválospevy. Ten, ktorý bol teraz prednesený, je isto jeden z najvýznamnejších a má silný teologický náboj. Ide o hymnus zasadený do druhej kapitoly Listu svätého Pavla kresťanom v Filipách, v gréckom meste, ktoré bolo prvou etapou Apoštolovho misijného hlásania v Európe. Chválospev sa považuje za výraz prvotnej kresťanskej liturgie a je pre našu generáciu radosťou, že sa môže pripojiť s odstupom dvoch tisícročí k modlitbe apoštolskej Cirkvi.

Chválospev odhaľuje dvojitú vertikálnu dráhu, najprv pohyb zostupný a potom vzostupný. Na jednej strane je tu totiž ponížený zostup Božieho Syna, keď sa vo vtelení z lásky k nám ľuďom stáva človekom. On upadá do kenosis, to jest do „zrieknutia sa” svojej božskej slávy, ktoré ho vedie až na smrť na kríži, teda k trestu otrokov, ktorý z neho urobil posledného z ľudí a urobil ho pravým bratom trpiaceho, hriešneho a zavrhnutého ľudstva.

Na druhej strane je tu triumfálny výstup, ktorý sa uskutočňuje na Veľkú noc, keď Otec znova dosadzuje Krista do jasu božstva a Pána oslavuje celý vesmír a všetci už vykúpení ľudia. Stojíme pred veľkolepým čítaním o Kristovom tajomstve, predovšetkým o tom veľkonočnom. Svätý Pavol okrem toho, že ohlasuje vzkriesenie (porov. 1Kor 15, 3-5), pristupuje aj k definícii Kristovej Paschy ako „vyvýšenie”, „pozdvihnutie", „oslávenie”.

Teda zo žiarivého horizontu božskej transcendencie Boží Syn prekročil nekonečnú vzdialenosť medzi Stvoriteľom a stvorením. Nepridŕža sa svojej „rovnosti s Bohom”, čo mu prináleží od prirodzenosti, nie preto, že by si to násilne prisvojoval: nechcel si túto výsadu žiarlivo uchovať ako poklad, ani ju využívať na svoj prospech. Ba Kristus „sa zriekol seba samého”, „ponížil sa” a ukázal sa ako chudobný, slabý, určený na potupnú smrť ukrižovaním. Práve z tohto extrémneho poníženia vychádza veľký vzostupný pohyb opísaný v druhej časti Pavlovho hymnusu (porov. Flp 2, 9-11).

Boh teraz „povyšuje” svojho Syna a dáva mu „meno” slávne, čo v biblickom jazyku označuje samu osobu a jej dôstojnosť. Nuž toto „meno" je Kyrios, „Pán”, sväté meno biblického Boha sa teraz aplikuje na zmŕtvychvstalého Krista. To privádza k adoračnému postoju vesmír opísaný podľa trojitého rozdelenia na nebo, zem a podsvetie.

Oslávený Kristus sa tak na konci hymnusu zjavuje ako Pantokrator, čiže všemohúci Pán, ktorý triumfálne tróni v apsidách starokresťanských a byzantských bazilík. Ešte nesie znak umučenia, čiže pravého ľudstva, no teraz sa zjavuje v jase Božstva. Kristus, blízky nám v utrpení a smrti, nás teraz priťahuje k sebe do slávy, žehná nás a robí nás účastnými na svoje večnosti.

Uzavrieme našu úvahu o Pavlovom hymnuse tým, že sa obrátime k slovám svätého Ambróza, ktorý sa často vracia k obrazu Krista, „zriekajúceho sa seba samého”, poníženého a akoby ničotného (exinanivit semetipsum) vo vtelení a v sebaobetovaní na kríži.

Osobitne v Komentári k Žalmu 119 sa milánsky biskup vyjadruje takto: ,Kristus zavesený na dreve kríža... bol prebodnutý kopijou a vyšla z neho krv a voda, sladšia ako akákoľvek voňavá masť, obeta príjemná Bohu, z ktorej sa rozšírila po celom svete vôňa posvätenia... Vtedy prebodnutý Ježiš rozšíril vôňu odpustenia hriechov a vykúpenia. Lebo tým, že sa stal človekom zo Slova, ktorým bol, sa veľmi obmedzil a stal sa chudobným, aj keď bol bohatý, aby nás obohatil svojou úbohosťou (porov. 2 Kor 8, 9); bol mocný, a ukázal sa ako biedny do tej miery, že Herodes ním opovrhol a vysmial sa mu; vedel otriasť zemou, a predsa ostal pribitý na tomto strome; uzavrel nebo do zverákov temnôt, posiela svet na kríž, a predsa jeho poslali na kríž; sklonil hlavu a predsa vyšiel ako Slovo; bol zničený, a predsa naplnil všetky veci; zostúpil ako Boh, a vystúpil ako človek; Slovo sa telom stalo, aby si telo mohlo vymôcť pre seba trón Slova po pravici Boha; bol celý sama rana, a predsa z neho vytekala vonná masť; javil sa ako neurodzený, a predsa v ňom spoznali Boha” (III, 8, Saemo IX, Milano-Roma 1987, p. 131. 133).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XIV. č. 1/2004