TY SI MOJE ÚTOČISKO,Žalm 142

Katechéza Jána Pavla II. na všeobecnej audiencii pre veriacich na Námestí svätého Petra 12. novembra 2003

Večer 3. októbra 1226 umieral svätý František z Assisi: jeho poslednou modlitbou bol práve Žalm 142, ktorý sme práve počuli. Svätý Bonaventúra spomína, že svätý František „prepukol v plač vo zvolaní žalmu: ,Nahlas volám k Pánovi, nahlas a úpenlivo prosím Pána' a recitoval ho až do posledného verša: Spravodliví sa zhromaždia vôkol mňa, keď mi prejavíš priazeň' „ (Leggenda Maggiore, XIV, 5; in: Fonti Francescane, Padova - Assisi 1980, p. 958).

Žalm je naliehavou prosbou výrazne vyslovenou skupinou slov úpenlivej modlitby k Pánovi: „Nahlas volám”, „úpenlivo prosím Pána”, „nariekam pred ním”, „rozprávam mu o svojom súžení” (v. 2-3). V ústrednej časti žalmu prevláda dôvera v Boha, ktorý nie je ľahostajný k utrpeniu veriaceho (porov. v. 4-8). Týmto postojom sa svätý František uberal v ústrety smrti.

Boh sa tu vzýva slovom „Ty", ako osoba, ktorá poskytuje bezpečie: „Ty si moje útočište” (v. 6). „Ty poznáš moje chodníky”, to je priebeh môjho života, prejdená cesta poznačená voľbou pre spravodlivosť. Na tejto ceste však bezbožníci nastavili slučku (porov. v. 4): je to typický obraz prevzatý z poľovníckej scény a je častý v žalmových prosbách na označenie nebezpečenstiev a nástrah, ktorým je vystavený spravodlivý.

Pred touto nočnou morou žalmista takmer bije na poplach, aby Boh zhliadol na jeho situáciu a zasiahol: „Pozri sa napravo a viď!” (porov. v. 5). Podľa východného obyčaja v súdnom procese po pravici osoby stál obhajca alebo svedok obhajoby, alebo v čase vojny telesná stráž. Veriaci je teda sám a opustený, „nik ho už nepozná”. Preto vyjadrí úzkostlivé zistenie: „Nemám už kam sa uchýliť, o môj život nikto nestojí” (v. 5).

Hneď nato výkrik vyjavuje nádej, ktorá prebýva v srdci prosiaceho. Od tejto chvíle jedinou a účinnou blízkosťou je tá, ktorá pochádza od Boha: „Ty si moje útočište, môj podiel v krajine žijúcich” (v. 6). „Podiel” alebo „diel” v biblickej reči je dar zasľúbenej zeme, znak Božej lásky voči svojmu ľudu. Pán zostáva teda posledným a jediným základom, o ktorý sa možno oprieť, jedinou možnosťou života, najvyššou nádejou.

Žalmista ho vzýva naliehavo, pretože je „hrozne zdeptaný” (v. 7). Úpenlivo ho prosí, aby zakročil a roztrhal reťaze v žalári osamelosti a nepriateľstva (porov. v. 8) a vyviedol ho z priepasti skúšky.

Ako v iných prosebných žalmoch záverečná perspektíva je zameraná na vzdávanie vďaky, ktorá sa prednesie Bohu po vypočutí prosby: „Vyveď ma zo žalára, aby som tvoje meno mohol velebiť” (tamže). Keď bude verný človek zachránený, odoberie sa ďakovať Pánovi v liturgickom zhromaždení (porov. tamže). Obklopia ho spravodliví, ktorí pociťujú záchranu brata ako dar aj pre nich samých.

Takáto atmosféra by mala byť aj v kresťanských sláveniach. Bolesť jednotlivca musí nájsť ozvenu v srdciach všetkých; rovnako radosť každého jedného musí prežívať celé modliace sa spoločenstvo. Veď je „dobré a milé, keď bratia žijú pospolu” (Ž 133, 1) a Pán Ježiš povedal: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi" (Mt 18, 20).

Kresťanská tradícia aplikovala Žalm 142 na prenasledovaného a trpiaceho Krista. Z tohto pohľadu žiarivý cieľ žalmovej prosby sa premieňa na veľkonočné znamenie na základe slávneho vyústenia Kristovho života a nášho určenia vstať z mŕtvych s ním. Potvrdzuje to svätý Hilár z Potiers, slávny učiteľ Cirkvi zo štvrtého storočia v svojom Traktáte o žalmoch.

Komentuje latinský preklad posledného verša žalmu, ktorý hovorí o odmene pre modliaceho sa a o očakávaní spravodlivých: Me exspectant iusti, donec retribuas mihi. Svätý Hilár vysvetľuje: „Apoštol nás učí, akú odmenu dal Otec Kristovi: , Boh ho nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: Ježiš Kristus je Pán na slávu Boha Otca' (Flp 2, 9-11). Toto je odmena: telu, ktoré prijal, je daná večnosť v Otcovej sláve.

Čo potom môžu očakávať spravodliví, nás učí sám Apoštol, keď hovorí: ,Naša vlasť je v nebi. Odtiaľ očakávame aj Spasiteľa Pána Ježiša Krista. On mocou, ktorou si môžeme podmaniť všetko, pretvorí naše úbohé telo, aby sa stalo podobným jeho oslávenému telu' (Flp 3, 20-21). Spravodliví ho totiž  očakávajú, aby ich odmenil, čiže pripodobnil ich sláve svojho tela, ktoré je požehnané naveky vekov. Amen” (PL 9, 833-837).

Zdroj: Liturgia, Časopis pre liturgickú obnovu, Ročník XIV. č. 1/2004